Knižný rozhovor Renaty Kalenskej a Marka Orka Váchu Tu máš moju dušu, prejdi sa po nej

Vzniklo to takto. Kedysi v júni 2023 sedeli spolu v pražskom divadelnom bare, popíjali šumivé víno, ktoré ľahko stúpa do hlavy, a tam sa vraj zrodil návrh, aby oni dvaja spolu urobili knižný rozhovor.

Ona je novinárska hviezda, ktorá urobila mnoho rozhovorov, ale vyšli jej aj knižné rozhovory, napríklad s Karlom Schwarzenbergom, Otakarom Motejlom či Jiřím Stránským. Je známou osobnosťou, vie sa veľa dokonca o jej súkromí, a to preto, lebo ako matka dvoch malých detí a samoživiteľka ťažko ochorela, musela podstúpiť transplantáciu ľadvín a slinivky. Tento svoj príbeh verejne zdieľala, netajila sa tým, akou ťažkou životnou skúsenosťou si prešla, a vydala k tomu aj knihu rozhovorov Orgány nepatria do neba.

Dlhé roky bola kmeňovou autorkou Lidových novín, získala Cenu Ferdinanda Peroutku a dnes je redaktorkou českého Denníka N. Renata Kalenská.

On je tiež tak trochu celebritou, cestovateľ, biológ, lekársky etik, obľúbený vysokoškolský učiteľ, moderátor TV Noe, autor mnohých kníh a zároveň katolícky kňaz v juhomoravskej pohraničnej obci. Marek Orko Vácha.

Tak oni dvaja sa v tom divadelnom bare dohodli, že urobia knižný rozhovor. Malo by to byť veľmi otvorené, teda nemalo by sa skrývať ani to, čo už o jednej herečke a kňazovi písali aj v českom bulvári. Teda malo by to byť: „O jednom kňazovi, ktorý neznáša sebaľútosť, ale sám sa vie poľutovať, až to človeku trhá srdce, miluje ženu, a pritom nesmie, má hlboko rád svoju kňazskú službu, nič z toho nie je kompatibilné a všetko spolu súvisí.“

Dohodu nezrušili, ani keď opar ľahkého vína vyprchal, a tak sa Renáta Kalenská vybrala spolu so svojimi dvoma deťmi na Južnú Moravu, teda na faru v Lechoviciach, kde je Vácha farárom. Obec má poltisícku obyvateľov, je v okrese Znojmo a je v blízkosti Národného parku Podyjí, ktorý sa tak tiež mimochodom ocitol v knihe, lebo si spolu s Kalenskej deťmi robili aj vychádzky do prírody.

Trošku sa dalo predvídať, aká tá kniha bude. Ona sa ho bude veľa a neodbytne pýtať na celibát, na lásku, ktorú predsa nemožno zradiť, na jeho sexuálne potreby či na to, ako ide dokopy veda a viera, ako vidí zneužívanie v cirkvi, a určite padnú aj otázky, prečo Katolícka cirkev neuznáva homosexuálne manželstvá, prečo nechce zrušiť celibát, prečo odmieta svätiť ženy alebo či Váchovi neprekáža, ako podozrivo gazduje s peniazmi, a novinárka sa bude isto pýtať aj na to, či Váchu jeho nadriadení, teda biskupi, netrestajú za jeho otvorenosť, a vôbec čo si myslí o Dukovi a tak.

Toto človek čakal.

Niežeby to tam všetko nebolo. Je to tam, Vácha s tým počítal, vedel, aké otázky dostane, ale zase už je dosť zrelý, slávny, oťukaný na to, aby odpovedal iba tak, aby mu novinárka vrelo pritakávala. A okrem toho je tam aj veľa celkom iných vecí, ktoré by zas človek ani nečakal.

Ale tým, že Kalenská prešla ťažkou osobnou skúsenosťou, úprimne sa zaujíma aj o iné veci, ako funguje spoveď, modlitba, aký je Boh, kedy sa modlitba dotýka s Bohom. Pýta sa aj na tieto veci a aj pozorne počúva, keď jej Vácha vysvetľuje, že modlitba „nie je čaj z harmančeka“ ani pohár výborného vína, ani meditácia na jogamatke či cvičenie päť Tibeťanov.

