Slovák, ktorý bol Himmlerov „zvláštny politický väzeň“

Slovák, ktorý bol Himmlerov „zvláštny politický väzeň“

Guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš vo svojej pracovni v roku 1942. FOTO: Archív Múzea SNP.

Imricha Karvaša krátko po vypuknutí SNP zatklo Gestapo. Jeho následná anabáza bola plná pozoruhodných zvratov.

Na začiatku septembra 1944, len pár dní po vypuknutí Povstania, sa v prezidentskom paláci v Bratislave uskutočnilo stretnutie Jozefa Tisa s čelnými predstaviteľmi slovenského štátu. Tiso uisťoval prítomných, že Nemecko aj napriek doterajším ťažkostiam zvíťazí a Hitler Slovensku pomôže.

Führer vraj disponuje tajnou zbraňou, ktorú zatiaľ nechcel použiť „z dôvodov ľudskosti“. Nasadí ju však, ak budú ohrozené hranice Ríše.

„Všetci sme veľmi pozorne a vážne počúvali doktora Tisu, ale pri posledných vetách som nemohol zadržať slabý úsmev,“ opísal túto scénu vtedajší guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš.

Jeho výraz tváre si všimol šéf Úradu propagandy Tido J. Gašpar. Stál totiž vedľa.

„Čo je ti na tom smiešne?“ okríkol Gašpar zlostne Karvaša. „Azda tomu neveríš? Veď to vieme, že nadŕžaš červeným.“

Karvaš sa vyhovoril, že myslel na čosi iné. Keď Tiso odchádzal do svojej pracovne, guvernér národnej banky ho nasledoval. Karvaš mal informácie, že ho plánuje zatknúť Gestapo. Zdôveril sa s tým prezidentovi.    

Jozef Tiso i minister vnútra Alexander Mach chlácholili Karvaša, že sa určite mýli. O niečom takom sa vraj vôbec neuvažuje.

Na druhý deň, 3. septembra 1944, si domov po Imricha Karvaša prišli esesáci. Vzali ho do „ochrannej väzby“ na osobný príkaz Heinricha Himmlera.  

Neskôr sa Karvaš dozvedel, že už 30. augusta ho Tiso fakticky vydal Nemcom na stretnutí s nemeckým vyslancom Ludinom. Malo trvať ďalších jedenásť mesiacov, kým sa významný slovenský ekonóm opäť stretol s rodinou.

Rok, keď Slovensko objavilo Karvaša

Hoci mená ekonómov ako Imrich Karvaš (1903 – 1981) alebo Peter Zaťko (1903 – 1978) sú ľuďom so základným prehľadom o období slovenského štátu a SNP známe, o tom prvom sa azda nikdy nehovorilo toľko ako práve tento rok.

Na jeho začiatku sa v kníhkupectvách objavilo druhé, doplnené vydanie strhujúcich spomienok Imricha Karvaša s názvom Moje pamäti a podtitulom „V pazúroch Gestapa“ (vyd. Múzeum SNP). V knihe sa nachádza aj scéna, opísaná v úvode tohto článku.

Verejnoprávna televízia tento týždeň, v predvečer 74. výročia vypuknutia SNP, odvysielala opäť dokument o Imrichovi Karvašovi z roku 2004 s názvom Financoval som Slovenské národné povstanie. Guvernérovi centrálnej banky za slovenského štátu, ktorý usmerňoval jeho ekonomiku v náročných vojnových rokoch a významnou mierou sa pričinil o materiálne zabezpečenie SNP, venovala RTVS vysielací čas aj vo svojej hlavnej spravodajskej relácii.

K tomu treba prirátať množstvo článkov v denníkoch a týždenníkoch. Až sme v redakcii Postoja debatovali, či namiesto ďalšieho článku o Karvašovi nejsť radšej trochu „proti prúdu“ a nenapísať k výročiu Povstania o druhom významnom slovenskom ekonómovi toho obdobia Petrovi Zaťkovi.

No Imrich Karvaš stále nie je širokou verejnosťou docenený v miere, ktorá by zodpovedala formátu, akým sa jeho osobnosť podpísala na dejinách Slovenska v 20. storočí. Nehovoriac, ako príznačne sa slovenské 20. storočie podpísalo zase na peripetiách jeho života.

Regionalista

Imrich Karvaš patril ku generácii slovenskej inteligencie, ktorej členovia sa narodili a do školy začali chodiť ešte za Rakúsko-Uhorska, no vzdelanie ukončili už v podmienkach demokratickej Československej republiky.

