„Nech idú na Ukrajinu do prvej línie, na týždeň. Potom nech sa vrátia a budú mi vyprávať,“ odkazuje Vladimír Strmeň tým, ktorí spochybňujú prínos Slovenského národného povstania. V sobotu 26. augusta oslávil 95 rokov. Pár dní po svojich 16. narodeninách sa zapojil do Povstania proti nacistom. V rozhovore približuje, ako sa k povstalcom pripojil, ako partizánske boje prebiehali i čo bolo pre neho najťažšie.

Vladimír Strmeň je držiteľom 22 vojenských a civilných vyznamenaní. Posledné mu udelila prezidentka Zuzana Čaputová 1. januára 2023 – Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu.

Pán Strmeň okrem svojho životného príbehu hovorí aj o tom, ako vníma zločiny sovietskych vojsk počas oslobodzovania Slovenska, čo si myslí o vojne na Ukrajine či exkotlebovcoch v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov.

Vaše detstvo bolo ťažké, otec vám zomrel, keď ste boli trojročný, a vaša mama vás pre nedostatok peňazí neskôr poslala do sirotinca sestier vincentiek v Radvani pri Banskej Bystrici. Ako si na tento čas spomínate?

Narodil som sa v Richtárovej, starej baníckej osade pri Starých Horách. Keď zavreli bane, veľká chudoba trčala z každého okna. Moja mama sa vydala a otec pracoval v Harmaneckých papierňach. Prišiel som o neho, keď som mal tri roky. Keď šiel z práce pešo domov, zavial ho sneh, prechladol, bol na kosť premrznutý, dostal zápal mozgových blán a zomrel. Až do siedmich rokov ma vychovávala mama. Miestny farár, dekan Bóry, mi vybavil miesto v detskom domove, sirotinci tu v Radvani, kde som bol sedem rokov.

Mama vám nechýbala?

Chýbala, nuž ale viete, chápal som to, nedalo sa ináč. Tak to muselo byť, chcela ma chrániť. Na prázdniny som však chodil domov.

Ako sa vám žilo u vincentiek?

Bolo to obdobie hroznej chudoby, hroznej. Vincentkám všetka česť, boli prísne, ale mal som aspoň predvojenskú výchovu. Keď som narukoval, nechýbal mi žiaden mama hotel, už som to ovládal. V sirotinci boli štyri vincentky, matka predstavená, vychovávateľka u chlapcov, vychovávateľka u dievčat a kuchárka, najobľúbenejšia.

Naša vychovávateľka, volala sa Fidés, mala vyštudované pražské konzervatórium. Keď bolo treba hrať futbal, vždy som ušiel do izby, kde bolo ukryté harmónium. Asi päťkrát ma za to sestrička vyfackala, po šiesty raz vzala učebnicu a učila ma noty. A to mi potom pomohlo aj pri prijímacích skúškach k vojenskej hudbe.

Už ako 14-ročný ste tak smerovali do armádnej kapely.

Veru, po siedmich rokoch v sirotinci som urobil skúšky do vojenskej hudobnej školy. Rukoval som 12. septembra 1942, narukovalo nás dvanásť nováčikov. Upísal som sa na osem rokov. Na druhý deň prišiel za nami veliteľ aj s výkonným a pýta sa: meno, zuby, klarinet. Meno, zuby krivé, bicie. A hneď po vianočnej dovolenke nás už zaradili do orchestra, a to preto, že polovicu bratislavskej posádkovej hudby a polovicu bystrickej dali dohromady a poslali na východný front do Ovruče, kde velil nadporučík Bugár.

Kde ste následne skončili vy?

Na Lešti. Doobeda sme mali výcvik, poobede skúšku orchestra a každý večer koncert pred ošetrovňou. Každú nedeľu prišiel omšu slúžiť Tiso. Ale čo zmôže vojak? Nemá na výber.

V októbri roku 1943 nás prevelili k pešiemu pluku 3 do Zvolena. Veliteľom bol plukovník Mikuláš Markus, veliteľom vojenskej hudby bol nadporučík Ľudevít Adamčík a môj inštruktor bol nadrotmajster Július Ivanič. Ten nás mlátil palicou, na študentov bol prísny, hocijaké po hlávke bolo, aj osobné tresty. Ale dobre robili, vytĺkli z nás niečo. Keď je človek pod palicou, tak sa úžasne dobre učí.

