Paríž 2024 Skončili sa hry, ktoré nás bavili, ale zarmútili. Slovensku dali zatiaľ len priateľské zaucho

Verím, že niekoľko medailí získame, ale neželám si, aby hry zatienili problémy, ktoré náš šport reálne pociťuje, napísal pred začiatkom olympiády bývalý prezident Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) František Chmelár.

SOŠV viedol 17 rokov a vopred akoby vedel, čo sa môže v Paríži, ale najmä po ňom stať. Zo športovej stránky nádherná parížska olympiáda dala úrovni slovenského športu zatiaľ len priateľské zaucho.

Výsledky kopírovali účasť

Písalo sa o tom už pred hrami: pre Slovensko ide v ére samostatnosti o hry s najmenšou účasťou. Len 28 športovcov (súťažilo reálne 27) je najmenšia výprava, akú sme na najväčšie a najprestížnejšie športové podujatie dokázali poslať.

A hoci tí, čo sa do Paríža kvalifikovali alebo ktorým bola udelená akási divoká karta, sa statočne bili s okolnosťami, podmienkami, medailovými tlakmi, ale najmä súpermi, stačilo to len na jednu bronzovú medailu.

Po najhoršej účasti je to aj najhorší výsledok v doterajších ôsmich letných olympijských hrách so slovenskou účasťou. 

O niečo lichotivejší je pohľad na výsledky, ak sa pozrieme na umiestnenia slovenských športovcov do desiateho miesta. Naši olympionici dosiahli v Paríži na veľkosť výpravy doposiaľ najväčšiu mieru umiestnení v top 10. Síce bez medaily, ale smelo môžeme povedať, že vo viacerých prípadoch len kúsok od nej.

Na nepopulárnom 4. mieste skončili až traja naši reprezentanti: v tenise Anna Karolína Schmiedlová, v skeete Vanesa Hocková a vo vodnom slalome Zuzana Paňková.

Pre posledné dve menované išlo o olympijskú premiéru, príjemné prekvapenia a veľké nádeje profesionálneho slovenského športu. Hocková je nástupkyňou Danky Bartekovej, Zuzana Paňková je na divokej vode nasledovníčkou Eleny Kaliskej či Jany Dukátovej. 

Piaty bol celkom nečakane Richard Tury v skejtborde, 6. miesto si až dvakrát vypádloval Jakub Grigar v kajaku mužov a raz vystrieľala v skeete Danka Barteková. Na 9. priečke skončil džudista Márius Fízeľ aj Eliška Mintálová v kajaku žien.

Nuž a pomyselnú top desiatku uzatvárali vo svojich disciplínach Patrik Jány v ľubovoľnej malokalibrovke na 3x40 rán a aj Tajmuraz Salkazanov, ktorý aj keď neuspel v oboch svojich zápasníckych zápoleniach, zmestil sa do 10. miesta.

Slováci v top 10 na olympiáde v Paríži

• 3. miesto: Matej Beňuš (vodný slalom/C1)
• 4. miesto: Vanesa Hocková (streľba/skeet)
• 4. miesto: Anna Karolína Schmiedlová (tenis/dvojhra)
• 4. miesto: Zuzana Paňková (vodný slalom/C1)
• 5. miesto: Richard Tury (skejtbording/street)
• 6. miesto: Jakub Grigar (vodný slalom/K1)
• 6. miesto: Jakub Grigar (vodný slalom/kajak kros)
• 6. miesto: Danka Barteková (streľba/skeet)
• 9. miesto: Márius Fízeľ (džudo/nad 100 kg)
• 9. miesto. Eliška Mintálová (vodný slalom/K1)
• 10. miesto: Patrik Jány (streľba/ľubovoľná malokalibrovka 3x40)
• 10. miesto: Tajmuraz Salkazanov (zápasenie/voľný štýl do 74 kg)

„Ambícií sme mali o niečo viacej. Aj jedna medaila je satisfakciou a potešením. Do 6. miesta sme skončili osemkrát, nie je to neúspech, ale zisk medaily je, samozrejme, dominantný. Pokles majú aj iné krajiny, s ktorými sa porovnávame. Čaká nás analýza vystúpenia na OH aj celej kvalifikácie a budeme rokovať s olympijskými zväzmi, ako s týmto problémom,“ hovoril v prvom víkendovom hodnotení športový riaditeľ SOŠV Roman Buček.

Priamejší bol vedúci našej výpravy v Paríži Jozef Liba: „Slovenský šport nie je v ideálnej kondícii. Zväzy si musia usporiadať svoj interný život, lebo vieme, že nie všetko funguje tak, ako by malo...“

Problémom nie je jedna bronzová medaila ani výkony Slovákov na olympiáde, kde niektorým preteky vyšli viac, iným menej, čo je absolútne normálne a bežné.

Problémom je, že slovenský šport generuje čoraz menej športovcov, ktorí dokážu spĺňať úroveň svetovej špičky a na olympiádu sa vôbec kvalifikovať. Práve tým sa zvyšuje aj šanca na úspech, ale najmä na vychovanie vzorov, ktoré dokážu svoje skúsenosti z najväčších súťaží odovzdávať mladšej generácii.

Veľmi trefne to zhodnotila slovenská rekordérka v behu na 800 metrov Gabriela Gajanová, ktorej výkony a semifinále vo svetovej konkurencii sú na obrovskú pochvalu, no do vyššie pripravených rebríčkov sa 11. miestom nezmestila. 

„Úroveň je naozaj vysoká a svet ide neustále dopredu, aj my sa potrebujeme neustále posúvať a konkurovať najlepším na svete, súťažiť s nimi a byť na špici,“ uviedla 24-ročná Slovenka trénujúca prevažne vo Švajčiarsku. Gajanová hovorila o atletike, ale jej slová sedia na celý systém športu u nás. 

Nuž a keď už je reč o systéme, a teda spoločnosti, slová dlhoročného športového redaktora Stanislava Ščepána z obrazovky STVR počas záverečného ceremoniálu olympiády asi najlepšie podčiarkujú príčiny slovenského olympijského vystúpenia: „Nie je to zrkadlo športu, ale celej slovenskej spoločnosti. Ak to nefunguje v ekonomike, zdravotníctve, školstve, prečo by malo v športe...“

Treba si pripustiť, že zotrvačnosť niekdajšej výchovy športových talentov sa vyčerpala. Talenty typu Petra Sagana sa rodia možno raz za štvrťstoročie.

Vlajkonosiči slovenskej výpravy atlétka Viktória Forsterová a zápasník Tajmuraz Salkazanov na záverečnom ceremoniáli. Foto: TASR/Michal Svítok

Rodín, ktoré dokážu obetovať všetko možné a zároveň majú aj dostatok športového šťastia, aby vychovali zlatých medailistov ako Petru Vlhovú alebo olympionikov ako boxerku Jessicu Triebeľovú či windsurfistu Róberta Kubína, nie je u nás nekonečné množstvo.

Nuž a potom zostáva len štátom a súkromnými klubmi podporovaný šport, ktorý, zdá sa, nefunguje správne. Hovoria o tom výsledky z Paríža, ale aj mená mladých talentov, ktoré by súčasných športovcov mali nahradiť. Tých mien je žalostne málo. 

Varovanie prišlo už aj v zimnom Pekingu, lenže zlato Petry Vlhovej a bronz hokejistov všetko navonok prekryli. 

V športe niekto vyhrá, ale sklamaných je vždy viac

Iste, možno sme boli namaškrtení predchádzajúcimi úspechmi. Určite máme vždy až príliš veľké očakávania od športovcov a vytvárame tak na nich neprirodzený tlak. Je to tak práve pre to, čo naznačil Ščepán, pretože úspech v športe dokáže spojiť ľudí, urobiť radosť v starostiach bežných dní veľkej väčšine občanov a dať dôvod byť o niečo viac hrdým na svoju krajinu.

