Reakcia Musíme zmeniť spôsob, akým uvažujeme o armáde

S prekvapením som zaznamenal rozhovor Lukáša Krivošíka s Andrejom Žiarovským, kde celá druhá polovica rozhovoru bola venovaná kritike môjho článku v SME zo strany Andreja Žiarovského.

V článku vysvetľujem, prečo je možný nákup útočných vrtuľníkov AH-1Z Viper, s vymyslenou „zľavou“, veľmi zlý nápad. Najmä, ale nie výlučne na základe skúseností z konfliktu na Ukrajine, kde aj najmodernejšie ruské vrtuľníky utrpeli katastrofálne straty.

V čom sa A. Žiarovský mýli

Andrej Žiarovský sa mýli vo všetkých argumentoch, ktoré proti mojim použil. Fakticky, vecne:

AH-64E Guardian naozaj vedia ovládať drony až do úrovne 4 UAV Control. A najnovšie varianty dokážu riadiť celé skupiny dronov. To spolu s radarom – a teda ďaleko väčším dosahom senzorov ako pri Viperoch – z nich robí naďalej perspektívne vrtuľníky – môžu lietať ďalej od bojovej zóny a navádzať do nej drony či iné efektory.

Na rozdiel od AH-1Z Viper, ktorý to nevie a ani vedieť nebude, Američania z rozpočtových a technických dôvodov práce na integrácii týchto spôsobilostí do Viperov ukončili.

Preto si k Viperom radary ani nedokážeme „prikúpiť“– pretože nie sú do Viperov integrované. Aj tu Američania z rovnakých dôvodov práce zastavili. Slováci by si museli dokončenie vývoja a integráciu radarov zaplatiť. A to sú obrovské peniaze.

Andrej Žiarovský argumentuje, že 50 – 60 % straty techniky boli predsa aj za druhej svetovej či vietnamskej vojny. Iste. Ale v Zálive boli straty techniky západných armád v percentách či promile. A dnes žiaden západný veliteľ či politik nebude riskovať 50 – 60 % straty.

Už sa to stalo – v Kosove v roku 1999. Američania neboli ochotní riskovať predpokladané straty a vrtuľníky AH-64 tak zostali sedieť na základni v Albánsku.

A áno, Vipery majú kompozitné rotory – aj na tých sa však námraza môže tvoriť. Preto majú piloti americkej Námornej pechoty (USMC) zakázané s nimi lietať v oblasti možnej tvorby námrazy, a keď do takej vletia, musia ju okamžite opustiť.

V skutočnosti vôbec nejde o námrazu, to je „prkotina“. Sú tu iné, závažnejšie otázky.

Päť kľúčových otázok pre zástancov nákupu

Každý, kto obhajuje nákup Viperov, by mal poctivo zodpovedať týchto päť okruhov otázok:

Ako chce v symetrickom konflikte voči vyspelému nepriateľovi ako Rusko Vipery ochrániť v bojovej zóne, kde proti nim bude pôsobiť nielen pokročilá vojsková protivzdušná obrana (ktorú Rusi na rozdiel od Ukrajincov majú), ale budú ich loviť drony a vyčkávacia munícia? Zanedlho celé roje?

Už sa to deje, vidíme to v priamom prenose.

Po druhé – aké ciele, ktoré by na bojisku mali Vipery ničiť, nevedia ničiť – nepomerne lacnejšie – drony, vyčkávacia munícia (druh samovražedných dronov, ktorý hliadkuje v zadanom priestore a vyhľadáva ciele), NLOS strely (strely s ďalekým dosahom, mimo priamu viditeľnosť) či navádzaná delostrelecká munícia? Že je potrebné riskovať stratu drahých pilotovaných strojov?

A aká je bojová hodnota za peniaze jednotlivých riešení?

Po tretie: Prečo chce kupovať vrtuľníky, ktorých budúci servis a údržba sú naviazané na jediného dominantného prevádzkovateľa – USMC? A čo sa stane, ak USMC vrtuľníky Viper vyradí úplne a celá podpora pre ne narastie do astronomických nákladov?

Podobne ako prekvapivo – a doslova ako reakciu na dianie na Ukrajine – US Army teraz zrušila celý program obstarávania nových bojovo-prieskumných vrtuľníkov FARA?

Indície už sú. Pred troma rokmi USMC prekvapivo oznámila vyradenie časti flotily Viperov. Šesť z nich Američania teraz darovali Čechom. Zadarmo.

Po štvrté: Že žiadna zľava na Vipery neexistuje a mediálne spomínaná cena je trhová, som vysvetlil v mojom článku. Ale pri obstarávaní techniky nie je dôležitá obstarávacia cena – ale celková cena za celý životný cyklus.

Oficiálne čísla Američanov tvrdia, že náklady na prevádzku Viperov sú 4x vyššie ako na prevádzku AH-64 Guardian. Áno, dá sa súhlasiť, že tieto náklady sú spôsobené prevádzkou Viperov z výsadkových lodí a na pevnine by mohli byť nižšie. Lenže o koľko? Keď množstvo údržbových a servisných postupov je pevne daných?

Takže koľko bude cena Viperov za celý životný cyklus? Dve miliardy? Tri? Štyri? A kým nemáme odpoveď na túto otázku, sú akékoľvek reči o „výhodnom nákupe“ len... rečami.