Pamätáte si na deň, keď sa začalo Slovenské národné povstanie?

Celkom jasne, vtedy bol vyhlásený letecký poplach, všetko muselo ísť von z kasární, na lúčke pred kasárňami nás zoradili podľa jednotlivých zbraní – pluková hudba, obranná kasáreň, hliadkovanie po meste, pochovávanie padlých vojakov – rozchod!

Nás bolo dvanásť študentov, veliteľ Adamčík hovorí: „Čo s vami chlapci, čo s vami? Už je vojna, tak ja vám dám prázdniny. Trvalú dovolenku, vezmite si nástroje domov, učivo, a keď sa vojna skončí, prídete a urobíte diferenciálne skúšky, aby sa vám ročník započítal. Rozchod!“

Ja som prišiel s úsmevom domov, veď ktorý študent nemá rád prázdniny. Došiel som na Staré Hory, na Richtárovú a tam mi úsmev zbledol.

Čo sa stalo?

V našom rodičovskom dome bol partizánsky štáb, Rusi. Tí mi vravia: „Aha, načo tebe trúba?! Trúbu na skriňu, tu máš flintu a ideš s nami bojovať.“ A už som bol partizán. Až potom som mohol rozmýšľať. Robil som im spojku, lebo neboli telefóny, mobily boli ešte u svätého Petra a poľné telefóny boli všetky odvelené na východnom fronte. Ani zbraní a uniforiem nebolo. Ja som mal ešte kompletnú uniformu zo školy, tak som robil spojku medzi štábmi Turecká, Jelenec a Piesky. Na štvrtý deň ma poslali na Španiu Dolinu.

Službu mal nadporučík Sitár, čo slúžil so mnou vo Zvolene. „Čo ty tu strašíš, učiť sa máš,“ hovoril mi. Ja mu na to vravím, že som partizán. Nechal ma čakať asi hodinu a potom vyšiel s úsmevom: „Ty už s odpoveďou domov nejdeš, ide iný vojak, teba sme zajali, dostaneš výcvik, zaradíme ťa do jednotky a ideš s nami bojovať.“

Takto ste sa pridali k partizánskym jednotkám?

Áno. Na Španej Doline bola vtedy partizánska jednotka Dolina a bolo nás 220. Mal som vtedy len 16 rokov a bol som najmladší.

Vladimír Strmeň. Zdroj fotografie: Wikipedia

Boli ste ešte chlapec. Nebáli ste sa, čo vás v boji čaká?

My sme boli mladí, sprostí, nevedeli sme, aké nebezpečie z toho číha. Ani som si neuvedomoval, do čoho idem. A bola to aj výhoda. Prispôsobovali sme sa starším. Bol som pridelený ako strelec ľahkého guľometu, čo nebolo nič zaujímavé, ale nášmu oddielu pridali aj výcvik s výbušninami a to bolo niečo pre chlapcov.

Vycvičili nás, ako sa podmínovávajú koľajnice, mosty, viadukty, budovy, ktoré bolo treba vyhodiť do vzduchu, a tak to vypočítať, aby to vyrobilo pre Nemcov čo najviac problémov. Takto vycvičených nás zaradili do jednotky.

Tá naša útočila pri Veľkých Bieliciach, pri Veľkom Poli, pri Kremnici, ale najviac na Turci pri Turčianskych Tepliciach. No pokiaľ my sme oslobodzovali dediny, Nemci obsadzovali vŕšky a vysočiny, kde si nainštalovali rozhľadne. Odtiaľ nemecký dôstojník riadil paľbu delostrelcov a mínometčíkov. Predpokladal, kadiaľ asi budeme útočiť. A čakali. A keď sme vošli, tak to na nás spustili.

V takej pozícii ste zrejme veľa šancí na útek nemali.

Nemali, hneď sme mali mŕtvych, ranených, kadejaké povely, ktoré nik nepočul, bolo to hrozné. Zachráň sa, kto môžeš. Mali sme poľné lopatky, chytro sa šiel človek zahrabať, aby tam strela uviazla. Z druhej čaty vyskočil jeden čatár, zareval: Chlapci, na nich! A vtom padla mína a odtrhla mu bradu a na mieste vykrvácal.