Kalenská hneď na prvej strane opisuje, akých bolo pre ňu tých sedem dní v Podyjí v Lechoviciach, keď vznikal knižný rozhovor. Je vďačná, že Vácha ako biológ jej ukázal, na čo myslieť a čo si všímať, keď kráča po lúke zaliatej slnkom. Píše tiež, že ju naučil, ako v sebe nastaviť hrádzu stavom sebaľútosti.

Asi nebola spokojná so všetkým, čo v odpovediach zaznelo, asi si to aj predstavovala trochu inak, a napokon napíše aj túto vetu: „Pokrstil mňa aj moje dve deti v prírode s výhľadom na celé Podyjí.“

Viackrát sa vracia k tomu, že keď jej bolo naozaj veľmi zle, keď jej išlo o život, išla za kňazom Váchom, hľadala pomoc u duchovného. Modlil sa za ňu vtedy nielen Vácha, ale aj celkom neznámi ľudia, ktorí sa spontánne dali dokopy cez Facebook a stretli sa v kostole, aby sa za Kalenskú v ťažkom zdravotnom stave modlili. Určite ju to zasiahlo.

Mám také podozrenie, že Marek Orko Vácha, ktorý dobre ovláda svet médií, si to celé dobre premyslel a išiel na to trochu podvratným spôsobom. Sľúbil Kalenskej, že bude hovoriť aj o svojich slabostiach, o tom, ako sa viackrát zamiloval, aké súboje zvádzal a aj aktuálne zvádza, chce byť v tomto až na dreň úprimný, priznáva svoje nočné plače najmä nad tým, že nemôže mať vlastnú rodinu. Hovorí aj o tom, že ľudia si za celibátom predstavujú najmä zákaz sexu, ale on vidí iné veci: napríklad to, že je na fare sám.

Ale raz niečo sľúbil a chce byť fér. A navyše je veľmi rád kňazom, rád káže, má rád liturgiu, dokonca rád aj pochováva.

Niekedy Marek Orko Vácha splýva z diaľky s Tomášom Halíkom, pretože obidvaja sú mediálne hviezdy, veľmi charizmatické osobnosti, intelektuáli, ktorí vydali veľa kníh – a spolu pôsobia vo vychytenej pražskej akademickej farnosti v Kostole Najsvätejšieho Salvatora, kde sa robí známy kurz základov viery, do ktorého sa hlási zakaždým veľa vysokoškolákov či akademikov, a záujemcovia o krst či birmovku majú aj prednášky otca Halíka či otca Váchu.

Foto: Markéta Zelenková 

Niekedy sa preto títo dvaja duchovní javia ako veľmi podobní kňazi, ale je tam podstatný rozdiel, ktorý sa ukáže práve v tom rozhovore.

Halík je konvertita, u ktorého sa konverzia začala najprv obratom k „filozofickej viere“, potom prišli kultúrne a politické sympatie k cirkvi prenasledovanej komunistami, až potom objav živej cirkvi vďaka kňazovi Jiřímu Reinsbergovi, ktorého farnosť bola počas komunizmu živým spoločenstvom intelektuálov a disidentov.

Marek Orko Vácha je Moravan, pochádza z Brna a nie je konvertita. Vieru dostal doma, jeho rodičia sa viery ani za totality nevzdali a statočne niesli konzekvencie, ktoré z toho vyplývali. Rodina bola plne zapojená do aktivít tajnej cirkvi a dokonca sa dozvieme prekvapujúcu informáciu, že otec Marka Orka Váchu bol tajný kňaz, ako ženatého ho tajne vysvätil biskup Felix Davídek, ktorý v najtemnejšej ére svätil aj ženatých mužov a vysvätil aj tri ženy.

