Párová terapia Najmladší syn má len tri mesiace, manžel mi však vyčíta, že nezarábam. Chce, aby som prispievala rovným dielom

Žijeme náročnú dobu, preto sme si povedali, že v Postoji vytvoríme bezpečný priestor, kde môžete položiť svoju otázku, keď potrebujete poradiť, nasmerovať alebo zorientovať sa vo svojej životnej situácii. Vybrali sme pre vás dvoch odborníkov na vzťahy, ktorých sa môžete pýtať na to, čo vás v oblasti lásky trápi. Svoje otázky s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail parovaterapia@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Párová terapia.

Dobrý deň, s manželom sme spolu viac ako desať rokov a máme štyri detičky. Momentálne som tretí rok na rodičovskej dovolenke a nasledujúce dva roky by som ešte mala byť. Manžel mi občas vytkne, že nezarábam, že som len doma. Ja by som privítala aspoň brigádu, ale kvôli maličkému dieťatku, ktoré má tri mesiace, sa mi nedá. Priznávam, že som unavená zo starostlivosti o deti, najradšej by som aspoň na týždeň odišla preč, ale viem, že teraz ma deti ešte potrebujú. Manžel mi občas pomôže, vie sa s nimi zahrať, so staršími poučiť, ale má dosť práce s úpravou okolo domu.

Mám pocit, akoby sme žili každý vo svojom svete a nechápali starosti toho druhého. Od manžela málokedy cítim vďaku za to, čo robím, a ani ja ho akosi nedokážem pochváliť za jeho prácu. Ak to aj urobím, často je to nútené a umelé, vôbec nie zo srdca.

Okrem toho sa nezhodneme v rodinnom rozpočte. Doteraz sme mali všetko spoločné, jeden účet, dve karty – každý svoju –, ale ja mám celé roky pocit, že si máločo môžem kúpiť. Uznávam, že vďaka jeho hospodáreniu máme pekný dom a nízku hypotéku, že máme aj čo-to našetrené. Je šetrný, ale myslím, že to hraničí s lakomstvom. 

Niekedy mám strach, že mi dohovorí za nákup, a tak radšej mnohé veci pred ním tajím. Pritom nekupujem drahé veci, väčšinou z druhej ruky, od kočíka cez autosedačku až po oblečenie. Taktiež nesúhlasí s finančnou podporou chudobných, ja zase by som rada prispievala aj pravidelne.

Keďže máme takéto odlišné postoje, navrhovala som mu, že si zriadim svoj účet, na čo mi on povedal, že chce, aby som prispievala rovnakou mierou na chod domácnosti ako on. Avšak jeho a môj príjem sa nedá momentálne porovnať. Ak by som mala prispievať rovnako, takmer nič by mi nezostalo, kým on by si mohol naďalej šetriť. 

Keď som mu túto námietku povedala, povedal mi, že si môžem nájsť prácu, že jeho nezaujíma, že sa starám o naše deti. Som z toho veľmi sklamaná. Túto tému však často neotváram, keďže sa vždy pohádame a k ničomu to nevedie. Prosím, poraďte mi, ako ďalej. Mám pocit, že som v pasci, na jednej strane túžim po jednote aj v tejto oblasti, na druhej strane túžim po slobode. Je takýto postoj manžela v poriadku? Ďakujem. Čitateľka

Milá čitateľka, ako som čítal Vaše riadky, tak vo mne stúpal hnev a ani neviem rozlíšiť, na koho vlastne. Neviem, či sa hnevám na neho, lebo rozmýšľa, argumentuje a správa sa veľmi zvláštne. Alebo či sa hnevám viac na Vás za to, že vôbec ste naklonená jeho narcistickej demagógii veriť a prisúdiť jej legitimitu.

Žiaľ, Vaše optiky, ktorými pozeráte na situáciu, nezohľadňujú celistvo ani Vašu realitu, ale asi ani Vaše deti. Nie preto formulujem ostrejšie svoje slová, aby som Vás ešte viac zaťažil, ale preto, aby som trochu otriasol Vašou optikou (optikou oboch). 

Totižto keď už by ste mali rovnakou sumou prispievať do spoločnej kasy, tak by ste si mali merať a rovnako podeliť aj čas, ktorý venujete deťom (nočné časy treba vynásobiť minimálne 1,5, ak nie viac), veciam v domácnosti, a to všetko v konečnom vyčíslení deliť dvoma. A neviem, ako do toho ešte zarátate mieru zodpovednosti, vlastnú revitalizáciu, a kým to dáte dokopy, tak zistíte, že požiadavka manžela (a možno to bol len podnet, aby sme mu nekrivdili), je vlastne poriadny nezmysel.

Takto mienená rovnosť neexistuje. A nevyčísliteľná je aj takáto deľba starostlivosti. Trochu z jeho slov cítiť aj určitú bezmocnosť, aj že sa ocitol v akejsi pasci, v ktorej by možno uvítal účinnejšie odbremenenie, a to práve od Vás. Avšak pôsobí to tak, že problém je inde než len v preťaženosti Vás oboch.  

To nazeranie na situáciu, ten prístup naznačuje, že problém je aj v odlišnej paradigme, v odlišnom nazeraní na vzťah a rodinu. Pre unaveného človeka je miernou úľavou aj vedomie, že rozdelenie záťaže je rovnocenné. Je nám v tom obom nanič, ale je to aspoň spravodlivé. Čo je, samozrejme, ilúzia. 

Z Vášho opisu Váš manžel pôsobí ako poriadne a možno zúfalo frustrovaný muž, ktorý robí, čo môže, ide sa roztrhať, a Vy sa len hráte s deťmi a riešite triviálne „blbosti“. Asi takto nejako v ňom môže vyzerať ten obraz. A ten ho štve. 

Ale uniká mu, že uvažuje jazykom obchodu a nie vzťahu. Ale ani nie jazykom múdrej hlavy rodiny, ak môžem použiť takýto dnes už možno archaizmus. Pretože sa cíti a správa, akoby bol len uťahanými rukami a nohami rodiny, a nie hlavou rodiny, ktorá prináša vhľad, pre vás všetkých múdrosť a odvahu k rozhodnosti s nesením zodpovednosti zaň. 

A Vy sa nesprávate ako kráľovná svojho dvora, ale ako služobníctvo v ňom, ktoré ani nevie, čo smie a čo nie. Pôsobíte ako vystrašené dievčatko, ktoré sa bojí, aby niečo nepokazilo. Zjavne potrebujete pohľad niekoho zvonku. Niekoho, kto bude prinášať vhľad, kto bude mať odvážne a statočné srdce a múdrosť Vás sprevádzať. 

Ocitli ste sa v niečom, čo vyzerá skôr ako priebeh zo zotrvačnosti než život, ktorý rastie do plnosti. Ten Váš vzťah nepôsobí, že ho žijete, a už vonkoncom nie tak, že si ho aj užívate.

Tak Vás chcem povzbudiť k rozhodnutiu a vykročeniu k niečomu, pri čom by ste našla v sebe zmysel a odvahu. Keď to necháte tak, môže to takto ostať aj o desať rokov. Neviem, či sa Vám taký obraz bude páčiť.

S pozdravom Zoltán Mátyus