DPH 23 percent Fico má doživotnú rentu, Danko nové ministerstvo a Slováci vyššie dane

Slovenský štát je zadlžený a každý rok hospodári s rozpočtovými schodkami (inak povedané, viac míňa, ako vyberie od ľudí a firiem). A tak politici vládnej koalície včera predstavili balíček konsolidačných opatrení, ktoré sa podľa ekonóma Radovana Ďuranu už nedajú označiť inak ako „daňová povodeň“.

Zvýšenie dane z pridanej hodnoty z 20 na 23 percent, daň z finančných transakcií, zvýšenie mýta pre nákladiaky, drahšia diaľničná známka či vyššie dane pre vybrané firmy, ktoré sa následne prenesú na ich zákazníkov... plný zoznam aj so sumami, ktoré chce vláda vybrať, nájdete v spravodajskom článku kolegyne Kristíny Votrubovej nižšie.

Vláda predstavila konsolidačný balíčekDPH porastie, rodičovský dôchodok sa zmení, diaľničná známka zdražie o polovicu

Kristína Votrubová

Spolu chce vláda vytiahnuť z vreciek občanov a firiem 2,7 miliardy eur. No podľa informácií Postoja ekonomickí analytici už v zákulisí ministerstvo financií upozornili, že v konečnom dôsledku vyberie možno až o 400 miliónov eur menej, než dúfa. A to v dôsledku toho, že ľudia budú v reakcii na nové dane viac nakupovať v zahraničí, presunú firmy do cudziny a podobne.

Dodajme, že okrem legálnych foriem daňovej optimalizácie môže tiež kombinácia vyššej DPH a nižších trestných sadzieb povzbudiť daňovú kriminalitu, čo štát bude stáť ďalšie peniaze. Samostatnou témou je, že viacerí vládni predstavitelia zvesti o zvyšovaní DPH či zavedení transakčnej dane vylučovali či aspoň zahmlievali. Alebo sa v minulosti štylizovali do úlohy bojovníkov proti zvyšovaniu DPH, keď tak robili iné vlády. Do análov patrí napríklad tento článok z 5. apríla 2024:

Konsolidácia verejných financiíRobert Fico tvrdí, že DPH sa zvyšovať nebude. Opozícii odkázal, aby držala hubu

Postoj

Koaliční politici sa snažia tvrdiť, že ide o účet za vlády Igora Matoviča, Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora, ktoré vládli v rokoch 2020 až 2023. Uveria však tomu voliči?

Napríklad na webovej stránke denníka Pravda, ktorý čítajú aj sympatizanti Smeru, včera v debatách pod príslušným článkom čitatelia vyzývali novinárov, aby opravili titulok „Veľké vládne šetrenie“. Veď vláda na sebe šetrí minimálne a ide proste o zvyšovanie daní.

Spokojní nie sú ani čitatelia Hlavných správ, ktorí doteraz vládu podporovali. No pod včerajším článkom o vládnom balíčku sa našli aj takéto reakcie:

Že ste takí múdri neboli, keď tie dlhy matovič, heger a odor vyrábali a financovali si z toho svoje zlodejstvá. Teraz keď prišiel čas to splatiť, tak ste prekvapení a zrazu toľko mudrlantov, že ako zlé to Fico ide urobiť. Však dajte lepšie nápady. Vždy dlhy panstva splácajú nakoniec obyčajní chudáci, takto to v kapitalizme chodí. Fico skúša, aby aspoň časť z toho splácali aj super boháči.
Však nech to vráti matovič, heger a odor, to by bolo spravodlivé, lenže toto je v tomto svete nereálne.

Vyplýva z toho oprávnená otázka: Priplatíme si budúci rok vinou vlád Matoviča, Hegera a Ódora, ktoré vládli v rokoch 2020 až 2023, alebo vinou vlád Smeru, ktorý vládol v rokoch 2006 až 2010 a potom 2012 až 2020?

Podľa ekonómov, ktorých Postoj oslovil, sa pomer medzi nimi nedá kvantifikovať „na desatinné číslo“. No Ivan Mikloš, ktorý nie je spojený s Robertom Ficom ani Igorom Matovičom, odhadol v minulotýždňovom Diskusnom klube so Šimonom Žďárskym ten pomer zodpovednosti asi na 2 : 1.