No pointa je tá, vlastne sú v tej rodinnej ságe až dve pointy – Váchov otec sa po Nežnej revolúcii stal farárom, a to v gréckokatolíckej farnosti, splnila sa jeho túžba, no poškodilo to vzťahy v rodine, doplatila na to najmä jeho manželka a Vácha priznáva, že dodnes sa s otcom ešte preto nezblížili.

Ale je tu ešte aj tá pointa, že Vácha sa o tom, že jeho otec bol tajným kňazom, dozvedel v deň, keď doma rodičom pri obede oznámil, že síce teraz ako vyštudovaný biológ ide na mesiac na vandrovačku na Sibír, ale keď sa vráti, už sa neuvidia, lebo nastupuje do seminára. A vtedy otec povedal: „To sa naozaj neuvidíme, pretože ja idem robiť farára do Domaslavíc na Ostravsku.“

Bol jedným z mála kňazov, ktorých vysvätil biskup Davídek, ktorý sa potom z podzemnej cirkvi zaradili do služby aj po zmene režimu. Vácha tvrdí pomerne prekvapivú vec, vraj už ako bohoslovec vedel, že ho nečaká žiadna veľká cirkevná kariéra – a to nielen pre rebelskú povahu, ale aj preto, že má jedno veľké „previnenie“. Bol členom tajnej, teda podzemnej cirkvi, tým len naznačí, že po novembri 1989 nebolo ľahké „splynutie“ oficiálnej a podzemnej cirkvi.

Ale toto nie je hlavná téma knihy, objaví sa len skratkovito v doslove knihy, vyzerá to tak, že Vácha pôvodne možno o tejto citlivej veci ani nechcel hovoriť. Len si po dokončení knihy uvedomil, že niečo dôležité v nej chýba.

No ale vráťme sa teda k tomu, čo Kalenskú spočiatku zaujímalo najviac. Tvrdohlavo sa vracia k tej téme, že Vácha má zase srdcové problémy (on priznáva, že sa mu to stalo ako kňazovi už predtým), miluje konkrétnu ženu. Nepopiera to, ale zároveň hovorí jasne: „Sarah milujem, Sarah bude žiť s niekým iným a budú mať spolu deti a rodinu.“

Hovorí, že žije na fare sám, nevodí sa so žiadnou ženou za ruku, neplánuje rodinu, ale je v ňom láska k žene a musí opäť tento súboj vybojovať. Ale keďže má 57 rokov, naznačuje, že to už bude asi jednoduchšie. Keď sa ako kňaz zamiloval v mladšom veku, odišiel potom na pol roka do cudziny do trapistického kláštora, lebo potreboval zistiť, či chce byť kňazom. A vrátil sa s tým, že ním chce byť.

Tvrdí, že je možné, že o nejakých dvadsať rokov bude celibát zrušený, keď vymrie jeho generácia. Ale bude to preto, že už nebude dosť kňazov, lebo už teraz je „v brnenskej diecéze päť bohoslovcov v piatich ročníkoch“.

Zaujímavo sa debata zvrtne, keď novinárka nalieha, že predsa láska je najdôležitejšia a dieťa je boží dar, tak prečo on odmieta mať deti. Vácha hovorí: „Všetci, ktorí opúšťajú svoje manželky a deti pre mladú milenku, hovoria, že nasledujú hlas svojho srdca. Nasledujú svoju lásku. Čo je viac ako láska? Takže keď opúšťajú tú manželku a štyri deti, je pre nich láska to najdôležitejšie, musia ju nasledovať. A ja si myslím, že nie. Proste nie.“

Na otázku, čo je potom najdôležitejšie, povie: „Byť fér.“ A dodá, že tie reči, že treba nasledovať hlas svojho srdca a odísť za svojou láskou, nech Kalenská povie všetkým svojim kamarátkam, ktoré manžel opustil, keď zrazu doma oznámil, že má v päťdesiatke alebo šesťdesiatke so svojou dvadsaťročnou kolegyňou dieťa. „Povedz tej manželke, že dieťa je predsa dar a dar sa prijíma! Nemyslím si, že povedať, že dieťa je dar alebo že som pocítil lásku, je v tejto hre tromfové eso.“

Je zjavné, že kňaz Vácha chce povedať najmä to, že aj kňaz sa môže zamilovať, otázkou je, čo s tou láskou k žene urobí. Nebude to nič jednoduché.