Ako sme pol zásobníka vystrieľali, museli sme rýchlo meniť palebné postavenie, lebo na miesto, odkiaľ sme strieľali, už Nemci zamerali guľometnú paľbu. Boli by nás tam hneď zničili. Môj prvý pomocník, čo mi hlaveň menil, skočil na nášľapnú mínu, odtrhlo mu nohy. Prosil nás, aby sme ho zastrelili, lebo mal hrozné bolesti. Takú sprchu na nás pustili, že môj kolega Samo Krnáč z Malachova vlastným telom zakryl syna, aby ho zachránil. Mali sme Nemcov pred sebou, za sebou aj nad sebou. Boli v úžasnej presile.

Ako vás zásobovali, keď ste boli Nemcami takmer obkľúčení?

Prísun munície, potravy a vody bol jedine v noci. Ak ste niečím hrkli, už aj Nemci vystrelili svetlice na padáku a založili útok. Útočili vo dne v noci.

Raz vás pri podobnom útoku aj zranili.

Keď Nemci 14. októbra zaútočili na naše pozície na Čremošnom, kde sme mali aj pancierový vlak, ktorý nám veľmi pomohol, hovorím svojmu priateľovi Amblackému, veliteľovi družstva dvanástich vojakov, nech zaľahne, lebo sa to už začalo. On vraví, že len nech sa zdvihnú, lebo ich má na muške. Vtom padla mína, dvoch strelcov nám hneď zabila. Amblacký dostal dvanásť črepín, od päty až po hlavu. Ja som tú mínu počul a v poslednej chvíli som ešte hodil ruku na hlavu. Črepina, ktorá ma mala zabiť, uviazla na ruke a na chrbte.

Chlapci zo stredného zákopu nás zobrali a pod paľbou nemeckých guľometčíkov nás dovliekli do horárne, kde nás obviazali a hodili do sanitky, ktorá tam vtedy našťastie bola. Tak sme sa dostali do Banskej Bystrice.

Ako to vyzeralo vo vtedajšej vojenskej nemocnici? Čo ste tam videli?

Niečo hrozné. Ako som išiel zo sanitky na vlastných, tak pod oknom operačky bola veľká kaluž krvi, ruky, nohy odoperované, čo sa už nedalo chlapcom pomôcť. Operačná sála šla na tri zmeny, nestačili odpratávať. Všade čakali v krvi ďalší vojaci, no nás zázrakom zo sanitky brali ako prvých a mňa celkom prvého. Keď som sa prebral z narkózy, už som mal ruku v sadre. Mníška vincentínka mi dávala čaj po lyžičkách, mal som totiž stiahnuté hrdlo, keďže nám dva dni nechodili zásoby, munícia ani voda.

Na druhý deň sme museli uvoľniť nemocnicu pre ďalších a nás previezli do študentského domova Vincentinum pri mestskom parku (dnes budova Katolíckeho gymnázia Štefana Moysesa, pozn. red.). A po dvoch dňoch nás opäť previezli na Španiu Dolinu, kde nás doošetrovali v škole.

Čo bolo v boji s Nemcami najhoršie?

Že ste nevedeli, či prežijete. Ráno sme nevedeli, koľkí sa stretneme večer, večer sme nevedeli, koľkí sa ráno zídeme. Pud sebazáchovy má každý vojak v sebe. Keď sa začalo Povstanie, Hitler presunul sedem elitných divízií SS z východného frontu na útok proti nám. To boli chlapi, čo boli päť rokov v zákopoch. My sme boli zajace, nováčikovia oproti nim.

Mysleli ste na to, čo by sa bolo stalo, keby vás boli zajali nacisti?

Chvíľu by nás boli mučili a potom guľka do tyla. Ale najviac som sa bál toho, že budem ťažko ranený a zostane mi to do smrti. A bude zo mňa žobrák.

Nad čím ste premýšľali, keď ste bojovali?

Keď utíchli kanóny, ožili múzy. Najhoršie to bolo od polnoci do druhej v noci, čas išiel akoby dvojnásobne pomalšie. Keď som strážil, občas som rozmýšľal, ako bude svet vyzerať, keď sa táto nezmyselná vojna skončí. Či to bude v Európe tak ako v Amerike, že sa akoby stratia hranice a bude spoločná mena. Najviac som sa potešil, keď nás prišla po týždni vymeniť iná skupina. V boji ste museli plniť to, čo kričal veliteľ. Niektorí išli aj – ako sa hovorí – bodákom na tank.