Inými slovami, približne z dvoch tretín rieši dnes Fico dedičstvo po svojich minulých vládach, kým asi z tretiny ide o dedičstvo Matovičovej a Hegerovej zostavy.

K tomu treba dodať, že vlády Smeru v rokoch 2012 až 2020 pôsobili v úplne iných medzinárodných súvislostiach než nasledujúce vlády Matoviča a Hegera. Uprostred minulej dekády bola európska ekonomika v rastovej fáze hospodárskeho cyklu, viaceré európske krajiny vtedy vyrovnali svoje rozpočty (najžiarivejším príkladom bolo Nemecko), no kým aj na Slovensku príjmy vlád Smeru v tých rokoch rástli, vyrovnaný rozpočet sa v prognózach ministerstva financií každý rok nachádzal asi „štyri roky v budúcnosti“.

Naproti tomu Matovičova vláda takmer okamžite po voľbách v roku 2020 čelila pandémii ochorenia COVID-19, ktorú sprevádzal pokles ekonomickej aktivity v dôsledku uzatvorených hraníc. V prípade takýchto externých šokov je prípustné stimulovať ekonomiku vládnymi výdavkami, hoci aj na dlh. Je sotva predstaviteľné, že keby bol býval počas pandémie premiérom Fico alebo Pellegrini, tak by výdavky neboli zvyšovali.

Navyše súčasná vláda vládne už skoro rok (od 25. októbra 2023) a rozpočet na tento rok bol schválený jej poslaneckou väčšinou v parlamente 21. decembra 2023. V apríli 2024 vláda schválila 13. dôchodky napriek upozorneniu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, že budú mať negatívny vplyv na udržateľnosť verejných financií... Inak povedané, vo včera predstavenom konsolidačnom balíčku splácame už aj výdavkové opatrenia tejto 4. Ficovej vlády.

Tu by sa mali zamyslieť aj dôchodcovia. Je totiž možné, že Smer im cez vyššiu DPH (a v dôsledku toho vyšších cien v obchodoch) zoberie v konečnom dôsledku viac peňazí, než im rozdá cez 13. dôchodky.

Hoci v internetových diskusiách sa niektorí ľudia utešujú aspoň zníženou sadzbou na základné potraviny, ak vláda počíta, že na vyššej DPH vyberie o miliardu eur viac, zjavne sa to peňaženiek občanov dotkne.

Do vyšších cien sa premietne nielen zvyšovanie DPH, ale aj rôzne zvýšené sektorové dane pre akože „veľké firmy“. Zatiaľ si zároveň málokto vie predstaviť praktický dosah dane z finančných transakcií na podnikateľov. Toto sa môže ukázať ako veľká rana pre slovenské podnikateľské prostredie a „návrat do doby cashu“.

Zavedenie dane z finančných transakcií by bolo likvidačné, varujú zamestnávatelia

TASR

Problém včera predstaveného konsolidačného balíčka je, že nielenže bude pôsobiť proinflačne (zvýšia sa ceny), ale zároveň bude pôsobiť protirastovo, a to v čase, keď by sa slovenskej ekonomike skôr zišli nejaké prorastové impulzy.

Musíme to robiť inak

Vráťme sa ešte k čitateľovi Hlavných správ, ktorý v citovanom príspevku hovorí: „Však dajte lepšie nápady.“ Týmto mu vychádzame v ústrety.

Ako občania by sme v prvom rade mali zmeniť spôsob, ako rozmýšľame o našom vzťahu so štátom. Ľudia majú žiť zo svojich výplat, prípadne dôchodkov. Rásť by mali vďaka zdravej a rastúcej ekonomike, nie na dlh.

Mali by sme odmietnuť, keď sa politici snažia kupovať naše hlasy páreurovými príspevkami k platu alebo dôchodku, ktoré o pár rokov aj tak sami zaplatíme, navyše s úrokmi – pretože tak Ficove 13. dôchodky, ako aj Matovičove benefity pre rodiny boli na dlh. Rozdávali nám peniaze, ktoré sme nemali a museli sme si na ne požičať.