Jeho odpoveď sa opakuje viackrát, podľa neho tromfom je byť fér. „O svojom celibáte premýšľam každý deň. A sú kňazi, ktorí to takto nemajú. Nie preto, že sú gejovia. Niektorí sú aj hetero a trebárs sa s tým nejako boria, ale boria sa chvíľu a potom si zvyknú. Ale ja si o sebe myslím, že som rodinný typ, a je to pre mňa asi väčší problém než pre ostatných. Je to asi dané povahou, citlivosťou a ja neviem, čím ešte. Naozaj to nie je otázka toho slávneho sexu. Je to otázka vzťahov.“

Priznáva, že väčšinu toho času, čo je kňazom, sebaľútostivo potichu plače a nezmieril sa celkom s tým, že nebude mať rodinu. Ale keď sa ho spýta, či je šťastný človek, hoci priznáva túto sebaľútosť, plač a dlhoročné trápenie, povie bez zaváhania: „Som šťastný človek.“

Vie, že dal nejaký sľub, preto chce byť fér, a že: „Celibát som sľúbil okrem iného tiež.“ A dodá, že chce byť fér voči sebe, voči Bohu, pýtať sa, čo má tu na Zemi predviesť. „Aby som bol taký, aký byť mám.“

A s istým nadhľadom dáva rady aj ženám, ktoré prežívajú lásku s kňazom, ale ten sa nevie rozhodnúť, či ostať v službe, a tej žene päť, sedem či desať rokov hovorí: „Ja neviem, ja neviem, ja neviem, ako to je.“ Vácha týmto ženám odporúča jediné, aby si kňaza rýchlo vymazali z mobilu.  

Takéto sú tie rozhovory. Vyzerá to ako bulvár, chvíľu má človek ten pocit, ale predsa len je to veľmi autentické.

Povie k tomu aj toto: „Píšeme túto knihu. Píšeme ju preto, že si myslíme, že to má zmysel. Nie na moju oslavu. Ja s nádejou, že nie ja, ale možno to, čo bude napísané, niekomu nejako pomôže. Neplánujem manželstvo, neplánujem výchovu detí. Nemám nikde nič a nikoho schovaného.“ Ale priznáva, že keby sa ho na tieto veci pýtali iní novinári, tak by ich poslal do hája. Povedal by im: „Prečo mi šliapete v duši?“ Ale Kalenskej povie aj toto: „Tu máš moju dušu. Prejdi sa, si dobrý človek.“

Vácha vie, že kráča po tenkom ľade, a priznáva, že „to, že sa za niečo nehanbím, neznamená, že v sebe nemám stud“. Tak sa uzavrie kapitola s názvom Láska.

Samozrejme, od redaktorky Denníka N sa čaká, že veľkou témou bude aj sexuálne zneužívanie v cirkvi. Ale tam to nie je výživná téma.

Lebo Vácha priznáva, že s tým nemá skúsenosť, nikdy za ním nikto s touto vecou neprišiel, tak sa necíti oprávnený o tom hovoriť. Ale hovorí inú vec, že to preňho ako atraktívneho muža, kňaza a vysokoškolského pedagóga znamená, že je vždy v istom podozrení. A tak si stanovil pravidlá. Nikdy by napríklad nešiel na večeru so študentkou a dvere fary už neotvorí ani neznámym ženám, ktoré sa ohlásia, že putujú po Podyjí a nemajú kde prenocovať. Dáva si pozor na každý dotyk v skautských táboroch, a hoci ubytoval vo farských priestoroch desať ukrajinských žien s deťmi, k nemu na faru nesmú.

Sú tu aj kapitoly o cirkvi, radosti a nádeji, o strachu a odvahe, zdraví a etike, smrti či eugenike. A dôležitá je aj kapitola Boh a modlitba.