Rodák z obce Varšany, ktorá je dnes pod názvom Kalinčiakovo súčasťou Levíc, v roku 1925 vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Tá bola v Bratislave založená len pár rokov pred tým, po skončení prvej svetovej vojny.

Karvaš sa však špecializoval na ekonómiu, ktorá sa vtedy tiež vyučovala v rámci právnického štúdia. Jeho akademická kariéra rýchlo napredovala: Absolvoval študijné pobyty v Paríži a Štrasburgu; v roku 1929 získal na Univerzite Komenského docentúru v odbore národné hospodárstvo. V roku 1939 sa stal profesorom.  

Popri prednášaní na fakulte pôsobil v medzivojnovom období ako tajomník Obchodnej a priemyselnej komory, Zväzu slovenských bánk či viceprezident Exportného ústavu v Prahe. No vyjadroval sa tiež k hospodárskej politike na stránkach tlače.

Bolestivou realitou medzivojnového obdobia bolo zaostávanie Slovenska za priemyselne vyspelejšími českými krajinami. K tomu sa pridali ťažké následky Veľkej hospodárskej krízy na začiatku 30. rokov i silnejúce autonomistické hnutie pod taktovkou ľudákov, ktoré sa stavalo proti pražskej politike centralizmu a čechoslovakizmu.

Kam sa zaradil Imrich Karvaš? „Dospel som k názoru, že spolužitie Slovákov a Čechov vyžaduje ďalekosiahlu decentralizáciu, ktorá by vedela lepšie zabezpečiť národné, politické, kultúrne, hospodárske a sociálne záujmy Slovákov“, uviedol vo svojich pamätiach.

Spolu s ďalšími ekonómami patril Karvaš k predstaviteľom hospodársko-politického hnutia, známeho ako regionalizmus. „Malo za cieľ čo najviac decentralizovať silne byrokratizovanú štátnu výkonnú moc, a pritom zachovať pevnú jednotu štátu,“ napísal.

Ďalším pilierom regionalizmu bolo záujmové organizovanie sa ekonomických subjektov v jednotlivých regiónoch Slovenska. Politicky išlo o akúsi dobovú tretiu cestu. „Toto hnutie stálo medzi centralistickými stranami, ktoré vychádzali z princípu československej národnej jednoty, a radikálne nacionalistickou a autonomistickou Hlinkovou ľudovou stranou,“ napísal Karvaš.

Skupina osobností z hospodárskeho života i akademickej sféry, ktorá sa snažila praktickými krokmi pozdvihnúť ekonomiku Slovenska, založila pod patronátom agrárnika Milana Hodžu v roku 1931 Národohospodársky ústav Slovenska a Podkarpatskej Rusi (NÁRUS). Dnes by sme povedali, že išlo o „think-tank“ a jeho cieľom bolo konkrétnymi návrhmi prispieť k odstráneniu priepastných regionálnych rozdielov v ČSR. Imrich Karvaš sa stal jeho generálnym tajomníkom.

Popritom ešte stihol sériu prednášok v USA, Kanade a západnej Európe. Na konci roku 1938 pôsobil tiež krátko v československej vláde pod vedením Jana Syrového.  

Intervencionista

Ako ekonóm Karvaš nebol zástanca „laissez-faire“, skôr by sa dal označiť za „intervencionistu“.

Obdobie Veľkej hospodárskej krízy posilnilo vieru v štátne zásahy do ekonomiky a týmto smerom sa myšlienkovo uberal aj on. V cieľavedomej hospodárskej politike a zmiešanej ekonomike videl tiež nevyhnutný nástroj pozdvihnutia Slovenska.

Na druhej strane, Karvaš nebol ani komunista. Na staré kolená svojim vtedy už dospelým deťom hovorieval, že komunistický systém neuspeje v svetovej hospodárskej súťaži a nevyhnutne raz padne.

Historici Ľudovít Hallon, Michal Schvarc a Marek Syrný opisujú Karvaša v životopisnom náčrte, ktorý je súčasťou jeho pamätí, ako „liberála s mierne ľavicovými tendenciami“. Jeho syn Milan v knihe Môj otec Imrich Karvaš (vyd. Rak, Budmerice 2001) cituje Vladimíra Štefáneka, ktorý v roku 1991 v Národnej obrode napísal:

„Karvaš predbehol Friedmana... uplatnil v praxi monetárnu teóriu Miltona Friedmana skôr, ako dostal za svoju teóriu obeživa Nobelovu cenu – tu je hlavný dôvod hospodárskej prosperity okliešteného Slovenska vo vojnových rokoch.“

Nech je, ako chce, Karvaš si počas života udržiaval povesť nadstraníckeho odborníka. Bol viac ako len ekonomický technokrat. Bol národohospodár v najlepšom zmysle slova.

