Diskvalifikácia exprezidenta: za a proti Majú štáty právo zakázať Donaldovi Trumpovi kandidovať pre „účasť na povstaní“?

Bývalý americký prezident Donald Trump v decembri minulého roka (zatiaľ neprávoplatne) prišiel o možnosť uchádzať sa o hlasy voličov v republikánskych primárkach v štáte Colorado.

Najvyšší súd tohto štátu Trumpa označil za „nespôsobilého“ na kandidatúru pre jeho zapojenie do nepokojov v Kapitole, ku ktorým došlo 6. januára 2021. Federálny Najvyšší súd USA sa bude prípadu venovať vo februári.

Najvyšší súd štátu Colorado v decembri argumentoval zriedkavo používanou treťou časťou štrnásteho dodatku americkej ústavy z roku 1868, ktorá zakazuje zastávať úradnú funkciu ľuďom, ktorí sa zapojili do „vzbury alebo povstania“.

O niekoľko dní neskôr k rovnakému vylúčeniu z primárok v Trumpovom prípade prišlo aj v štáte Maine. Naopak, súdy v iných štátoch ako Michigan, Minnesota, Wyoming, Nevada či Oregon už žiadosti o Trumpovu diskvalifikáciu zamietli.

Mapa štátov USA podľa konania vo veci Trumpovej diskvalifikácie v republikánskych primárkach. Žltá farba označuje štáty, ktoré Trumpa diskvalifikovali, svetlozelená farba označuje tie, v ktorých nižšie súdy žiadosti o diskvalifikáciu zamietli, tmavozelená tie, v ktorých žiadosti už zamietli aj najvyššie súdy. V štátoch v tmavosivej farbe boli v tejto veci podané žiadosti a zatiaľ sú bez výsledného rozhodnutia. Foto: wikipedia.org

V záujme úplného pochopenia argumentov, ktoré odznejú v tomto texte, túto časť americkej ústavy, ktorá vznikla po občianskej vojne, uvádzame v plnom znení:

„Senátorom alebo reprezentantom v Kongrese ani voliteľom prezidenta a viceprezidenta nesmie byť ani nesmie zastávať žiadnu civilnú alebo vojenskú funkciu v Spojených štátoch alebo v ktoromkoľvek štáte nikto, kto sa po predchádzajúcej prísahe podporovať Ústavu Spojených štátov ako člen Kongresu alebo ako úradník Spojených štátov, alebo ako člen zákonodarného zboru ktoréhokoľvek štátu, alebo ako výkonný alebo súdny úradník ktoréhokoľvek štátu zapojil do povstania alebo vzbury proti nej alebo poskytol pomoc alebo podporu jej nepriateľom. Kongres však môže dvojtretinovou väčšinou hlasov každej komory túto nespôsobilosť zrušiť.“ (Zvýraznenie a preklad redaktora.)

Na stránkach prestížneho konzervatívneho časopisu The Public Discourse tento mesiac prebehla zaujímavá polemika vo veci toho, či by táto pasáž americkej ústavy mala Donaldovi Trumpovi zabrániť kandidovať v prezidentských voľbách 2024.

Na stranu coloradského súdu sa postavil bývalý profesor politológie na Princetonskej univerzite a editor The Public Discourse Matthew J. Franck, ktorý tvrdí, že Trump sa svojím konaním zo 6. januára 2021 naozaj diskvalifikoval z možnosti kandidovať.

Časopis neskôr publikoval reakciu profesora práva na Standfordskej univerzite a bývalého sudcu Michaela W. McConnella, ktorý hovorí, že takúto interpretáciu ústava neumožňuje a Trumpovo správanie nenapĺňalo skutkovú podstatu „povstania“.

Povstalecká klauzula proti exprezidentovi Trump kandidovať stále môže, a to aj v Colorade a Maine. Zmení sa to?

Ján Cipár

Trump prednesie svoje argumenty na Najvyššom súde USA 8. februára a rozhodnutie súdu musí byť prijaté v expresne rýchlom čase.

Argumenty za diskvalifikáciu

Franck, ktorý Trumpov zákaz kandidovať obhajuje, svoj text poňal ako zbierku najčastejších argumentov ľudí, ktorí sú voči rozhodnutiu súdu skeptickí, a svojich reakcií na ne.

Prvým problémom je to, či sa post prezidenta Spojených štátov dá považovať za funkciu, ktorej sa daná pasáž ústavy týka, teda či je Donald Trump bývalým úradníkom, ktorý sa v súčasnosti usiluje o nadobudnutie federálneho postu.

Pripomeňme, že štrnásty dodatok sa venuje konkrétne ľuďom, ktorí už v minulosti kvôli službe štátu zložili prísahu. Niektorí komentátori vrátane Trumpových právnikov tvrdia, že prezidenti skladajú jedinečnú prísahu, ktorá by pod ústavnú formuláciu nemusela spadať.

Franck však upozorňuje, že ak by sme uznali tento predpoklad, museli by sme bývalým vzbúrencom umožniť uchádzať sa o prezidentský post a zároveň by sa pasáž netýkala ľudí, ktorí sa do vzbury zapojili po výkone prezidentskej funkcie.

Tvorcovia dodatku v 19. storočí zrejme rátali s tým, že funkcie, ktoré v texte vymenúvajú, zahŕňajú aj prezidenta, a slovičkárenie Trumpových obhajcov Franck označuje za „sofizmus“.

Je potrebné, aby diskvalifikáciu uzákonil Kongres?

Druhou otázkou je to, či musí americký Kongres uplatniť nejaký mechanizmus na to, aby začal daný článok platiť. Franck uvádza, že tretia časť štrnásteho dodatku má plnú právnu silu aj bez „splnomocnenia Kongresom“, rovnako ako iné časti tohto dodatku, ktoré garantujú napríklad rovnosť pred zákonom (a ktoré nikdy Kongres „nesplnomocnil“).

Politológ ďalej tvrdí, že neplatí ani argument o tom, že by mal byť Trump pred rozhodnutím súdu právoplatne odsúdený za „povstanie“. Povstanie má totiž v americkom ústavnom práve podobný status ako domáce násilie, úrady proti nemu môžu zakročiť aj bez právoplatného rozsudku alebo súdneho príkazu.

Franck používa aj zaujímavý historický argument – tretia časť štrnásteho dodatku vznikla po občianskej vojne s cieľom znemožniť tisíckam generálov bojujúcich na strane Konfederácie uchádzať sa o verejné posty.

Trump podľa Francka nemusí byť najprv právoplatne odsúdený za „povstanie“. Klauzula totiž vznikla krátko po občianskej vojne, keď sa vtedajšia „rekonštrukčná“ vláda všetkých vzbúrencov za vlastizradu rozhodla nestíhať.Zdieľať

Je však dobre známym faktom, že sa ich všetkých vtedajšia „rekonštrukčná“ vláda rozhodla nestíhať za vlastizradu. Dôvod bol pragmatický – snaha udržať v donedávna vojnou roztrhnutej krajine mier. Už pôvodní tvorcovia danej časti teda rátali s tým, že sa bude vzťahovať aj na ľudí, ktorí za vzburu neboli odsúdení.

Za dodržiavanie daného ústavného opatrenia sú potom zodpovední všetci štátni zamestnanci, ktorí sa podieľajú na riadení volieb.

Franck takisto pripomína, že keďže je povstanie výnimočnou situáciou (podobne ako domáce násilie), nevyžaduje si, aby bol Trumpov „majetok“ (v tomto prípade vlastníctvo spôsobilosti na kandidatúru) chránený až do konca riadneho procesu, ako to ústava prikazuje pri bežných súdnych sporoch. Otázne je tiež to, či sa to vôbec za majetok môže považovať.

Akú rolu zohrával Trump?

Od možných nejasností v samotnej formulácii ústavy sa Franck potom už presunul k správaniu Donalda Trumpa.

Bývalému prezidentovi podľa Francka jeho najbližší opakovane objasňovali, že ho Joe Biden porazil, no on chcel zostať v úrade pod zámienkou ukradnutých volieb. Zvrhnutie zákonne zvolenej výkonnej moci v rozpore so zákonom malo podľa neho už vtedy všetky známky povstania alebo vzbury okrem fyzického násilia.