A to je vlastne tak trochu ten podvratný princíp tej knihy. Vácha najprv rozpráva o takých tých veľmi ľudských témach, ktoré jednoducho človeka zaujímajú, lebo koho by nezaujímalo, keď sa päťdesiatsedemročný kňaz zamiluje do mladej herečky, a kto by nechcel vedieť, ako v tejto situácii uvažuje, aké má plány?

On o tom hovorí veľmi taktne, jemne, ale jasne. Červená knižnica to celkom nie je. A novinárka postupne rezignuje a otvára iné témy.

Napríklad sa Váchu dôrazne pýta, prečo cirkev nemôže uznať homosexuálne manželstvá a prečo odmieta adopcie do homosexuálnych zväzkov. V tomto má Vácha veľmi jasné odpovede: „Vieš, na jednej strane som biológ, tak si myslím, že určité veci sú nevyrokovateľné, napríklad to, že dieťa rodí matka, že k vzniku dieťaťa sú potrební muž a žena.“

Alebo povie jasne: „Ja zastávam názor, že najlepší variant pre výchovu detí je otec a matka. A všetky ostatné varianty sú suboptimálne.“

Na otázku, či cirkev dokáže uchopiť témy tejto doby, odpovedá s miernym sarkazmom: „Myslím si, že cirkev témy dnešnej doby ani nemôže chytať. Hovorí sa to trochu ako vtip, že cirkev má hlboké a vyčerpávajúce odpovede na otázky, ktoré nikto nekladie. Myslím, že je to presne povedané. Na druhej strane sa mi páči určitá stálosť, keď sa okolie zmieta v akýchkoľvek názorových víchriciach alebo módnych vetroch. Je lepšie byť dnes obviňovaný z toho, že som nemoderný, konzervatívny a že nenačúvam okolitému svetu, než by som mal byť o päťdesiat rokov obviňovaný, že som sa vtedajšej dobe až príliš podvolil. Ak som kresťan, tak sa predsa musím nejako odlišovať od ostatných ľudí.“

Občas je tá konfrontácia aj tvrdšia a človek si vie aj predstaviť istý sarkastický úsmev, ktorý Vácha zrejme pri odpovedi na tvári mal.

Napríklad novinárka pripomenie Váchovi kauzu, keď teológ Jaroslav Lorman po priznaní, že je gej, musel odísť z Katolíckej teologickej fakulty KU. To je predsa hrozná vec!

Vácha povie, že aj on čítal ten „krásny článok“ o teológovi, ktorý až v dospelosti rozoznal, že je gej, a tak sa slušne dohovoril s manželkou, ktorá vraj všetko chápala, a on odišiel za hlasom svojho srdca, teda za svojím priateľom. Vácha však k tomu dodáva, že ten text bol vlastne „plný harmónie a porozumenia, ale do toho článku už akosi nestihli napísať, že v tom manželstve boli štyri deti. „Kto som ja, aby som súdil. Ale pre úplnosť príbehu by stálo za to povedať, že opustil nielen manželku, ale manželku a štyri deti, pretože v zrelom veku pochopil, že je gej.“

Keď sa Kalenská vracia k tomu, aké je bolestné pre homosexuálov, že ich kňazi nechcú oddávať, Vácha sa už aj trochu baví a povie iba, že to predsa nie je podstata veci, pretože „inak z cirkvi svätej robíš okrášľovací spolok, ktorý má nejaké morálne názory, a tieto morálne názory chceš celému svetu vnútiť“.

Na otázku, či by tajne oddal homosexuálny pár, povie: „Neoddal, požehnal by som.“

Novinárka by z Váchu rada dostala aj to, ako je on – taký ten rebelantský typ kňaza – perzekvovaný či trestaný v cirkvi. Ale ničoho takého sa nedočká,  Vácha úprimne povie, že nikdy mu biskupi nič nevyčítali, nezažil žiadny zákaz ani trest.