Vladimír Strmeň. Zdroj fotografie: Facebook/Jaro Naď

Čo sa dialo vo vašej jednotke, keď bolo SNP koncom októbra 1944 porazené?

Dvadsiaty siedmy október je najčernejší deň v starohorskej doline, ktorú Nemci bombardovali až po Donovaly. Len čo odleteli bombardéry, doleteli stíhačky typu Messerschmidt a strieľali po všetkom, čo sa hýbalo. Kto si chcel útekom zachrániť život, mal šťastie, ak dobehol do dolín. Až kým sa nezotmelo, Nemci nalietavali a strieľali po všetkom.

To bol vlastne aj začiatok obdobia partizánskeho lesného boja.

Vtedy boli lesy okolo Banskej Bystrice zasypané letákmi, v ktorých Nemci písali, že vojaci partizáni, ktorí sa preukážu touto priepustkou nemeckým hliadkam, budú prepustení domov. Bola to pasca. Ktorých takto chytili, boli zastrelení buď v protitankovej priekope v Kremničke, alebo ich spálili v Nemeckej.

Keď tu ustupovali generáli Golian a Viest, vyzvali všetky vojská na partizánsky systém boja. Aj naša jednotka tak ustúpila zo Španej Doliny, keďže Nemci už obsadili Banskú Bystricu, bola ich tu obrovská presila. Aby obyvateľov obce nepostrieľali, stiahli sme sa do lokality Jelenská skala, kde sme si narýchlo vybudovali zemľanky.

Ranených ste brali so sebou?

Amblackého sme nemohli brať, lebo by nebol prežil v tých ťažkých situáciách. Ukryli sme ho k pánovi farárovi Kolárovi na Španej Doline. Hoci to bolo prísne tajné, špaňodolinskí gardisti s esesákmi sa to dozvedeli a aj štyrikrát do týždňa faru s kostolom celú prehádzali. Ale nenašli ho.

Keď Rumuni oslobodili Španiu Dolinu 4. apríla 1945, pán farár ho vydal rumunskému vojenskému Červenému krížu. Viem to od neho, lebo vždy, keď sme sa vracali na doplnenie zásob, bývala v kostole zádušná omša za všetkých padlých, ktorí sa už nevrátili. A pán farár si ma pamätal, lebo som mal kompletnú uniformu a robieval som na omši čestnú stráž.

Vaša jednotka bola následne včlenená do ruskej jednotky Pomstiteľ. Čo bolo vašou úlohou?

Jednotke velil ruský veliteľ major Marozov. Štáb mal v našom rodnom dome na Richtárovej. Úlohou jednotky bolo zamedziť presunu síl a prostriedkov medzi mestami Ružomberok a Banská Bystrica. Vyhadzovali sme do vzduchu mosty, robili záseky a toto sme chodili každý druhý deň kontrolovať. Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy robili pritom poľovačky na partizánov, boli horší ako esesáci.

Vám sa však podarilo dostať jedného gardistu a zachrániť tak Staré Hory pred vypálením.

Podarilo sa nám pred Vianocami zadržať jedného veliteľa Hlinkovej gardy z Krupiny, ktorý na lyžiach prechádzal Partizánskou republikou, aby potom Nemcom vyzradil naše pozície. V strachu o svoj život nám prezradil všetko, čo vedel. Povedal nám tiež, že na Hromnice trestné komando SS plánuje vypáliť obce Staré Hory, Turecká a Richtárová na výstrahu ďalším, ktoré pomáhajú partizánom, tak ako to urobili v českých Lidiciach a Ležákoch.

Na Hromnice všetky oddiely nastúpili a poniže obce Staré Hory sme obsadili les a čakali. O deviatej Nemci v skupinkách po štyroch-piatich prišli, niektorí niesli pancierové päste, niektorí zas nádoby s horľavinou. Rozkaz bol spustiť paľbu, len čo vstúpi prvý Nemec na most. Prestrelka trvala hodinu. Prežili to len siedmi nepriatelia, ktorých sme zajali. Neskôr 18. marca však prišla odplata.

A Nemci vypálili Kalište.

Presne tak, zavčas rána zaútočili, postrieľali asi štyridsať ľudí a celé Kalište vypálili. Aj Baláže horeli ako fakľa. Potom vtrhli na Španiu Dolinu, kde strieľali po všetkom hlava-nehlava. K nám na Richtárovú prišli na poludnie, rovno k pracovníkom Slobodného vysielača. Stráž mal môj sused, ktorý ich guľometom zahnal do dediny.