Obranné taktiky

Žiadne rozprávanie o Imrichovi Karvašovi sa nezaobíde bez historky o tom, ako mu Jozef Tiso v marci 1939 ponúkol miesto guvernéra Slovenskej národnej banky. Karvaš mu povedal, že sa z mnohých dôvodov pokladá za nevhodnú osobu: „Som posledný československý minister obchodu, slobodomurár, manželka je Češka a evanjelička a, napokon, som socialistického presvedčenia.“

Ľudáci v predchádzajúcich rokoch agitovali, že Česi vo verejnej správe bránia uplatneniu talentovaných Slovákov. Keď však Česi boli zo Slovenska odsunutí (vrátane Karvašovho svokra, ktorý zakladal v Bratislave po prvej svetovej vojne lekársku fakultu), ľudáci zrazu zistili, že nemajú dosť vlastných kvalifikovaných ľudí na všetky funkcie.

Tiso vtedy na Karvašove námietky odvetil, že o jeho nedostatkoch vie, no potrebuje odborníka, nie politika. A tak od roku 1939 až do svojho zatknutia Gestapom v septembri 1944 pôsobil Imrich Karvaš na čele centrálnej banky slovenského štátu. Od roku 1942 bol tiež predsedom Najvyššieho úradu pre zásobovanie. Naďalej učil na univerzite.

Od začiatku udržiaval kontakty s odbojom. Stretával sa s Vavrom Šrobárom i Gustávom Husákom, v zahraničí mal kontakt so Štefanom Osuským. Od januára 1943 ho sledovalo Gestapo, no aj Nemcom zostal celý rozsah Karvašovej odbojovej činnosti skrytý.

Slovenskí hospodárskopolitickí činitelia museli od začiatku zvádzať s nacistickým Nemeckom zápas o ekonomickú svojbytnosť. Berlín mal totiž snahu ovládnuť v slovenskej ekonomike, čo mohol, aby to následne využíval pre svoje vojnové účely.

Ľudia ako Karvaš, Zaťko, ale aj ľudácky minister hospodárstva Gejza Medrický, vytvorili celé spektrum obranných taktík, aby si Slovensko držalo v ekonomickej sfére Nemcov čo najďalej od tela. Falšovali sa napríklad štatistiky alebo sa vytváralo tieňové účtovníctvo. Pred Nemcami sa zatajovala existencia zdrojov a tovarov, aby sa nemuseli vyviesť do Ríše a miesto toho slúžili doma slovenským potrebám.

Namiesto exportu do Nemecka, ktorého platobná disciplína za nakúpené tovary bola mizerná, povzbudzovali slovenskí národohospodári k vývozu do neutrálnych krajín ako Švajčiarsko, Švédsko či Turecko, odkiaľ si slovenský štát mohol zabezpečiť devízy. A tak by sa dalo ešte dlho pokračovať.

Je dodnes iróniou, že okrem vojnovej konjunktúry bola za relatívne dobrú životnú úroveň slovenského štátu zodpovedná aj politika občianskych demokratov, neľudákov a zakuklených odbojárov vo vysokých hospodárskych funkciách ako Imrich Karvaš alebo Peter Zaťko.

Žiadne ďalšie transporty

Guvernér Slovenskej národnej banky mal tiež zásluhu, že sa v roku 1943 nepokračovalo v transportoch Židov do vyhladzovacích táborov, ako chcel Alexander Mach. Karvaš sa dozvedel, že v Poľsku deportovaných vyvražďujú. Nebolo to tak, ako tvrdili slovenskej vláde Nemci, že Židov len presídľujú do oblastí, kde budú mať vlastnú autonómiu.

Karvaš na zasadaní vlády túto otázku otvoril. Disponoval cez svoje kontakty zoznamom asi šesťsto Židov, ktorí mali v tom čase už byť po smrti. Mach sa dal presvedčiť, aby Nemci boli požiadaní o pripustenie vyšetrovacej komisie, ktorá by preskúmala životné podmienky Židov, odsunutých do Poľska. Nemecké vyslanectvo najskôr súhlasilo. No na druhý deň z Berlína dali vedieť, že si vyšetrovanie neželajú.