To prišlo 6. januára, keď chcel dav zabrániť ratifikácii Bidenovho volebného víťazstva v Kongrese, ktorému predsedal viceprezident Mike Pence. Akékoľvek iné dianie okrem ratifikácie by Trumpovi prospelo. To, že povstanie nebolo úspešné, podľa Francka nemení nič na jeho skutkovej podstate.

Stanovisko generálneho prokurátora z roku 1867 navyše uvádza, že „osoby sa môžu zapojiť do rebélie bez toho, aby skutočne vyvolali vojnu alebo vzali zbrane“ a že stačí „akýkoľvek zjavný čin s cieľom podpory rebélie“. Hoci sa Trump na samotnom útoku na Kapitol nezúčastnil, jeho prejav sa podľa Francka dá označiť za jeho príčinu.

Franck ešte reagoval na námietku, podľa ktorej boli Trumpove tvrdenia, že voľby vyhral, chránené prvým dodatkom americkej ústavy, ktorý garantuje slobodu prejavu, aj keď boli fakticky nepravdivé.

Hoci sa Trump na samotnom útoku na Kapitol nezúčastnil, jeho prejav sa podľa Francka dá označiť za jeho príčinu.Zdieľať

Politológ tvrdí, že podľa precedensu Brandenburg vs. Ohio z roku 1969 nie je právne chránený taký prejav, ktorý podnecuje na nezákonné správanie.

Na konci svojho obsiahleho textu sa Franck zamyslel nad politologickými aspektmi Trumpovej diskvalifikácie. Na námietky, že je nedemokratické zakázať najpopulárnejšiemu kandidátovi zúčastniť sa na voľbách, odpovedal, že daná pasáž ústavy nebola napísaná, aby zabránila slabým kandidátom zúčastniť sa na voľbách, ale práve preto, že podporovatelia Konfederácie mali reálnu šancu voľby vyhrať.

Presadenie diskvalifikácie je teda podľa neho naliehavé práve preto, že Trump je najpopulárnejším republikánskym kandidátom. To, že ho súdne rozhodnutie môže paradoxne politicky posilniť, považuje za irelevantné, pretože súd svoje rozhodnutia nerobí na základe toho, akú spätnú väzbu verejnosti vyvolajú.

Podporovatelia Donalda Trumpa na predvolebnom podujatí v sobotu 27. januára 2024 v Las Vegas. Foto: TASR/AP

Argumenty proti

Michael W. McConnell, ktorý s Franckom polemizuje, na začiatku svojho textu poukazuje na zaujímavú skutočnosť, že znalci, ktorí sa prípadu Donalda Trumpa venujú, nie sú rozdelení podľa klasických ideologických táborov. Existujú prominentní ľavicoví akademici, ktorí sú proti diskvalifikácii Donalda Trumpa, a pravičiari, ktorí ju obhajujú.

McConnell tvrdí, že nie je Trumpovým fanúšikom, no s Franckom „s rešpektom nesúhlasí“. Upozorňuje na to, že ak chceme v demokratickej spoločnosti zakázať kandidovať zrejme najpopulárnejšiemu kandidátovi, musíme mať na to silné a presvedčivé dôvody.

Tie podľa neho v tomto prípade chýbajú. Ako prvý zo svojich argumentov spomína to, že formulácia článku ústavy hovorí o „zastávaní“ úradu, nie o kandidatúre. Viacero historických príkladov poukazuje na to, že ak bola táto časť ústavy použitá, udialo sa tak až po voľbách.

V jednom z týchto prípadov Kongres zrušil diskvalifikáciu kandidáta dvojtretinovou väčšinou, ako to ústava explicitne povoľuje. To podľa McConnella takisto poukazuje na to, že oddiel tri zakazuje nástup do funkcie, nie zvolenie.

Podobne je to aj v iných dôvodoch diskvalifikácie, napríklad pri príliš nízkom veku kandidáta. Ak je zvolený príliš mladý kandidát, počká sa, kým dovŕši požadovaný vek, a prísahu môže zložiť až potom.