My, fanúšikovia, budeme mať tieto nároky a športovci sa s nimi musia naučiť žiť, no zároveň sa musíme naučiť žiť s vedomím, že tak ako nám nie vždy všetko doma či v práci vyjde, tak aj športovci sú len ľudia z mäsa a kostí.

Azda aj na tento tlak doplatili strelci, od ktorých sme očakávali aspoň jednu medailu: Zuzana Rehák Štefečeková, Danka Barteková, Juraj Tužinský či Patrik Jány sú svetovými esami vo svojich disciplínach. Barteková to však výsledkom, hoci nemedailovým, potvrdila. Konkurencia je skrátka veľká.

Strelkyňa Danka Barteková. Foto: TASR/Martin Baumann

Štefečekovej, Jánymu či Tužinskému olympijské preteky skrátka nevyšli. My to musíme akceptovať, zmieriť sa s tým a povzbudiť ich do ďalšej práce, ktorej výsledkom môže byť naša radosť a hrdosť, ktoré nám dokážu znovu priniesť. 

Trojnásobná olympijská medailistka Zuzana Rehák Štefečeková je špičkovou pretekárkou, pýchou slovenského športu a nesmie sa „skrývať“ za slová o spokojnosti, pretože v druhý deň kvalifikácie urobila len jednu chybu. V prvý deň ich však bolo sedem a to jej prinieslo vystúpenie, s ktorým určite nie je vnútorne ani ona sama stotožnená. Lenže enormný tlak na výsledok, ktorý bol na nej, ju skrátka núti veci takto komentovať. 

Platí predsa to, čo sama svojim fanúšikom pripomenula, a my to nemôžeme nevidieť, obzvlášť v prípade výsledku, ktorý nikoho nepotešil: „Je to už 16 rokov od mojej prvej medaily na olympiáde a stále som na špici. Nie je to o tom, že len počas olympijského roka sa snažíme zbierať medaily, ale aj na každých jedných pretekoch,“ hovorí nielen olympijská víťazka, ale aj majsterka sveta, Európy, víťazka svetového pohára i držiteľka svetového rekordu.

Zuzana Rehák Štefečeková, ale aj Juraj Tužinský majú 40 rokov, poznáme mená ich reprezentačných nástupcov? Máme strelnice, kde by takéto talenty mohli vyrastať?

Každý Slovák na olympiáde si zaslúži rešpekt

Mnohé, počtom obyvateľov trochu podobné krajiny ako Slovensko medailu ani nezískali: Fínsko, Bosna a Hercegovina, Lotyšsko či Estónsko. Ak však chceme byť lepší, mali by sme sa porovnávať s úspešnejšími: Nový Zéland 20 medailí, Maďarsko 19, Dánsko 9, Nórsko 8, Chorvátsko 7, Česko a Rakúsko 5, Slovinsko 3...

Ak by sme rozoberali výsledok po výsledku, okrem bronzového Mateja Beňuša, ktorý nielenže predĺžil medailovú zbierku Slovenska, ale natiahol aj vodnoslalomársku sériu s olympijskou medailou na všetkých osem olympiád v ére samostatnosti, pochváliť by sme museli viacerých.

Okrem spomenutých Hockovej a Paňkovej na štvrtých miestach špeciálne tenistku Annu Karolínu Schmiedlovú, ktorá uhrala práve na olympiáde v 29 rokoch vo vysoko konkurenčnom športe svoj životný výkon.

Patrila k najhoršie postaveným hráčkam v rebríčku WTA na hrách. Na olympiádu sa dostala preto, že viaceré pred ňou účasť odriekli. V turnaji však zdolala štyri rebríčkovo vyššie postavené hráčky a azda len menej bojovnejšia povaha ju delila od siahnutia si na cenný kov.