„Každému bolo jasné, že naše informácie boli pravdivé,“ napísal Karvaš. V transportoch sa pokračovalo, až keď Nemci pri potlačovaní SNP v roku 1944 obsadili Slovensko.

„Od mladosti som bol vychovávaný v názoroch, že jedine správne a eticky oprávnené je posudzovať každého jedinca podľa toho, aký je to človek,“ napísal Karvaš vo svojich pamätiach. „Nie je dôležité, či je niekto Slovák, Čech, Nemec, Angličan alebo Američan, či je niekto katolík, evanjelik, žid alebo bez vyznania; rovnako pre mňa nehrá žiadnu rolu, či ide o príslušníka bielej, čiernej, žltej rasy alebo o miešanca. Poznám len človeka, a to človeka dobrého a zlého, čestného a nečestného, pracovitého a lenivého, úprimného a falošného, otvoreného a tajnostkárskeho, láskavého a krutého atď.“

Sabotér nemeckého úsilia

V druhej polovici roku 1943 Nemci požiadali Slovensko, aby poskytlo ďalšie dve divízie pre front. Karvaš povedal, že ich nemá čím vystrojiť, lebo nie je dosť obuvi. Jedine žeby ich vyzbrojili a vystrojili Nemci. O to už však nemecká strana nemala záujem, a tak sa od vyslania ďalších slovenských vojakov na front upustilo.

Pritom existovala rezerva asi 20-tisíc párov vojenských topánok, ktorú vytvoril Peter Zaťko. Na stredné Slovensko bol presúvaný všemožný vojenský materiál, zásoby potravín, paliva i peňažné prostriedky, ktoré sa mali využiť v pripravovanom ozbrojenom vystúpení. Na vláde to Karvaš odôvodňoval hrozbou bombardovania západného Slovenska, keďže to sa v roku 1944 ocitlo v dosahu amerických bombardérov, štartujúcich z talianskych letísk.

Povstanie napokon bolo po materiálnej stránke zrejme pripravené lepšie než po tej vojenskej. Karvaš o ňom napriek neúspechu neskôr napísal: „Pociťoval som určitú hrdosť, že sme vydržali bojovať proti ohromnej vojenskej mašinérii fašizmu plné dva mesiace, a to i bez dvoch slovenských divízií na východe, ktoré Nemci odzbrojili bez boja. Oveľa väčšie národy, oveľa lepšie vyzbrojené armády boli Nemcami zničené v kratšej dobe.“

Po vypuknutí SNP sa Karvaš chystal odísť za rodinou na povstalecké územie, no v Bratislave chcel ešte zabezpečiť zablokovanie slovenských menových prostriedkov vo švajčiarskych bankách. To napokon umožnilo Gestapu zatknúť ho.

V Ríši

Na začiatku septembra Imricha Karvaša sprvu odvliekli do Viedne. „Čudné myšlienky sa mi preháňali mysľou,“ opísal svoje rozpoloženie. „Zúfalstvo striedala nádej. Minulosť sa prepletala s prítomnosťou a úvahami o budúcnosti. Prítomnosť, ako aj budúcnosť som videl veľmi čierne.“

Karvaš sa bál, že ho Nemci zastrelia niekde v lese. No mal status „zvláštneho politického väzňa“. Podobne ako hlavný hrdina Šachovej novely Stefana Zweiga bol Karvaš držaný v hotelovej izbe, pretvorenej na celu. „Pohyb v izbe bol úplne voľný. Človek mohol čítať – ak mal čo, mohol písať – ak mal na čo a čím, mohol ležať, kedy chcel, a mohol tiež fajčiť – ak mal čo.“

Po jedenástich dňoch previezli Karvaša z Viedne do Brna, kde bol väznený na Kauničkách. Tu ho začali vypočúvať. Nemci ho obvinili z príprav Povstania a podpory slovenských partizánov; zo sabotovania nemeckého vojnového hospodárstva; a zo spolupráce s odbojármi a organizovania protinemeckej nálady.

Predstaviteľov slovenského štátu malo Gestapo zatriedené do troch skupín. Nemci plne dôverovali len „tukovcom“, teda premiérovi Vojtechovi Tukovi a šéfovi propagandy Tidovi J. Gašparovi.

„Tisovcom“, teda hlavnému prúdu ľudákov, dôverovali len podmienečne. Karvaš z obsahu otázok vyšetrovateľov vytušil, že Gestapo zrejme zbiera svedectvá proti Jozefovi Tisovi, lebo ho upodozrievalo, že o prípravách Povstania vedel. Možno ho chcelo natrieť u Hitlera, ktorý nad slovenským prezidentom držal ochrannú ruku.