Kalenská to skúsi inak a pripomína Váchovi, je to predsa hrozné, keď sa kardinál Duka necitlivo vyjadruje k homosexuálom. Ale zase dostane odpoveď, ktorá ju zarazí: „Prepáč, ale ak chcem reformovať cirkev a chcem, aby v nej neboli ľudia ako Dominik Duka, tak prvý, ktorého by som z tej cirkvi vyrazil dvermi, je Marek Vácha“. Lebo „ak chcem, aby cirkev bola plná svätých kňazov, tak musím odísť ako prvý. Pretože sa vyznávam všemohúcemu Bohu a vám všetkým, že často hreším myšlienkami, slovami, skutkami...“

Novinárka to berie ako pózu, no on vysvetľuje, že „to je tá najvnútornejšia podstata veci. Že ten jediný človek, ktorého môžeš napraviť, si ty. Cirkev nie je organizácia, ale organizmus, ako sa hovorí“.

Kalenská sa pýta aj na to, prečo nie sú v Katolíckej cirkvi biskupky, Vácha hovorí, že je to len vecou  histórie, tak ako je to v prípade celibátu, ale nie je to problém, ktorý by ho trápil. „Keby pápež vysvätil ženy, tak má dve cirkvi. Keby som bol pápežom, neurobil by som to.“

Ale sám priznáva, že sa mu nechce rozmýšľať o tom, či má byť kňaz ženatý, či má byť viac žien v cirkvi a podobných veciach. „To je všetko len pena dní, to je len iné nastavenie kulís. Čo mňa osobne najviac zaujíma, o čom chcem premýšľať v električke? Keď idem v električke, chcem premýšľať o tancoch rýb v mori, o tom, ako nebesia rozprávajú o sláve Božej. O tom, koľko miliárd hviezd je v Mliečnej dráhe a koľko je miliárd galaxií, ako je Mliečna dráha. Preto tiež nikdy pápežom nebudem. Pápež musí mať politický inštinkt, byť organizátor a podobne.“ A potom ešte podotkne, že keby bol pápežom, tak by asi okamžite vymenil farára v Lechoviciach. „Tu by si zaslúžili niekoho naozaj dobrého a to hovorím celkom úprimne.“

Marek Orko VáchaRadšej budem dnes čeliť kritike, že som konzervatívny, ako by som mal zajtra počúvať, že som podľahol tlaku doby

Imrich Gazda

Veľmi silné je rozprávanie o koncentračnom tábore v Osvienčime, kam Vácha chodieva pravidelne so študentmi a má potrebu byť tam každý rok.

Paradoxne, z tej knihy človeku nezostanú v hlave tie reči o celibáte, o sexuálnom zneužívaní, gejoch či adopciách detí homosexuálmi. Celkom iné veci tam silne rezonujú a ostanú v hlave.

Napríklad debata o modlitbe, keď Vácha vysvetľuje Kalenskej, preto sa za ňu počas dialýzy modlil. „Pretože problém modlitby je, že funguje, nie že nefunguje. Ale nefunguje ako chemikália, ako fyzikálny zákon, že ponoríš teleso do kvapaliny a vždy nasleduje stereotypná reakcia kvapaliny. Keby to tak bolo, potom by ľudia neumierali, stačilo by sa len pomodliť, aby neumreli. Modlím sa za teba, aby sa v tvojom osobnom príbehu niečo stalo, nedávam ti modlitbu ako acylpyrín, modlím sa za Renátu, za tvoje deti, za zdravie tvojho tela a duše.“

A povie jej aj to, že sa modlil, aby „bola krásna a čistá a svätá“. A keď novinárka stále nerozumie, ako to funguje, tak povie aj toto: „Modlitba nie je placebo ani psychológia. To sa otvárajú vodopády zhora.“

A celkom vtipne jej vysvetľuje rozdiel medzi psychoterapiou a spoveďou, citujúc pritom slávneho manželského terapeuta Josefa Zemana. „Psychoterapeut ti povie: ,Vy ste zavraždili bábiku? Ale to je zaujímavé. Čo ste pri tom cítili? Čo vás to naučilo?‘ A sprevádza ťa, aby si si tým prešla. A kňaz ti povie: ,Ale to je zlé. To bol hriech. To bolo zlo. Ty s tým musíš niečo urobiť. Ja nechcem, aby si bol v pohode. Chcem, aby sa spravodlivosť prejavila.‘“

