Ursula II. začala veľmi zle Bojkot maďarského predsedníctva EÚ je hlúposť, na Orbána treba úplne inak

Po tom, čo včera znovuzvolená predsedníčka Európskej komisie odkázala, že komisári sa nebudú zúčastňovať na neformálnych zasadnutiach ministrov, kým rotujúce predsedníctvo Rady EÚ vedie maďarská vláda, musím mladším z vás niečo porozprávať.

Európa už raz bojkotovala ministrov z jednej členskej krajiny EÚ.

Týkalo sa to mojej krajiny, Rakúska, a stalo sa tak v roku Pána 2000.

Vtedy to prebehlo rýchlo a hladko. EÚ mala ešte len 15 členov, desiati z 15 premiérov boli sociálni demokrati, medzi ktorými boli vladári vtedy najdôležitejších krajín EÚ: Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie a Talianska.

K bojkotu sa pridali ešte Kanada, Izrael, Nórsko a Česko, premiérom bol vtedy istý Miloš Zeman.

Európski premiéri dúfali, že Rakúska ľudová strana ÖVP pod ich tlakom ustúpi od koalície s pravicovými populistami z FPÖ.

Štrnásť vlád sa preto rozhodlo obmedziť bilaterálne vzťahy s novou rakúskou vládou na minimum.

Nikomu doteraz nenapadlo, že kolosálna hlúposť z roku 2000 stojí ešte za zopakovanie.

Vlády „EÚ-14“ si dali záležať, aby sa opatrenia chápali ako čisto „bilaterálne“, nie ako opatrenia „EÚ voči Rakúsku“.

To sa nepodarilo: nová rakúska koalícia sa len zomkla a aj časť opozične naladených Rakúšanov vnímala bojkot na vládnej a diplomatickej úrovni ako „sankcie EÚ proti Rakúsku“.

Bolo to fiasko.

Keďže v roku 2000 ešte v mnohých otázkach platil princíp jednomyseľnosti, štrnásti „bojkotéri“ od začiatku nemohli bojkotovať európske samity – potrebovali na to hlas nimi ostrakizovaného rakúskeho ministra.

Rakúšania si ešte stále pamätajú, ako vtedajšia rakúska ministerka zahraničných vecí, kariérna diplomatka Benita Ferrerová-Waldnerová, ubíjala európskych „pohŕdačov“ svojím širokým úsmevom.

Nepríjemne zaskočení „bojkotéri“ rýchlo zaradili spiatočku: zriadili pod vedením skúseného fínskeho exprezidenta Marttiho Ahtisaariho trojčlennú „radu múdrych“ – a bolo po bojkote.

Rakúsko mohlo potom dvakrát viesť predsedníctvo EÚ, pritom išlo v oboch prípadoch o vlády s účasťou pravicových populistov.

Nikomu doteraz nenapadlo, že kolosálna hlúposť z roku 2000 stojí ešte za zopakovanie.

Až kým sa – o dvadsaťštyri a pol roka neskôr – „Queen of Europe“, teda Ursula von der Leyenová, neujala svojho druhého mandátu.

Ak Marx napísal, že história sa opakuje najprv ako tragédia, potom ako fraška, tak tragédia sa našťastie preskočila.

Toto tu vyzerá na frašku.

Boli to síce na začiatku vlády ako švédska a litovská, ktoré vyhlásili zámer neposlať ministrov na neformálne podujatia do Maďarska, von der Leyenová však rýchlo naskočila na tento vlak.

V boji o svoje znovuzvolenie cielene bičovala maďarskú vládu, aby si tak zaistila zelené, progresívne a proukrajinské hlasy v Európskom parlamente.

To je ten rozdiel oproti vtedajším protirakúskym sankciám – samotná Európska komisia sa v roku 2000 držala noblesne bokom.

Je pochopiteľné, že nie sú nadšení, ako si Orbán z európskeho mainstreamu urobil dobrý deň.

Teraz je to samotný Brusel, ktorý trestá neposlušnú vládu.

Táto snaha však podľa mňa stroskotá.

A to z viacerých dôvodov – z praktických, politických a napokon aj z geostrategických.

Začína sa to tým, že niektoré národné vlády EÚ už ani nepomyslia na to, aby sa riadili odporúčaním šéfky Komisie.

Ani Slovensko sa podľa vášho prezidenta nepridá k bojkotu aktivít maďarského predsedníctva a neurobia to ani ministri za Ľudovú stranu Rakúska. Naproti tomu sú naši zelení ministri nadšení bojkotéri.