No a napokon tu boli „sidorovci“, teda časť ľudákov okolo slovenského vyslanca vo Vatikáne Karola Sidora, ktorí boli považovaní za opozičných a nespoľahlivých. Gestapo nevedelo, kam presne zapadá Imrich Karvaš.

Pri vypočúvaní zosadenému guvernérovi slovenskej centrálnej banky hralo do karát, že vyšetrovatelia nemali odborné znalosti z ekonómie. Mohol ich tak ľahko zavádzať. Obrovská vnútorná disciplína a sústredenie mu pomohli k tomu, aby svoje výpovede formuloval spôsobom, ktorým by nezaťažil ďalších odbojárov.  

Náboženské obrátenie

Počas väzenia mal prominentný väzeň problémy so žlčníkom i obličkami. Sužovali ho depresie. Jeho cela bola plná ploštíc. Okrem vypočúvania zažíval aj letecké bombardovanie.  

Karvašove pamäti sú zaujímavé tým, že opisujú nielen okolnosti jeho väzenia, ale aj jeho vnútorné prežívanie. Pri zmysloch sa udržiaval tak, že v cele si robil sám pre seba prednášky z ekonómie, a to nielen v slovenčine, ale aj v cudzích jazykoch, ktoré ovládal.

Mal tiež konečne čas na vnútornú sebareflexiu. Došiel k záveru, že kvôli práci zanedbával ženu i deti. Zaumienil si, že ak ho prepustia, napraví to: „Sľúbil som, že ak sa vrátim do kruhu svojej rodiny, budem sa jej viac venovať, budem sa snažiť poznať svet svojich detí a ten podľa svojich zásad ovplyvniť a, konečne, že svoju rodinu, manželku a deti nikdy neopustím.“

V Brne tiež zažil niečo ako náboženské obrátenie. Karvaš bol svedkom neľudského vypočúvania asi 13-ročného českého chlapca, ktorý sa následne v cele obesil a jeho mŕtvolu dozorcovia zhanobili.

„Pre mňa osobne táto udalosť znamenala prelom,“ napísal vo svojich pamätiach. „Do tejto doby som bol nábožensky ľahostajný, i keď som ostal formálne členom rímskokatolíckej cirkvi, a to kvôli matke, ktorej by som bol vystúpením z cirkvi veľmi ublížil. Môj postoj, usmerňovaný mojím životným filozofickým názorom, bol k cirkevnému náboženstvu negatívny. V túto noc som však padol na kolená a modlil som sa k Stvoriteľovi za toto nevinné dieťa, za jeho matku a otca.“

Aj syn Milan v knihe Môj otec Imrich Karvaš potvrdzuje, že jeho otec sa k viere prichýlil počas väznenia v koncentračných táboroch: „Pamätám sa, ako nás prekvapilo, že jediné, čo priniesol domov z táborov, bol malý, nožíkom vystrúhaný krížik z rúčky zubnej kefky.“

Zachránil ho Wehrmacht

Karvaš 4. januára 1945 opustil Brno. Gestapo ho previezlo do Berlína. Tam bol väznený v známej väznici Moabit a v centrále Gestapa na Prinz Albert Strasse.

V Berlíne začali Karvaša fyzicky mučiť. Jeho hmotnosť poklesla z 80 na 50 kilogramov. Vyvinula sa u neho epilepsia a na ľavé oko takmer nevidel. Na jeho zlý psychický stav vplývali nielen výsluchy, ale aj sústavné bombardovanie nemeckého hlavného mesta.

 „Hľadal som útechu v modlitbách,“ napísal vo svojich pamätiach. „A stále som si utužoval vieru v to, že sa vrátim domov, že musím všetko vydržať, aby som sa mohol vrátiť, lebo vojna sa už rapídne chýli ku koncu.“

Zvláštny súd SS odsúdil Karvaša v priebehu sotva polhodinového pojednávania na trest smrti. No vykonanie rozsudku sa sprvu odložilo.

Nacisti si totiž vytvorili skupinu prominentných väzňov, ktorých chceli využiť ako prípadný tromf vo vyjednávaní so Spojencami. Bol v nej napríklad evanjelický teológ Martin Niemöller, známy svojím výrokom „najskôr si prišli po komunistov...“, ale tiež syn maďarského regenta Horthyho, nemecký národohospodár Hjalmar Schacht, bývalý náčelník generálneho štábu Wehrmachtu Halder (viacerí dôstojníci upadli do nemilosti po atentáte na Hitlera), vnuk Garibaldiho, bývalý rakúsky kancelár Schuschnigg či niekdajší francúzsky premiér Leon Blum.  