McConnell takisto poukazuje na to, že zákaz kandidovať v primárkach je prakticky zbytočný, keďže Republikánska strana už oznámila, že ak Trump nebude môcť kandidovať v niektorých štátoch, svojho nominanta v nich vyberie iným spôsobom.

Otázka toho, či sa Trump môže zúčastniť na všeobecných voľbách (teda už na priamom súboji s demokratickým kandidátom), v súčasnosti vôbec nie je na Najvyššom súde predložená.

Mechanizmus mal byť pod federálnou, nie štátnou kontrolou

McConnell sa ďalej vo svojom texte púšťa do podrobnej analýzy formálnych právnych aspektov uplatniteľnosti štrnásteho dodatku, ktoré považuje za dôležité preto, že práve na ne sa zrejme pri svojom rozhodovaní sústredí Najvyšší súd.

Kongres podľa neho musí uzákoniť mechanizmus presadzovania diskvalifikácie a diskvalifikácia nie je samostatne účinná, ako tvrdil Franck (ktorý ju prirovnal k rovnosti pred zákonom v prvej časti štrnásteho dodatku).

V precedense Najvyššieho súdu z roku 1869 sa totiž uvádza: „Z povahy veci totiž vyplýva, že predtým, ako sa môže uplatniť akýkoľvek rozsudok o vylúčení, musí sa zistiť, ktoré konkrétne osoby sú zahrnuté v definícii. Na dosiahnutie tohto zistenia a zabezpečenie účinných výsledkov sú nevyhnutné konania, dôkazy, rozhodnutia a výkon rozhodnutí, viac či menej formálny; a tie môže zabezpečiť len Kongres.“

Predstava, že by 14. dodatok umožňoval jednotlivým štátom rozhodovať, kto môže byť prezidentom, je podľa McConnella ahistorická. Tretí oddiel sa mal podľa neho týkať predovšetkým štátnych úradníkov, nie federálnych.Zdieľať

Súdu vtedy zjavne záležalo na tom, aby bol mechanizmus pod federálnou, nie štátnou kontrolou.

McConnell navyše pripomína, že vytvorenie kongresového mechanizmu chceli zrejme aj samotní tvorcovia dodatku. Lyman Trumbull, vtedajší predseda súdneho výboru Senátu, uviedol, že „na vykonanie ústavného ustanovenia je jednoznačne potrebný nejaký zákon“. Kongres takýto zákon následne prijal v roku 1870 (a bez diskusie ho zrušil v roku 1948).

Predstava, že by štrnásty dodatok umožňoval jednotlivým štátom, aby rozhodovali o tom, kto môže byť prezidentom, je podľa McConnella ahistorická. Tretí oddiel sa mal podľa neho týkať predovšetkým štátnych úradníkov, nie federálnych.

Všetky tieto argumenty sú podľa neho dôvodom, prečo očakávať, že Najvyšší súd nebude súhlasiť s Trumpovou diskvalifikáciou.

Samotná otázka toho, či prezident vôbec spadá pod funkcie menované v ústave, je podľa McConnella zložitejšia, ako sa to snažil vykresliť Franck. Podľa dlhoročnej zásady výkladu amerického práva sa na prezidenta vzťahujú iba také formulácie, v ktorých je explicitne spomenutý, a niektorí akademici navyše tvrdia, že fráza „úradník Spojených štátov“ zahŕňa iba menované, nie volené funkcie (preto majú byť v ústave členovia Kongresu spomínaní explicitne).

Ako definovať „povstanie“?

McConnell sa potom, podobne ako Franck vo svojom texte, púšťa do analýzy správania samotného Trumpa. Pripomína však, že tento aspekt celej veci je asi najsubjektívnejší a nepodlieha až tak prísne právnej exaktnosti. Preto neočakáva, že by federálny Najvyšší súd prípad rozhodol práve na základe posúdenia Trumpovho správania.

Ústavné pojmy „vzbura“ alebo „povstanie“ sú podľa neho na hornej hranici spektra „politického násilia“. Keď tieto pojmy používali tvorcovia dodatku, mali na mysli občiansku vojnu.