Jedna skupina išla do dolinky, kde zajala päťdesiat židovských rodín, druhá skupina zapálila náš dom a strieľala. Moju mamu chceli hneď zastreliť, ale suseda vojakovi stiahla ruku a pýtala sa ho, čo mu tá žena urobila. Tak povedal, že ju nezastrelia, ale zaživa spália za to, že varila a prala pre partizánov, na výstrahu druhým.

Vašej mame sa však podarilo utiecť a prežiť. Kto jej pomohol?

Keď sa dom rozhorel, s dvojročným bratom Ivkom z druhého manželstva ju hodili do horiaceho domu. Bolo šťastie, že nespanikárila, nenadýchala sa spalín a chodbou prebehla do drevárne, ktorú Nemci pre vysoký sneh neobjavili. Hlbokým potokom potom utekala do susedov, kde ju ukryla do zemiakovej jamy pani učiteľka Rafajová. Len čo hodila koberec, už tam boli vojaci.

Vraveli jej, nech im ju vydá, lebo ak ju nájdu, popravia aj ju. Ona spravila hrdinský čin, nevydala ich a Nemci zemiakovú jamu do večera nenašli. Bolo tiež šťastie, že môj dvojročný braček nezaplakal. Mama sa nakoniec dožila 89 rokov a pani učiteľka bez jedného mesiaca sto.

Vladimír Strmeň. Zdroj fotografie: Facebook/Múzeum SNP

Pri vypálení Kališťa a Balážov sa hovorí, že vás nacistom prezradili miestni. Je to tak?

Hovorí sa to. Keď som bol nedávno na Kališti, pozostalí mi to znova hovorili. Pamätám si, ako sme 19. marca 1945 prišli ráno na Baláže, celá obec horela, ľudia utekali, zachraňovali, čo sa dalo, to najcennejšie mali v batohoch na chrbte, deti v náručí. Deň po vypálení Kališťa sme prišli aj tam, ešte doháralo, ale koľko krvi na snehu bolo, keby ste to videli.

Kam ste potom smerovali?

Až do Popradu. Z Kališťa sme šli lesom na Buly na Donovaly, na druhý deň popri Korytnici na Liptovskú Lužnú. Liptovskú Osadu sme obišli, lebo tam boli Nemci a ľudia nás prosili, aby sme tam nezačali prestrelku. Cez Liptovskú Magurku sme prešli na Chabenec, kde bola víchrica, biela tma, asi 50 starých Židov zamrzlo, čo nevládali, hrozná zima bola. Išli sme hrebeňom Nízkych Tatier a spustili sme sa do Jasenskej doliny. Ranených sme dali do maštalí štátnych lesov. Všetko na nás bolo zamrznuté, ešte sme aj ohne museli zahasiť, lebo sme videli preletieť lietadlá, ale nakoniec sa nič nedialo.

Potom sme sa dostali cez Krpáčovo do dediny Bystrá, ktorá bola už za frontom vyľudnená, a pochodovali sme hore Horehroním až do Popradu. Zhruba sedemsto partizánov. V Poprade nás odvšivavili, ostrihali, okúpali, prezbrojili, dali nám uniformy armádneho generála Ludvíka Svobodu. Práve sa bojovalo o obec Parížovce, ktoré sú teraz pod Liptovskou Marou. Trikrát sme si ich s Nemcami vymenili, boli zdevastované.

Nemci na našich vojakov používali plameňomety. Zaživa nám ich tam niekoľkých upiekli.

Rozmýšľali ste, prečo ste to všetko prežili práve vy?

Je to zhoda náhod, ale bola nado mnou ruka Božia. Po týždni ma zo zákopu vytiahli rotmajstri od posádkovej hudby Banská Bystrica, spomenuli si na mňa. Dostali sme úlohu ísť nazad do Bystrice a vytvoriť prvú československú posádku. Išli sme dva dni. Tam sme hneď začali odpratávať cestu na Lazovnej ulici, aby mohli prejsť autá, technika a kaťuše. Pred nami išli míneri, ktorí preverili, či možno prejsť, a potom sme prišli my s lopatami, ktoré nám dali Rusi, a odhrabávali sutiny.