Na začiatku apríla 1945 presunuli Karvaša z Berlína cez Flossenburg a Dachau do tirolských Álp. Tam celej skupine hrozila bezprostredná likvidácia. Himmler ju prikázal, ak by hrozilo oslobodenie väzňov. A Spojenci sa už blížili.  

No ukázalo sa, že medzi esesákmi je jeden Slovák z Malaciek, ktorého matka bola Nemka. Dokonca to bol bývalý Karvašov študent z právnickej fakulty. Ten svojho učiteľa varoval, že stráže sa ich chystajú postrieľať.

Neďaleko od miesta, kde bola skupina väznená, sa nachádzalo veliteľstvo ustupujúceho Wehrmachtu. Príslušníkom riadnej nemeckej armády bolo jasné, že vojna sa končí. Generálovi Halderovi sa tam podarilo dostať, požiadal vojenského veliteľa o pomoc a 31. apríla jednotka Afrikakorpsu po krátkej prestrelke s esesákmi väzňov oslobodila. O štyri dni neskôr na miesto dorazila americká armáda, ktorej sa Nemci pokojne vzdali.

Stretnutie s rodinou

Spojenci poslali väzňov zotaviť sa na Capri a domov sa Karvaš vracal cez Rím, kde sa okrem iného stretol s Karolom Sidorom. Ten mu vybavil stretnutie s pápežovým osobným tajomníkom, u ktorého Karvaš intervenoval, aby Vatikán zabránil vydaniu Tisa československým justičným orgánom. Tušil totiž, že poprava by z prezidenta vojnového slovenského štát urobila u časti Slovákov mučeníka.

Neuspel. „Po rozbore problému okolo Tisovej osoby mi osobný tajomník povedal, že Vatikán v tejto veci nič nepodnikne, lebo o osobu doktora Tisu nemá žiadny záujem,“ napísal Karvaš.

S rodinou sa slovenský národohospodár zvítal v Skalici 28. júla 1945. Ich pokojný život nemal dlhé trvanie.

Po komunistickom prevrate v roku 1948 viacerí Karvašovi známi zvolili cestu emigrácie. On sám zostal, hoci mal ponuku profesúry z USA. Ako napísal jeho syn Milan: „Otec zastával v otázke emigrácie názor, že každý musí sám zvážiť svoju situáciu, ale on sám si viac cenil, ak ľudia presadzujú svoje presvedčenie v rodnej krajine, kde zároveň tvoria svojou prácou hospodárske alebo kultúrne hodnoty. Možno keby tušil, čo čaká jeho i jeho rodinu, bol by sa rozhodol inak.“

V máji 1949 bol zatknutý po prvý raz komunistickým režimom. Z väzenia sa vrátil koncom roka 1950. Bol vysťahovaný z Bratislavy a živoril na okraji spoločnosti.

V roku 1958 sa páni v kožených kabátoch pred jeho dverami objavili opäť. Odsúdili ho za vlastizradu na 17 rokov. Rozsudok uvádzal, že Karvaš sa mal podieľať na prípravách smerujúcich ku zmene režimu. Okrem iného činil vraj organizačné prípravy pre založenie Kresťanskodemokratickej strany a plánoval vytvorenie Stredoeurópskej podunajskej federácie, ku ktorej chcel pripojiť i Československo.

Boli to výmysly. Keď sa v roku 1960 dostal na amnestiu Karvaš domov, ďalších deväť rokov chodil po súdoch, kde sa usiloval dosiahnuť zrušenie rozsudku a svoju spoločenskú rehabilitáciu. To sa mu v roku 1969 podarilo...    

Keby nebolo komunistickej totality, Imrich Karvaš mohol vedecky tvoriť alebo zúročiť svoje ekonomické poznatky v politickej či hospodárskej sfére pre svoju krajinu. Takých ako on boli tisíce. Zaostávanie Slovenska za Západom po štyroch desaťročiach totality bolo tiež dôsledkom toho, že príslušníkom zosadenej „buržoázie“ a ich deťom komunisti bránili v plnom odbornom a pracovnom uplatnení.

Komunistický režim tak nebol len príkladom mrhania fyzického či finančného kapitálu, ale tiež príkladom mrhania ľudského kapitálu slovenského národa.   

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo