Skautské mestečko na Národnom pochode za život To vy ste toti skauti?

Stavať podsadu v centre mesta medzi fontánou a Dómom sv. Alžbety nie je pre skautov práve rutinná záležitosť. Ale na rovnej dlažbe to v porovnaní s krivým poddajným lúčnym terénom ide mimoriadne rýchlo. Slnko je ešte nízko a ulice sú prázdne, keď na námestí stojí v polkruhu šesť podsád.

Postupne začne ľudí pribúdať, aj dobrovoľníkov, ktorí si chystajú vlastné stánky, stavajú zábrany, chystajú ozvučenie. A aj náhodných alebo nenáhodných okoloidúcich.

Naše skautské mestečko láka nielen „domčekmi“ či „búdkami“, ako podsadové stany nazývajú laici, ale aj drevenými atrakciami na hranie. Tie sú príťažlivé pre deti aj dospelých. A aj pre nás samotných, lebo je skrátka zábava triafať vreckami plnými kukurice do diery v doske alebo ukladať drevené kocky a krúžky na visiacu platňu tak, aby sa to celé nezosypalo.

„To vy ste toti skauti?“ snaží sa nadviazať kontakt babka cestou do kostola.

„Áno, my... A už máte noviny?“

Druhá časť repliky o novinách je zatiaľ nová, no do polhodiny sa stane okrídlenou hláškou. Našou úlohou je okrem programu pre rodiny rozdať na pochode za život štyritisíc postojovských novín. Ako sa ukáže, deti s rodičmi bavíme našimi hrami a my sa bavíme roznášaním novín.

Foto: Ľudovít Ján Čalfa

Foto: Ľudovít Ján Čalfa

Byrokracia musí byť

Ešte v úvode nás navštívia niekoľkí organizátori. Áno, áno, v prvom najdôležitejšom rade treba podpísať papiere. Zmluva, vyhlásenie o BOZP, zoznam našich dobrovoľníkov.

Samozrejme, nesedia počty. Koľko bagiet vám donesieme? Hmm, prihlásili ste sa pätnásti, ste tu štrnásti. Príde niekto neskôr? Och, och, jeden skaut prišiel namiesto iného, treba to okamžite zaznamenať a vypísať papiere aj preňho.

Predstavujem si tých 1400 papierov, ktoré majú od všetkých dobrovoľníkov, a zatmie sa mi pred očami. To fakt? Nuž byrokracia vládne svetu, ale my sme tam prišli ako veselá banda dobrovoľníkov spraviť druhým lepší deň a zobrali sme to s typickou skautskou ľahkosťou. Že veď kto príde a kedy príde, všetko jedno, len nech má rovnošatu alebo aspoň šatku, ochotu konverzovať s cudzími ľuďmi a úsmev na tvári.

Ten pocit, že my nepotrebujeme bagetu ani žiadne „pozornosti podniku“, bol veľmi silný. A tak sa aj bageta časom stala terčom zábavy. Skaut je predsa veselej mysle, máme to aj v našom zákone.

No ale so všetkou úprimnosťou treba povedať, že organizácia dobrovoľníkov bola zvládnutá výborne. Bez problémov so všelijakými výnimkami a povoleniami (prístup autom až k dómu, uhrádzanie výdavkov a pod.).

A predovšetkým potešil guláš a naozaj vynikajúca bábovka. Joj, a ešte kofola. Všetky tieto jedlá vrátane bagiet a ďalšieho veľkého pohostenia na recepcii po pochode niekto musel navariť, napiecť a prichystať. Pre stovky ľudí. Naozaj klobúk dole.

Novinový nálet

Omša v Dóme sv. Alžbety beží naplno. Kostol je plný, ľudia stoja aj vonku. Všetko to istí obrovská veľkoplošná obrazovka s kvalitným prenosom.

„Keď sa ľudia začnú rozchádzať, dvaja pôjdu na južnú stranu, dvaja na Alžbetinu, dvaja na severnú stranu a dvaja k Urbanovej veži,“ kujeme rýchlo stratégiu. Každý si berie aspoň sto novín a púšťame sa do prvej veľkej akcie.

Ide to dobre, našich skautov to začína baviť, berú ďalšie balíky a rozptyľujú sa medzi ľudí na Hlavnej, niektorí sa zatúlajú až na stanicu alebo na záchytné parkovisko.

Skautská rovnošata (popri dobrovoľníckych svetlomodrých tričkách a náramkoch na ruke) sa stáva dôveryhodnou priepustkou všade. Je to výnimočný pocit.

„Aha, Dano s novinami,“ smejeme sa, keď sme si na chvíľu sadli k obedu vo dvore arcibiskupského úradu. Šikovný chalan z nášho oddielu prenikol až sem s dvoma štósmi novín pod pazuchou a neodbytne rozdáva.

Ľudia čakajú, kým im guláš v miske vychladne, a zatiaľ čítajú Postoj. Zahryznú do bábovky a čítajú Postoj. Upijú z kofoly a čítajú...

Hneď mám lepší deň.