V súhrne to nevysiela signál európskej jednoty, ale virtue sig-nalling (okázalé predvádzanie morálnych hodnôt) podľa gusta jednotlivých ministrov.

Oveľa závažnejšie je, že sa európsky mainstream z ľudovcov, sociálnych demokratov, liberálov a Zelených dal vlákať do pasce.

Je pochopiteľné, že nie sú nadšení, ako si Orbán z nich urobil dobrý deň, keď úplne na začiatku maďarského predsedníctva vycestoval za ukrajinským prezidentom Zelenským, potom za ruským prezidentom Putinom, potom za čínskym prezidentom Sim a následne ešte aj za americkým exprezidentom Trumpom.

Bola to bezpochyby provokácia.

Tá provokácia však na jeho publikum zapôsobila.

Orbán môže s nevinným pohľadom povedať: Pozrite, ja som sa snažil o mier a teraz ma tábor vojny za to trestá.

Podľa mňa bolo taktickou chybou, keď Orbánovi vyčítali, že bez mandátu Európskej únie letel do Moskvy.

To je síce pravda, ale mali mu radšej vyčítať, že svojou „mierovou misiou“ nedosiahol celkom nič.

Bol v Moskve v piatok 5. júla a v pondelok 8. júla Rusi (podľa informácií OSN strelou Ch-101) zbombardovali najväčšiu detskú nemocnicu Ukrajiny.

Putin tým vlastne skompromitoval Orbána.

Napriek tomuto hanebnému incidentu je Orbánovo heslo „Csak a béke“ („Iba mier“) silnejšie ako všetko, čo leyenovci všetkých krajín vedia ponúknuť.

Tí, čo ho chcú bojkotovať, by mali konečne pochopiť, že kazisvet z Panónskej nížiny sa cíti v pozícii disidenta ako ryba vo vode a pritom nemá núdzu o spojencov naprieč Európskou úniou.

Prekvapivo rýchlo dokázal založiť tretiu najsilnejšiu frakciu v Európskom parlamente a vyšachoval tým doterajšiu vodkyňu národnokonzervatívnych síl, proukrajinskú taliansku premiérku Giorgiu Meloniovú. Jeho „Patrioti pre Európu“ získali na svoju stranu najväčšiu samostatnú stranu Francúzska a najväčšiu vládnucu stranu Holandska.

Je to hráč najvyššej ligy.

Orbánov postoj k Ukrajine je plný cynizmu, národného egoizmu a rozporuplného správania.

„Bojkotéri“ by mali brať do úvahy aj to, že majú do činenia s politikom, ktorý si na medzinárodnej scéne vybojoval silnejšie postavenie ako hocijaký iný únijný politik.

Rozumie si so sultánom Erdoğanom, pestuje si vzťahy s turkickým svetom, s ruským Putinom a s čínskym Si Ťin-pchingom, no a vie si vôbec niekto predstaviť, ako brutálne bude na koni, ak sa jeho osobný dôverník Donald Trump čoskoro vráti do Bieleho domu?

Namiesto toho, aby poslali do Pešti iba nízkopostavených úradníkov vyžrať si gulášovú polievočku, bojkotéri by ho mali poprosiť: „Drahý Viktor, ešte raz vycestuj do Kyjeva, Moskvy, Pekingu, Washingtonu a Mar-a-Laga, pokojne ti teraz dáme aj písomné splnomocnenie. Ale teraz, prosím, naozaj ten mier už vyrokuj!“

Čas je už zrelý na prímerie. Ukrajinský prezident práve pripustil možnosť účasti ruského predstaviteľa na mierových rokovaniach a podľa prieskumu seriózneho kyjevského Razumkovovho centra už približne 44 percent Ukrajincov tvrdí, že nastal čas na oficiálne mierové rokovania s Ruskom.

Som si plne vedomý toho, že Orbánov postoj k Ukrajine je plný cynizmu, národného egoizmu a rozporuplného správania.

Raz hovorí s arogantným úsmevom, že ten, kto verí, že Ukrajina môže vojnu vyhrať, verí v detské rozprávky.

Inokedy s podobným úsmevom spochybňuje tvrdenie, že Rusko ohrozuje ďalšie európske krajiny, veď Rusi predsa majú problém ovládnuť aj pomerne malé územie na východnej Ukrajine.

On tieto veci hovorí podľa aktuálnej potreby, nevidím za tým hlbšie poznatky alebo geniálny mierotvorný plán.

Keby však musel konečne vyrukovať s pravdou, ako si ten mier konkrétne predstavuje, bol by už o poznanie menším frajerom.

Orbán má talent.

Nech sa teda ukáže.