Alebo sa posťažuje na médiá, ako mu stále niekto volá, aby sa vyjadril k svadbám homosexuálov alebo k problému takzvaného prirodzeného plánovania rodičovstva, alebo k problému kondómov a podobne. „Preto som nebol vysvätený za kňaza. Nech sa v tom brodí ten, koho to baví.“

A určite je veľmi podnetné to, čo sa tu popíše o umelom oplodnení. Čo povie žene, ktorá za ním príde s tým, že čaká dieťa po umelom oplodnení.

Alebo ešte niečo z toho, čo človeku naozaj utkvie v hlave.

Je tu veľká téma aj to, ako vlastne kňaz Vácha funguje. Cez týždeň žije v Prahe, prednáša na lekárskej fakulte a dvakrát do týždňa spovedá v akademickej farnosti, prípadne zastúpi na svätej omši Tomáša Halíka. Ale v piatok večer sadne do auta a cestuje na Južnú Moravu, aby tu v nedeľu mal omšu vo svojej farnosti.

Finančne je vlastne od cirkvi úplne nezávislý. Vďaka tomu, že je renomovaný vysokoškolský pedagóg, že píše knihy, moderuje, si môže dovoliť aj tie cesty po celom svete. A mohol aj faru v Lechoviciach zrenovovať zo svojho. Nie je jediný, kto v Česku takto funguje – spomeňme psychiatra Maxa Kašparů. A vďaka tomu majú niektoré menšie obce, kam by už biskup žiadneho kňaza nemohol poslať, lebo ich prosto nemá dosť, svojich farárov.

Je to asi aj dosť namáhavý život, ale Vácha priznáva, že ho baví aj učiť, a aj to, že nie je finančne závislý od cirkvi, mu dáva istý pocit slobody, sebavedomia, hrdosti. Ako hovorí: „Lechovice sú skutočne drahý koníček.“

Ale potom dodá ešte niečo: „Čím som starší, tým viac vnímam, že by som sa mal viac modliť. Viac sa modliť a viac ísť do mystiky. Už sa sám seba pýtam, či sa chcem celý život venovať lekárskej etike. Tie veci sú mega zaujímavé. Ľudský genóm je skvelá téma. Ale hovorím si, či odo mňa Boh nechce skôr to, aby som chodil tu po Podyjí a modlil sa. Ak sa teda dá povedať, že Boh niečo chce.“

Tak taká je to kniha, aj čitateľa zaskočí, aký je Vácha otvorený a ako úprimne hovorí o veciach, ktoré nezvykneme počuť od kňaza. Ale potom je tam vždy niečo, čo človeka prekvapí a pošle ho od svetských starostí a záležitostí kamsi inam.

A na otázku novinárky, či je Boh dobrý, láskavý či múdry, jej iba povie, že sa to nedá opísať slovami, lebo Boh je láska sama, múdrosť sama a tvorca múdrosti, dobra a spravodlivosti. Ale potom vlastne odporučí všetkým čitateľom, katolíkom aj ateistom, aby si sadli na tri hodiny do záhrady a dívali sa na nebo. „A nechajú myšlienky plynúť. Keď to budeš robiť päť minút, bude to nanič. Keď už sme pri modlitbe, tak bratia trapisti hovoria, že dobrá modlitba má byť predovšetkým dlhá. I keď to znie ako vtip, nie je to tak. Trvá to dlho, než sa to človek naučí.“ A keď sa ho novinárka opýta, či on to už vie, povie, že je tak pár decimetrov od štartu. A ona už ani nevie, čo by dodala. Ale isto počúvala a rozmýšľala.

Lebo však nato je tá kniha.

Netreba s Váchom vždy súhlasiť, netreba sa pohoršovať, netreba velebiť, netreba byť zaskočený, stačí vnímať a rozmýšľať. Napríklad o tom, kedy si sadnem do tej záhrady a zadívam sa na to nebo.