Aký bol pochod v KošiciachTéma, ktorá stále dokáže do ulíc vyhnať desaťtisíce

Jana HolubčíkováJakub Lipták

Hlášky, hlášky

Vraciame sa späť do skautského mestečka. To už ulica žije naplno, ľudí milión, menšie deti na skákacích hradoch, väčšie medzi našimi podsadami. Tieň, ktorý na nás doteraz hádzal Dóm sv. Alžbety a priľahlé budovy, sa nenápadne vytratil a nám začína pripekať.

„Vraj je tu málo ľudí,“ šepká sa okolo nás. A my tomu nerozumieme. Lebo u nás sa striedajú desiatky a desiatky okoloidúcich od pol desiatej ráno. Ktovie, možno pri hlavnom pódiu je to prázdnejšie, ale u nás to žije, hučí, spieva, smeje sa. Je to jednoducho husté.

„Jéj, prvýkrát vidím živého skauta.“

„Vy ste pionieri, však? Som chodil aj ja do takých táborov, kde sme v takýchto stanoch spali. To boli časy. Nie ako teraz!“

(Niektorí ľudia si nedajú povedať, že s pioniermi nemáme a ani nechceme mať nič spoločné...)

A potom ďalšia sorta nadšencov:

„Môžem sa s vami odfotiť?“

„Môžete nás odfotiť pri podsade?“

A vzápätí...

„Môže sa syn s vami odfotiť?“ 

Do kotla

Z obrazovky sa prihovára Juraj Šúst. Hovorí ako národný buditeľ, dobre mu to ide. Taký Ľudovít Š...(úst). Smejeme sa, ale prejav má dobrý, teda aspoň tých desať viet, ktoré nám klienti nášho mestečka dovolili si vypočuť.

Popri týchto radovánkach si ani neuvedomujeme, že čas pokročil natoľko, že tí ľudia medzi koľajnicami a budovami tu nestoja len tak, ale začínajú sa hýbať. A že ten pochod sa už vlastne začína.

„Toto že je málo ľudí?“ pýtam sa sama seba. Áno, pamätám sa na celkom prvý košický pochod za život, je pravda, že vtedy to nebol pochod, ale hodina státia na mieste, lebo tá neskutočná masa ľudí sa zasekla a potom zacyklila, takže pochod nepochodoval, ale kotvil. Teraz sa to hýbe. No ľudí je napriek tomu veľký dav. Nie je prečo plakať. Poďme do kotla.

Stojíme uprostred hýbajúceho sa davu s novinami v ruke. Idú na dračku. Niekto nevezme. („Také nečítam.“ „Nechcem.“ „Neprosím si.“ „Už mám“ – veľmi častá odpoveď. „Ja som podporovateľ, ja to dostanem“ – žiaľ, nie je čas na vysvetľovanie, že keď toto všetko rozdáme, tak nedostanete.) Niekto vezme aj viac. („Pre susedu.“) Ďalší mi vyťahuje noviny z ľavej ruky, kým ja niekomu strkám do ruky tie z pravej. Stojím na mieste alebo sa mierne prechádzam, ľudia okolo mňa tečú ako rieka a noviny mi miznú z rúk akoby samy od seba.

Foto: Ľudovít Ján Čalfa

Foto: Ľudovít Ján Čalfa

Veselo aj po pochode

Poslední účastníci pochodu po nejakej hodine od začiatku okolo nás prešli. Ale tým už nemáme čo dať. Všetky časopisy sú fuč, podsada, v ktorej doteraz ležali, sa vyprázdnila.

Spolu s tým sa vyprázdnilo aj naše skautské mestečko. Pomaličky sa na námestie vracia tieň a ľudí ubudlo tak, že si po náročnom dni konečne môžeme sadnúť na lavičku a chvíľku si oddýchnuť.

Z obrazovky sa stále ozýva nejaký rečník, ale nie sme schopní vnímať, čo hovorí. Len sedíme, niektorí sa pomaly zberajú domov, zodpovední spriadajú v hlave plány, ako to všetko upraceme a odnesieme, keď Moyzeska je uzavretá.

Náš deň sa skončí až v noci, posledná lavička a celta zmizne až okolo deviatej večer. Košická Hlavná v tom čase celkom žije, ale už nie náhodnými okoloidúcimi, ale organizátormi pochodu a dobrovoľníkmi. Tam zbierajú kovové zábrany a nakladajú do veľkých áut. Hen pri dóme vypúšťajú obrovskú bandasku vody. Po cyklistickom chodníku vezie jeden chlapec druhého na kolieskovom repráku a náramne sa na tom bavia (my s nimi).

Pri strážení materiálu a čakaní na auto sa po prehrabaní najbližšieho koša pristavuje pri mne asociálny chlapík, pokukuje po kovových tyčkách od stanov a začne klásť zbytočné otázky. Našťastie ide okolo policajné auto a on s povzdychom „doparoma, polícia!“ upaľuje preč.

Aj dávno po skončení pochodu a po zotmení je ešte veselo.

Máme za sebou náročný, ale krásny deň. Asi každý dobrovoľník by vedel napísať podobne svoje zážitky za seba. My sme boli tak trochu izolovaní v tom našom skautskom mestečku a nemáme prehľad o tom, čo sa dialo inde. Ale verím, že sme niekomu zlepšili náladu a skrátili dlhú chvíľu.

A možno aj ukázali, že vidieť skauta naživo v dnešnom svete naozaj nie je problém.