Nostalgia za socializmom Nehovorme ľuďom, že sa majú lepšie. Ponúknime im radšej riešenia šité na dnešok

Výskumná organizácia DEKK Inštitút, ktorá sa venuje výskumu spoločenskej súdržnosti, krátko pred výročím 17. novembra zverejnila výsledky prieskumu verejnej mienky, v ktorom skoro 65 percent opýtaných uviedlo, že za socializmu sa žilo lepšie ako dnes. Názor, že pred rokom 1989 sa žilo horšie v porovnaní s dneškom, zastáva niečo vyše 28 percent ľudí (asi 7 percent opýtaných nevedelo odpovedať).

Zdroj: DEKK Inštitút

Výskumníci z DEKK Inštitútu zrejme tušili, že výsledky ich prieskumu verejnej mienky môžu spustiť obvyklé tirády časti intelektuálnych salónov o tom, že našej spoločnosti už naozaj niet pomoci, či priamo nadávanie nostalgikom. V tlačovej správe totiž považovali za nutné zdôrazniť, že „čierno-biele vysvetľovanie či hanlivé nálepkovanie tejto skupiny ľudí pomáha zvyšovať spoločenské napätie“.

Pokusy o vysvetlenie

Samozrejme, odpovede predstavujú celé spektrum, ktorého odtiene spočívajú v slovíčkach „určite“, „oveľa“ a „skôr“. A skutočne, ľudia môžu mať mnoho dôvodov, prečo sa domnievajú, že pred rokom 1989 sa žilo lepšie ako dnes.

U niekoho pôjde o spomienku na socialistickú modernizáciu, keď sa práve v 70. rokoch značne spriemyselnilo a urbanizovalo Slovensko, pričom v každej doline vláda postavila fabriku. To ostro kontrastovalo s transformačnou krízou v 90. rokoch, keď sa práve mnohé z týchto fabrík v trhovom prostredí ukázali ako nekonkurencieschopné a/alebo boli vyložene rozkradnuté v procese privatizácie. Po Slovensku vznikli vo viacerých regiónoch hladové doliny, ktorých obyvatelia boli často nútení hľadať si prácu mimo domova – so všetkými negatívnymi dôsledkami na súdržnosť rodín či miestnych komunít.

Ďalší ľudia možno patrili k povolaniam, ktoré boli pred rokom 1989 spoločensky vyzdvihované, ako napríklad baníci či príslušníci bezpečnostných zložiek, a ťažko nesú nielen ekonomický zosuv, ale ešte viac stratu prestíže, keď trhová ekonomika viac honoruje podnikateľov či celebrity zo sveta športu a zábavy než robotníkov a roľníkov.

Oba vyššie spomenuté dôvody silnej nostalgie za socializmom medzi Slovákmi načrtli aj výskumníci z DEKK Inštitútu vo svojom sprievodnom texte k výsledkom prieskumu. No dali by sa uviesť aj ďalšie vysvetlenia.

Ľudská pamäť má tendenciu filtrovať zlé spomienky, takže si časom pamätáme hlavne to dobré. Dá sa tiež hovoriť o spomienkovom optimizme. Inak povedané, my ľudia máme tendenciu idealizovať si na staré kolená obdobie svojej mladosti, keď sme skrátka boli mladí, zamilovaní, zdraví, optimistickí a plní energie – nech bola doba akákoľvek –, čo kontrastuje so starobou, ktorú spravidla sprevádza strata síl, choroby duše i tela a postupné odcudzovanie sa meniacemu sa svetu.

A tak kým západný Nemec, ktorý bol tínedžerom v 80. rokoch, si povzdychne: „Zlatý Kohl“ (hoci ho vtedy možno ani veľmi nemusel), nejeden jeho slovenský rovesník si povie: „Zlatý Husák.“

Aj keď sa na prelome milénia podarilo prekonať transformačnú krízu, trhová ekonomika sama osebe prináša kreatívnu deštrukciu, ktorá v ľuďoch vzbudzuje zneistenie, či si svoj sociálny status udržia aj v budúcnosti. Vezmite si napríklad prebiehajúcu debatu o tom, ktoré zamestnania spraví umelá inteligencia nadbytočnými.

Práve liberálna ekonómia, ktorá kladie dôraz na subjektívnu hodnotu, by mala reflektovať, že niektorí ľudia si subjektívne viac cenia istotu než slobodu a osobnú sebarealizáciu. Preto bol aj voličsky taký úspešný slogan Smeru „Ľudia si zaslúžia istoty“.

Akoby ekonomické zneistenie nestačilo, časť ľudí vníma tlak, aby pod rúškom nesprávne chápanej slobody či falošného humanizmu menili aj svoje zažité hodnotové presvedčenia o tom, čo je správne a čo, naopak, zlé. Spoločenská anómia je vyhlasovaná za „progres“, kým „poriadok“ je sprosté slovo, ktoré azda používajú len „fašisti“.

Časť verejnosti sa tomu vzpiera. Napokon, takéto tlaky a protitlaky existujú aj v západoeurópskej a severoamerickej spoločnosti – a v oboch je reakciou nostalgia za pokojnejším a predvídateľnejším obdobím desaťročí po konci druhej svetovej vojny, hoci u nich komunisti nevládli.

Čo na to povedať?

Pri všetkej empatii sa natíska otázka, ako má antikomunistická štvrtina Slovenska reagovať na nostalgické dve tretiny. Nahnevane hromžiť, lebo spoluobčania to podľa nás vidia nesprávne, je kontraproduktívne.

Niektorí na takto rozdané karty v podobe spoločenských nálad reagujú tým, že sa snažia udržiavať v povedomí verejnosti pamiatku na zločiny komunistov a na hrdinstvo ich obetí i odporcov. Pozri napríklad Múzeum obetí komunizmu.

Ekonómovia zase zhromažďujú štatistiky, ktoré porovnávajú, koľko si toho môžeme kúpiť za priemerný plat dnes a koľko si mohli ľudia kúpiť za socializmu. Pozri napríklad projekt Búranie mýtov o socializme.

Ďalší reagujú iróniou: Hovoríte, ako dobre bolo za komunistov, ale tí predsa nikam neodišli! Sú stále pri moci. Napríklad vo vládnom Smere nie je bývalým členom strany asi len ten, kto na to nemá vek. A z komunistického prostredia pochádza aj časť slovenských podnikateľských elít, pretože mali v čase prevratu najlepšiu štartovaciu pozíciu. Ako povedal klasik, najvyšším štádiom komunizmu je postkomunizmus...

Iste, je v poriadku pestovať a udržiavať historickú pamäť i oboznamovať verejnosť so štatistikami v podobe cenových košov.

No časť z toho pocitu, že za socializmu sa žilo lepšie, je možno viac kritikou dnešnej doby než vyzdvihovaním niekdajšej totality. Inak povedané, pri tých dvoch tretinách nejde ani tak o prehliadanie negatív minulého režimu ako o nespokojnosť s rôznymi prvkami toho súčasného.

Politické strany a ďalší verejní aktéri (vrátane novinárov či občianskej spoločnosti) by možno mali občanov menej presviedčať, že sa majú dobre, než snažiť sa dekódovať, čo sa za touto nespokojnosťou skrýva. Aké ekonomické, sociálne či politické potreby slovenskej spoločnosti sú súčasným režimom neuspokojené? A ako ich uspokojiť, aby sa s demokraciou a trhovou ekonomikou viac stotožnili?

Politika, ktorá reaguje

Angličtina má také pekné slovo: responsiveness, teda po slovensky „citlivosť/vnímavosť (na podnet)“ či „schopnosť reagovať“.

Demokratická politika musí byť responzívna. Teda musí byť citlivá a vnímavá na nálady a potreby voličov. A musí byť schopná na spoločenský dopyt reagovať adekvátnou ponukou.

O Borisovi Kollárovi a jeho programe výstavby nájomného bývania, s ktorým prišiel v minulom volebnom období, si môžeme myslieť všeličo. No líder Sme rodina ukázal aspoň politickú responzívnosť, keď správne identifikoval, že (ne)dostupnosť bývania je časťou spoločnosti pociťovaná ako zásadný problém.

Politické strany, vychádzajúc zo svojich rôznych svetonázorov, by mali predostrieť vlastné odborné návrhy, ako spraviť bývanie dostupnejším. Ide o problém, ktorý v súčasnosti trápi celý vyspelý svet.

Je to len príklad. Iným sú dlhé čakacie lehoty na lekárske vyšetrenia. U nás je pri povolebných rokovaniach ministerstvo zdravotníctva považované za čierneho Petra, ktorý napokon zostane nejakému nešťastníkovi. Nikto veľmi nevie, čo s ním. V Česku po voľbách Babišova strana ANO (hoci považovaná za populistickú) od začiatku deklarovala, že zdravotníctvo pokladá za kľúčový rezort, ktorý obsadí jej človek...

Politika slovenských strán musí byť responzívnejšia voči potrebám voličov. Zatiaľ sú naši politici akurát expertmi vo vyhováraní sa a v odpútavaní pozornosti.