Oba pojmy označujú koordinované napadnutie vlády, no treba ich odlíšiť od výtržností, keď sa nahnevaný dav, ktorý nespochybňuje základnú autoritu režimu, snaží vyvinúť tlak na vládu. Tento typ nepokojov je v Spojených štátoch bežný (spomeňme si na ohnivé leto v roku 2020) a precedens, podľa ktorého by boli politici, ktorí na protestoch rečnili, diskvalifikovaní, by bol nebezpečne široký.

Súdy, ktoré udalosti zo 6. januára označili za povstanie, čiže súdy v Novom Mexiku a v Colorade, povstanie definovali ako „1. zhromaždenie osôb, 2. konanie s cieľom zabrániť výkonu jedného alebo viacerých federálnych zákonov, 3. na verejný účel, 4. za použitia násilia, sily alebo zastrašovania počtom osôb“, respektíve ako „zosúladené a verejné použitie sily alebo hrozby silou skupinou ľudí s cieľom zabrániť vláde USA v uskutočnení krokov potrebných na dosiahnutie pokojného odovzdania moci v tejto krajine alebo jej v tom zabrániť“.

Udalosti zo 6. januára boli spontánne, len málo účastníkov bolo ozbrojených a ich cieľom bolo vyvinúť tlak na vládu, nie zvrhnúť ju. McConnell pripomína, že ani jeden z účastníkov nebol odsúdený za samotný zločin „povstania“.Zdieľať

Zatiaľ čo prvú definíciu McConnell považuje za príliš širokú, druhá definícia je tvorená ad hoc pre udalosti zo 6. januára a zrejme by pod ňu nemohla spadať ani samotná občianska vojna z 19. storočia.

Udalosti zo 6. januára boli spontánne, len málo účastníkov bolo ozbrojených a ich cieľom bolo vyvinúť tlak na vládu, nie zvrhnúť ju. McConnell ešte pripomína, že ani jeden z účastníkov nebol odsúdený za samotný zločin „povstania“ v právnom zmysle (18 U.S. Code § 2383).

Netvrdí, že tento trestný čin je predpokladom diskvalifikácie podľa 14. dodatku, keďže vylúčení členovia Konfederácie neboli odsúdení za žiadny trestný čin. No upozorňuje, že po 6. januári 2021 mali prokurátori prístup ku všetkým faktom a dôkazom a všetky dôvody na vznesenie najzávažnejších obvinení, aké mohli použiť, z povstania však nikoho neobvinili. Viacero ľudí bolo obvinených a napokon aj odsúdených za sprisahanie, čo je iný trestný čin.

Opäť: akú rolu zohrával Trump?

Zostáva už len posúdiť, akú rolu mal v týchto udalostiach Donald Trump.

McConnell pripomína stanovisko generálneho prokurátora Henryho Stanberyho z roku 1867, v ktorom vysvetľoval zákon diskvalifikujúci osoby, ktoré sa zúčastnili na povstaní. Zúčastnenie podľa neho vyžadovalo „priamy otvorený čin vykonaný s úmyslom podporiť povstanie, aby sa strana dostala do pôsobnosti a významu tohto zákona. Samotné nelojálne nálady alebo prejavy nestačia“.

Pripomína historické príklady ľudí, ktorí sa po občianskej vojne chceli dostať do zákonodarných zborov, no počas vojny spolupracovali s Konfederáciou. Kongres zakázal ujať sa funkcie (tu McConnell opäť zdôrazňuje, že ide o nástup do funkcie, nie zvolenie) tým kandidátom, ktorí sa priamo zapojili do bojov, ale nie tým, ktorí ju podporovali hlasovaním za odtrhnutie, jej financovaním alebo verbovaním do armády.

Zdá sa, že keďže sa Donald Trump priamo nezapojil do vzbury, mal by sa nachádzať v rámci konania, ktoré ústava ešte nepovažuje za povstanie. Mohol dokonca vedieť, že jeho slová o ukradnutých voľbách sú nepravdivé, no aj tak by jeho konanie nenapĺňalo skutkovú podstatu povstania.

„Ľudia majú právo protestovať proti údajným volebným podvodom, aj keď sa zjavne a preukázateľne mýlia. Nemajú právo páchať násilie. Nikto nemá právo páchať násilie v politickej veci. Ale nie každé politické násilie je povstaním,“ uzatvára svoj text McConnell.