Tenistka Anna Karolína Schmiedlová. Foto: TASR/Martin Baumann

Jakub Grigar chcel medailu, patrí v kvalitatívne enormne nabitom kajaku k najlepším na svete, no a 6. miesto aj vzhľadom na okolnosti jeho zranenia je, či chceme, alebo nie, potvrdením tohto postavenia. Čerešničkou je aj 6. miesto v kajak krose, ktorý nikto zo Slovákov až tak veľmi nepreferuje, a teda ani špeciálne netrénuje.

Ako Rory Sabbatini v Tokiu, tak aj Richard Tury v Paríži šokoval Slovákov. Jeho meno a skejtbord, v ktorom reprezentuje, mnohým doposiaľ nič nehovorili, no po 5. mieste máme nového hrdinu i šport v hľadáčiku verejného záujmu. Tury bol v skejtborde najlepším Európanom.

Výsledky, ktoré vo svetovej konkurencii nesklamali a ktoré musíme vnímať najmä pozitívne, dosiahli Viktória Forsterová v behu na 100 metrov a najmä 100 metrov cez prekážky. V tom druhom ju len stotina delila od účasti v semifinále, ktoré by sme mohli ohodnotiť vzhľadom na konkurenciu ako skutočný úspech.

„Asi má ten hore pre mňa niečo lepšie ako semifinále na olympiáde. Počkám si na to a bude to stáť za to,“ hovorila emóciami sklamania zaplavená Forsterová po pretekoch.

Nora Jenčušová v cyklistike sa utrhla do avizovaného úniku, v ktorom najskôr sama a potom spolu s ďalšími outsiderkami boli bezmála 100 kilometrov na očiach športového sveta. Zrodil sa tu aj jeden z najkrajších fair-play momentov, keď Jenčušovej spadla reťaz a jej kolegyne v úniku z Vietnamu, Afganistanu, Bieloruska a Izraela sa ju snažili v kopci potlačiť, kým si ju pedálmi nenahodí. To sa síce nepodarilo a 22-ročná Spišiačka musela zosadnúť z bicykla, ale jej výkon i pomoc od jej súperiek zostanú v mysliach.

Spomeňme chodcov, snúbencov, Hanu Burzalovú a Dominika Černého: v novej olympijskej disciplíne, miešanej štafete na 42 kilometrov, im patrila tabuľková 23. priečka spomedzi 25 účastníkov. Do cieľa prišli na 18. mieste vo vylepšenom, vlastnom slovenskom rekorde.

Chodci Dominik Černý a Hana Burzalová. Foto: TASR/Michal Svítok

To sú momenty, ktoré nás viac či menej v Paríži potešili. Boli aj sklamania? Určite by sa k nim niektoré výsledky, neraz aj na základe predchádzajúcich smelých vyhlásení, zaradiť dali.

Lenže nikto nepredal svoju kožu zadarmo, každý zo slovenských športovcov zaiste odovzdal svoje maximum. Plavkyňu Tamaru Potockú od vyčerpania odniesli z bazéna na nosidlách, chodkyňa Mária Katerinka Czaková došla do cieľa chôdze na 20 km v horúčke. Nevzdala sa.

Naturalizovaný stolný tenista Wang Jang narazil hneď v 1. kole na najlepšieho hráča sveta, ktorému statočne vzdoroval. Aj to sú svedectvá snahy a nepoddajnosti, ktorú Slováci olympiáde priniesli. 

Nuž a pri nedostatku výkonnostne špičkových športovcov, trende, aký je nastavený, sa nedá iné, len stotožniť so slovami Richarda Turyho: „Každý, ktorý je tu, si zaslúži obrovský rešpekt. Každý je veľký ‚boss‘ v tejto malej slovenskej výprave. Ľudia odsudzujú, keď neuspejeme, ale iba prejsť kvalifikačným procesom je veľmi náročné,“ hodnotil 31-ročný Košičan účasť a výsledky slovenských športovcov počas olympiády.