Trináste dôchodky by sa mali zrušiť. Dôchodcovia, ktorí na nich lipnú, by si mali uvedomiť, že ak Slovensko zbankrotuje, nielenže žiadne 13. dôchodky nebudú, ale štát bude musieť o pár rokov pristúpiť možno aj k zdaňovaniu tých dvanástich štandardných dôchodkov.

Podobne by sa mali okresať aj rôzne plošné „prorodinné politiky“, pokiaľ majú byť financované na dlh a neadresne. Konzervatívci, pre ktorých ide o srdcovú záležitosť, by si mali uvedomiť, že taký alebo onaký prídavok možno pomôže, že sa dnes narodia nejaké deti navyše (ekonomické štúdie skôr o tom pochybujú, že vlády si za peniaze dokážu kúpiť vyššiu pôrodnosť), no o dvadsať rokov tieto deti aj tak zdupkajú zo Slovenska, lebo nebudú chcieť znášať dlhové bremeno, ktoré im zanechali ich rodičia aj takouto politikou.

Podobne by sa mali obmedziť rôzne opatrenia typu „vlaky zadarmo“. Tí, ktorí ich využívajú, by si mali položiť otázku, či by radšej neuprednostnili rýchlejšie a presnejšie chodiace vlaky, ku ktorým by sme sa mohli dopracovať, keby sme radšej investovali do obnovy železničnej infraštruktúry. Ak má štát nejakú úlohu, tak budovať a udržiavať dopravnú infraštruktúru a nie dorovnávať ľuďom platy.       

Prikrývajme sa takou perinou, na akú máme. Inak povedané, štát by mal prerozdeľovať len toľko, koľko vyberie. Vychádzať musíme z vyrovnaného rozpočtu.

Nie som a priori proti 13. dôchodkom alebo takej či onakej podpore rodín. No vlády by k nim mali pristúpiť len vtedy, keď je rozpočet v prebytku.

Áno, predstavte si, v Európe sú štáty, kde na konci roka zistia, že budú mať v štátnej pokladnici prebytok, a potom rozmýšľajú, či splatia časť dlhu, vrátia to ľuďom cez nižšie dane alebo cez nejaký sociálny program. Slováci toto nepoznajú, lebo od vzniku SR v roku 1993 sme ani raz nemali vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet.

Do deficitu štát môže ísť, keď potrebuje financovať investičné projekty, napríklad stavbu elektrárne. No platiť na dlh spotrebu občanov je cesta do Grécka. Aj v bežnom živote je rozdiel, či si požičiam v banke na kurz programovania alebo si vezmem pôžičku na veľkú narodeninovú oslavu.

Nejeden čitateľ teraz vytiahne dotácie na „umenie“ Šimečkovej družky a iné nezmyselné veci. Sú to síce z pohľadu štátneho rozpočtu šušne, ale súhlasím, nech sa aj tento typ dotácií obmedzí na minimum.

Štát by mal šetriť na sebe – to je obľúbená mantra. Ako to dosiahnuť? Prepúšťať úradníkov môžete, keď zrušíte nejakú zákonnú povinnosť, ktorú má ten úradník dozorovať alebo vymáhať. Iným spôsobom môže byť radikálna fiškálna decentralizácia a kompetenčné i finančné posilnenie samospráv. Máme totiž náznaky, že tie dokážu veci riešiť často lacnejšie, hospodárnejšie a adresnejšie ako centrálna vláda. Mimochodom, samostatnou témou bude negatívny dosah konsolidačného balíčka na samosprávy – čo už na Facebooku naznačil starosta Rače Michal Drotován...

Veľký problém slovenského politického diskurzu je, že všetci stoja nad ekonomikou s nožom ako nad tortou a donekonečna rozmýšľajú, ako ju deliť. Navrhujeme robiť to inak: do stredu spoločenskej debaty sa musí vrátiť otázka, ako ten ekonomický koláč zväčšiť.

Ak v politike zostali strany so stopovými prvkami pravicového prístupu k ekonomike (SaS, KDH, Demokrati...?), mali by začať občanom hovoriť pravdu.