A konečne – kde chce na to zobrať peniaze? Respektíve ak kúpime Vipery, ktorú spôsobilosť obetujeme? Tanky? Lebo tak dnes stojí otázka.

Pretože dnes sme tu

Za posledných desať rokov sme totiž do armády investovali miliardy, modernizácia ani jednej spôsobilosti však nie je ukončená, všetky ešte „pýtajú peniaze“.

Minulé vedene ministerstva obrany predložilo dlhodobý plán rozvoja ozbrojených síl – „Plán 2035“ –, ktorý však namiesto konkrétnych počtov a termínov priniesol len akési „vyixkované“ míľniky v troch časových úsekoch.

Nikto v republike vrátane vlády, parlamentu či prezidentského paláca tak netuší, koľko a kedy má mať naša armáda tankov, húfnic atď. Plán neobsahuje plán akvizícií v čase a ich naviazanie na prognózu armádneho rozpočtu – ako mali minulé strategické dokumenty, napr. „Plán 2030“ z roku 2019.

Bývalý minister Naď však rozbehol naraz prezbrojovanie oboch našich brigád – aj prioritnej ťažkej, aj neprioritnej strednej. A to napriek tomu, že predtým sám nákup výzbroje pre strednú brigádu tvrdo kritizoval.

Už pred dvoma rokmi Útvar hodnoty za peniaze upozorňoval, že v obranných výdavkoch smerujeme nad 2 % HDP. Je vylúčené, aby v období konsolidácie rozpočtu existovala politická vôľa na navýšenie obranných výdavkov nad 2 % HDP. Naopak, bude tu snaha „skryť“ do armádnych výdavkov iné – a už sa to deje – pozri prešovská nemocnica.

Chceme mať rovnako silnú armádu, ako majú dvakrát väčší Česi a Maďari, pričom však tabuľková naplnenosť našej je len 75 % . A v súčasnosti odchádza kvôli skokovej valorizácii do predčasného dôchodku možno až dvetisíc vojakov. Máme katastrofálne demografické prognózy, po r. 2050 bude polovica mužov starších ako 50 rokov.

Ale chceme dokonca tretiu – rezervnú brigádu. A už pre ňu plánujeme výzbroj – bez toho, aby sme mali funkčný systém tvorby a výcviku záloh. Ani návrh ministra Kaliňáka, aspoň podľa informácií, ktoré sú doteraz známe, nemá šancu tento stav efektívne zmeniť.

Tvoríme nové jednotky – spravidla delením starých. Čiže bobtná nám veliteľský stav a ďalej sa znižuje reálna tabuľková naplnenosť jednotiek.

Investujeme do neprioritných spôsobilostí – ako sú špeciálne sily. A to napriek tomu, že tie sú úplne mimo našich priorít a NATO Naďove akvizície tvrdo kritizovalo a odporúčalo do špeciálnych síl neinvestovať vôbec. Naďove vedenie dokonca vytvorilo samostatné veliteľstvo pre špeciálne operácie, čo je na armádu našej veľkosti (spolu s Čechmi) pravdepodobne svetový unikát.

Vo výsledku máme jeden z najhorších (ak nie najhorší) podiel veliteľského zboru a vojakov v rámci NATO. Príliš veľa náčelníkov, príliš málo indiánov...

Do toho prichádzajú výzvy zo súčasných konfliktov – s ktorými však akvizičné plány nerátali. Bude treba postaviť celé nové jednotky vybavené dronmi, vyčkávacou muníciou, strelami s dlhým dosahom – pretože bez nich nebude moderný boj možný.

A naopak, bude potrebné postaviť celé jednotky na obranu pred takýmito novými hrozbami, masívne posilniť vojskovú protivzdušnú obranu (PVO) a investovať obrovské prostriedky do ochrany vojenskej techniky.

Napríklad každý cennejší kus bojovej techniky dovybaviť aktívnymi ochrannými systémami typu „hard kill“. Z obstarávaných vozidiel ich totiž majú mať len pásové BVP. To je milión na vozidlo.

Celý plán, ako má vyzerať naša armáda, sa teraz bude prehodnocovať a jedno je isté – lacné to nebude.

K tomu prichádzajú neočakávané výdavky – ako je napríklad nedávno vládou schválený nákup PVO. Ide naozaj o dobrý obchod, lenže to sú ďalšie výdavky, ktoré zaťažia rozpočet. A začínajú nám kolabovať celé segmenty spôsobilostí, napríklad vo vojenskej logistike, ktoré bude treba nahrádzať.

Takže podčiarknuté, zhrnuté – máme zlú štruktúru síl, nerealistické ambície, chronický a prudko sa zhoršujúci podstav vojakov, kolabujúcu logistiku, prezbrojujeme naraz dve brigády a do toho prichádzajú doteraz neočakávané obrovské výdavky – ktoré však budeme musieť urobiť, lebo bez nich armáda na budúcom bojisku dopadne... ako Rusi pri Kyjeve.

Stále si niekto myslí, že investovať teraz niekoľko miliárd (stále nevieme koľko) do nákupu a prevádzky vrtuľníkov s pochybnou bojovou hodnotou na modernom bojisku je dobrý nápad?

Autor pôsobí v think-tanku Institute for Central Europe.