Americká hrdza

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Americká hrdza

Diego Torres Silvestre/flickr.com

Amerika plná zbraní, násilia, drog a rozkladu. Sci-fi zo súčasnosti.

Kniha, o ktorej bude reč, je jednou z najdôležitejších kníh, aké boli o Amerike v poslednom období napísané. Význam Hillbilly Elegy (slovenský vydavateľ sa rozhodol názov neprekladať) je aj v tom, že pomáha pochopiť Ameriku, ktorá si zvolila Donalda Trumpa za prezidenta.

Vanceova kniha patrí do jednej ligy spolu s Putnamovou štúdiou Our Kids, Huntingtonovou Kam kráčíš Ameriko a Leibovichovou This Town. Vance napísal de facto odvrátený príbeh toho, čo Mark Leibovich napísal o Washingtone, tie knihy treba čítať spolu, Washington a Kentucky či Západná Virginia nie sú tak ďaleko od seba, sú to však iné svety. Je to príbeh, aký 99 ľudí zo 100 o Amerike doteraz nečítalo, príbeh plný násilia, drog, zbraní, zločinu, chudoby, rodinného a spoločenského rozkladu. Žiadny Michael Novak, George Weigel, žiadna idealizácia, samé blato. Nie je to celá Amerika, jednu Ameriku ešte dokázal verne zachytiť Tocqueville, dnes je už niekoľko Amerík vedľa seba, táto je jednou z nich. Je to jedna z najvulgárnejších kníh, aké poznám, ale tie nekonečné nadávky vás rušiť nebudú, silnejší dojem zanechá príbeh, jeho krutosť a najmä zúfalstvo.  

Keď som túto oceňovanú knihu čítal, viackrát som sa pristihol, že si niektoré postavy predstavujem ako černochov. Nič rasistické, len v duchu Charlesa Murraya a Daniela Patricka Moynihana. Lenže postavy sú belosi, kresťania, pracujúci, majú dokonca deti, často viac detí – ale topia sa. Ale pozor, toto nie je chudoba z ulice, preto je také ťažké ju aj ilustrovať, nie je to až tak chudoba materiálna ako duchovná, nie je to chudoba z ulice, rozpoznateľná a páchnuca, je to chudoba, čo nosí rifle a svetre, býva v domoch alebo bytoch, často aj pracuje, chodí do školy. To tragické neukazuje, ale tají, a predsa ju to charakterizuje najviac.

J. D. Vance má 33 a o svojej rodine odhalil viac ako ktokoľvek iný. Človek sa pristihne, že sa pýta, čo ho až k takej otvorenosti viedlo. Stranu po strane to však ide bokom, taká presvedčivá výpoveď to je.

Nie je to žiadna veľká sociológia, ale príbeh jeho rodiny. Písaný priamo, ja-forma, veľa mien, niečo, čo vie byť často veľmi otravné (osobitne ak ide o moralizovanie). Tu to tak nie je.

Vance opisuje svojich starých rodičov, slovenský prekladateľ ich nazval omama a opapa (zvyknete si), jeho matku, asociálnu a nedospelú závisláčku neschopnú samostatne žiť, jej päť zákonitých manželov a desiatky krátkodobých známostí a napokon seba a svoju sestru, resp. ich neskoršie rodiny.

Najväčším hrdinom knihy je pre autora jeho stará mama Blantonová, drsná žena, ktorá kedysi zastrelila istého muža, je drsná vo všetkom, čo robí, okrem ochrany svojej rodiny. Tam zostáva hrubá v prejave, ale láskavá a milosrdná v skutkoch. Rodina pochádza z Kentucky, presťahuje sa kvôli práci do štátu Ohio, ekonomicky sa jej darí lepšie, ale v priebehu jednej generácie stratí všetko, čo mala. A jej vnuk udá na polícii jej dcéru, svoju matku.

Stretnú sa dve veci: (1) Rozklad rodiny, autorova mama nie je schopná tvoriť stabilnejší vzťah, je to kolotoč násilia, bitiek, alkoholu, liekov, drog, pôžičiek, ale aj odvykačiek, sľubov, hľadania práce a zase nevery... a všetkých foriem ľudskej biedy. (2) Ekonomická stagnácia posledného obdobia, po vojne všetko stále išlo hore, rástli domy, autá, nároky aj spotreba tejto spoločenskej triedy, až prišla globalizácia, ich nahraditeľnosť a 1 000 problémov s tým spojených.

K tomu treba prirátať ďalšie súvislosti. Vanceova rodina sa presťahovala z Apalačských hôr, v našom ponímaní by mohlo ísť o lazy, našla si prácu a svojim deťom chcela len dobre. Až príliš dobre. Staré zvyky nahradila permisivita, dedenú morálku strata autority, výchovu v rodine verejná škola, pseudonáboženské normy postnáboženský svet. Formálne, píše autor, sociologické prieskumy ukazujú relatívne vysokú nábožnosť tejto skupiny ľudí, realita je úplne iná. Do kostola sa nechodí, Ježiš nás má rád aj tak.