Viacerí pamätníci nespomínajú pozitívne na to, ako sa vtedy správali k obyvateľom sovietske oslobodzovacie jednotky. Často hovoria o rabovaní či znásilňovaní. Akú máte s nimi skúsenosť vy?

Poviem to takto. Maršal Malinovskij dostal všetkých tých vrahov z gulagov a väzníc a dával ich do prvej línie bojov. Ale rovnako to robili aj Nemci. Nečudujte sa, čo sa potom dialo. Boli zdivočelí, rezali, bili, znásilňovali, ale do prvej línie boli dobrí. Tam buď padneš, alebo sa vrátiš. Preto sa takéto veci stávali. Mali sme tú smolu, že práve armády Malinovského išli cez Slovensko, aj keď my sme mali v partizánskych jednotkách normálnych Rusov.

A že sa aj niektorí partizáni správali zle? No nebolo munície, zbraní, nebolo čo jesť. Partizán jedol, ak si niečo zohnal, spával pod bukom, premoknutý, hladný, smädný. Skúste sa takto aspoň dva dni postiť a potom nech kritici hovoria, akí partizáni boli. A ešte keď videli toľko mŕtvych. To neboli Nemci, ktorí spávali v kasárňach, mali trikrát denne stravu a pohodlie.

Aj dnes sa ešte vždy nájde niekto, kto Povstanie označí za boľševický puč. Vie vás to nahnevať?

Aj hlúposť je dar Boží. Keby hlúposť kvitla, tak by niektorí vyzerali ako orgovány v máji. Viac k tomu niet čo povedať.

Z okolitých dedín Banskej Bystrice poznám aj pár takých ľudí, ktorí nevnímali partizánov len ako hrdinov, ale mali na nich aj ťažké srdce, lebo pre ich prítomnosť a pomoc partizánom zaplatili nakoniec vypálením celej dediny a ich rodiny životom. Máte pre týchto ľudí nejaké pochopenie?

Nemám. To sú individualisti. Vtedy nežili a teraz takto rozprávajú. Nech idú na Ukrajinu do prvej línie, na týždeň. Potom nech sa vrátia a budú mi vyprávať. Slovenským národným povstaním sme pomohli skrátiť tú hroznú vojnu. Keby sa vojna bola skončila len o pol roka skôr, viete koľko ľudských životov na oboch stranách by sa bolo zachránilo? A ničeniu koľkých majetkov a prelievania krvi by sa bolo predišlo? Bolo treba bojovať, aby bol čím skôr pokoj.

Žijeme 78 rokov v mieri. Málokto si vedel doteraz uvedomiť, aké sú hrôzy vojny. Kým nebola u susedov, ľudia ju videli len vo filme. Skutočná vojna si nevyberá, tam tečie krv, umierajú ženy a deti, rozpadávajú sa rodiny. Kto to nezažil, nikomu to neprajem.

Vladimír Strmeň. Zdroj fotografie: Facebook/Múzeum SNP 

Ste protifašistický bojovník, ako sa dnes pozeráte na ruskú inváziu na Ukrajine?

Nie je to o fašistoch, je to jedna zbytočná vojna. Som veľmi sklamaný z toho, čo sa deje. Mám na to tretí pohľad. Vnímam to ako niečiu snahu rozštiepiť Slovanov, vraziť medzi nich klin, aby sa slovanské národy neznášali. Tí ľudia, čo sú dolu, za to nemôžu. No ešte sa preleje veľa zbytočnej krvi.

Pokladáte Rusov za agresorov?

Na túto otázku neodpoviem, lebo aj dnes máme pamätný termín. (Stretli sme sa v deň 55. výročia vpádu okupačných vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, pozn. red.) Každý má na to svoj názor, ale ja som bol vždy apolitický, preto sa k tomu nechcem vyjadrovať.

Čo napriek tomu hovoríte na to, že členmi Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov sú dnes aj bývalí členovia Kotlebovej ĽSNS, politici Republiky s extrémistickou minulosťou?

Nemajú svedomie, prevracajú kabáty. Je to však chyba tých, ktorí ich prijímali, mali ich predtým presvietiť.

Nie je pre vás ťažké spomínať každý rok na to všetko, čo ste v boji prežili?

Vždy sa mi ťažko spomína. Videl som odchádzať veľa svojich priateľov, a hoci mnohých som ani nepoznal, viem si živo predstaviť, keď ich viezli na popravu. Tie matky s deťmi, ktoré za nič nemohli, a aj tak ich postrieľali. Ale treba to pripomínať, ešte sme piati zostali, no už len ja som pojazdný.

Čo je vaša najsilnejšia spomienka z dňa konca druhej svetovej vojny?

Na ten deň sa nedá zabudnúť. Keď sa vojna v máji skončila, na všetkých vežiach sveta zvony zvonili pol hodiny a sirény hučali rovný tón.

Stále diskutujete v školách s mladými ľuďmi. Aký máte z týchto stretnutí dojem?

Chodíme po všetkých typoch škôl a má to velikánsku odozvu. Vždy keď skončíme, prosia nás o reprízu. Ideme aj so zástupcom riaditeľa Múzea SNP a s jednou pani historičkou. Končí sa to partizánskymi pesničkami, ktoré rozhlas nevysiela a televízie na to nemajú. Ale máme dobrú mladú generáciu, zaujíma ich to, veľa a dobre sa pýtajú. A viac sa pýtajú dievčatá.

Vždy sa k vám ľudia správali s úctou a vďakou za to, čo ste pre Slovensko spravili?

Nie. Ale na tom nezáleží, bojovať proti nacistom bola moja povinnosť. Robil som to, čo bolo v tej dobe treba. Nič špeciálne som nevymyslel, nemal som na to, plnil som len rozkazy. Ani po vojne som sa nepretŕčal, stále som najradšej so svojimi v súkromí, aj keď idem na pivo, najradšej si sadnem do rožku, aby ma nebolo vidno.

Nikdy som nechcel niekým byť, vždy som bral len to, na čo som mal. Nikdy nie viac, aby som potom nebol z toho nešťastný. Treba sa dívať dopredu, nebyť chamtivý, nezávidieť si, poctivo pracovať a starať sa o rodiny.

Ako sa vám žilo za komunizmu ako partizánskemu bojovníkovi?

Pracoval som v železiarňach v Podbrezovej a tam bolo treba plniť plán a úlohy. Nikoho nezaujímalo, čo ste, kto ste. Môj šéf bol dirigent chrámového zboru, ľavou rukou mi dával rozkaz do roboty a pravou o desiatej pašie. Za komunizmu o mňa ani nezakopli, ja som sa neprihlásil ani do milície, robil som len pomocného náčelníka civilnej obrany. Strany som sa držal bokom, bol som apolitický. Ráno som preclil vlaky a popoludní som robil muziku.

Pomohla vám hudba prekonať to, čím ste si počas vojny prešli?

Po vypálení Nemcami nám doma nič nezostalo. Tuho som musel pracovať, postavil som dom, no všetci príbuzní, pre ktorých som ho staval, už pomreli. Keď cítim samotu, mám doma dva organy, tri harmoniky, pozriem si repertoár a zahrám si aj vyše dvoch hodín. Mám 10-tisíc pesničiek a melódii, na aké si len spomeniete, už ich zbieram päťdesiat rokov. Do 85 rokov som takmer každú sobotu robil starejšieho, vyučil som dvoch ďalších.

Chodievam hrávať aj do domovov dôchodcov. Nech babičky nemusia len na krematórium myslieť. Hrám tri hodiny v kuse, a keď prestanem, hneď protestujú. (Smiech.)  Hudba je pre mňa veľká inšpirácia. Zhudobňujem teraz básne našich básnikov o vojne, naposledy o Kremničke.

Akú rolu vo vašom živote zohráva viera v Boha?

Pán Boh ma má rád, ale ma aj skúša. Všetko mi vymrelo, manželka, syn, dcéra. Vincentky nám aj s pánom dekanom natĺkli náboženstvo do hláv a dobre tak. Vďačím im za to, že nám dali životnú pravdu. Každé ráno sa pomodlím, o siedmej je omša na televízii Lux a o siedmej večer zas ruženec. Nepozerám ani správy, lebo vtedy je ruženčok a ten neopustím, mám za čo ďakovať. A v nedeľu do kostolíka na sväté prijímanie. Bez viery v Pána Boha by som to nebol zvládol, v žiadnom prípade, ani v boji. Aj keď som na bojisku videl ľudí zomierať, ak sa ešte stačili prežehnať a pomodliť, tak to spravili, keď vedeli, že im už nie je pomoci. Držte sa Pána Boha.