Vance sa z toho všetkého vymaní a dôležité je, ako sa mu to podarí, ale ešte predtým malá poznámka. Je to v zásade triezvy neideologický republikánsky pohľad na svet, prekáža mu nefunkčný štát, oceňuje rolu armády (úplne inak, ako by ste čakali), príde aj na rozlíšenie medzi evanjelikálnymi kresťanmi, dotkne sa ich pokrytectva a najmä zásadnej inakosti nielen voči sekulárnemu svetu, ale aj voči svetu tradičného náboženstva. Vance sám chcel minulý rok kandidovať do amerického Senátu, nakoniec sa toho vzdal. Dnes má úspešnú firmu, jeho indo-americká manželka Usha pracuje pre šéfa amerického Ústavného súdu Robertsa, vyštudoval právo na Yale, žije americký sen. (... ten Michaelov Novakov.) Veľa z týchto problémov opísal v kampani minulý rok práve Trump, títo ľudia ho nikdy nemali dôvod obdivovať, je iný ako oni azda vo všetkom, ale majú spoločných nepriateľov – medzi republikánmi aj demokratmi. Hillary je v tomto svete cudzinec, absolútny a nepochopiteľný.

Z knihy onedlho na našej stránke uverejníme úryvok, takže vás nebudem zdržovať citátmi. Len ukážem prstom na tri záchranné body, ktoré autorovi zmenili život.

Tým prvým bola jeho stará mama, do istej miery aj domácnosť, kde bol prítomný aj starý otec. Hoci ten svoju ženu opustil, žili oddelene, ale na konci života sa pravidelne navštevovali. U svojej babky mal Vance niekoľko vecí, ktoré nemal doma: bezpečie, bezvýhradnú lásku a aspoň trochu disciplíny. Spolu sa to volá domov.

Človek, ktorý to nemal, kde bol každý mesiac iný „otec“, prázdna chladnička alebo lacný fast-food, proste životný neporiadok, nemá nič. Nič. Toto nič dokázal Vance opísať na kontraste s tým, čo mal u svojej „omamy“, mimochodom, nebolo to nič, čo by ste chceli dosiahnuť, čitateľ stále vidí najmä to, čo všetko tam chýbalo, koľko tam bolo necností a rôznych závislostí (nonstop pustená televízia napríklad), ale aj to môže byť hodnota. Ako stará felícia pre toho, kto chodil doteraz peši.

Druhým bola armáda. Vance bol v Iraku, mal dobrý výcvik, získal návyky (solídna strava, cvičenie, pravidelný príjem a sociálne benefity) a to mu zmenilo život. Keď sa v uniforme vráti domov, je to iný človek. On sa cíti inak, inak sa na neho ľudia pozerajú, inak sa k nemu správajú. V banke, u holiča, v rodine.

U omamy si niekoho vážil on, teraz si začal vážiť sám seba. Niečo znamená. Už to je obrovský pokrok, naplnenie amerického sna prichádza až v treťom stupni, keď má okolo seba ľudí, o ktorých sa začne starať on. Mnohí mu pomôžu, dajú mu radu, vytiahnu ho, on pomoc vracia iným. Zrazu sa ocitneme v dobrej spoločnosti.

Vance zbytočne nemudruje, jeho pozorovania sú založené na skúsenostiach z praxe, pochopíme ale, v čom sa líši elitná súkromná škola od štátnej školy, prečo niektoré štátne sociálne programy nikdy nemôžu fungovať a ktoré iné žalostne chýbajú. Európan, ktorý nepozná Ameriku, bude prekvapený, čo všetko sú vymoženosti nášho sociálneho štátu, čo všetko bežným Američanom chýba a ešte dlho chýbať bude.

Je to dobrá kniha. Okrem iného aj preto, že ukazuje, aké ťažké – ak nie nemožné – je nahradiť niektoré osvedčené inštitúcie, napr. službu v armáde, tradičnú religiozitu a najmä rodinu. Jej funkčnosť pretrváva, aj keď vzťahy nie sú ideálne, rodina je vždy viac ako súčet jej častí. Spoločnosť na rozpad týchto inštitúcií prirodzene reaguje, tá americká napríklad spontánnou segregáciou (o tom je geniálna Putnamova kniha Our Kids), kde bohatí žijú inak a inde, chodia na iné školy, majú svoje časti mesta, navštevujú iné kostoly – a chudobu (bielu, čiernu, hispánsku) ani nestretajú. Tu vznikajú problémy, ktoré štát často nedokáže riešiť, problémy, kde je silnejšia cirkev ako štát (Putnam zdôrazňuje význam katolíckej cirkvi), alebo kde všetko zmení až nejaká kataklizma budúcnosti (napr. vojna).

Autor knihy J. D. Vance. Foto: wikimedia

Vance tak ďaleko nejde. V Hillbilly Elegy ale pochopíte, prečo sa biela pracujúca trieda cíti zradená a oklamaná a prečo si za to do veľkej miery môže sama. Ak by niekto hľadal podobnosť s Kotlebom a jeho voličmi, tak zavádza, Vanceova kniha je o problémoch, ktoré Slovensko ešte nepozná. Tak trochu sci-fi zo súčasnosti.

Videl som Vancea vystupovať v niekoľkých diskusiách, bol u Zakariu, objavoval sa na CNN, v osobnom prejave nebol veľmi presvedčivý. Jeho kniha presvedčivá je. Pre pochopenie bielej chudoby je niečím podobným ako Moynihanova správa o černochoch spred 50 rokov.  

A, rád dodám, vďaka Tatranu ju môžeme čítať po slovensky len rok potom, ako si jej príbeh podmanil Ameriku.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo