Rozkvet kultúry dlhého noža Ani ja by som už nechcel, aby moja dcéra vyrastala vo Viedni

Britský časopis Economist opäť zverejnil svoj „Global Liveability Index“, teda zoznam miest, v ktorých sa najlepšie žije na svete. Opäť vyhrala Viedeň, už po tretíkrát sa umiestnila na prvom mieste.

Zároveň už niekoľko týždňov prichádzajú z Viedne celkom iné správy: takmer každý večer sa stretávajú organizované bandy na hromadných ozbrojených bitkách.

Prakticky všetci zúčastnení chalani pochádzajú z moslimských kultúr. Konflikt sa vyostruje medzi Čečencami a Turkami na jednej strane a Sýrčanmi, inými Arabmi a Afgancami na strane druhej.

Aby ste ma nepodozrievali, že si vymýšľam, citujem z nepodozrivého zdroja, z progresívneho promigračného denníka Der Standard. Redaktor Fabian Schmid tam píše:

„Sami hovoria o vojne. Noc čo noc dochádza k brutálnym zrážkam. Hrdo zdieľajú videá na sociálnych sieťach. Ide o dominanciu v niektorých častiach verejného priestoru, o príslušníkov čečenskej a tureckej komunity, z ktorých väčšina sa tu narodila, oproti tým, ktorí prišli do Rakúska až v posledných rokoch, Sýrčanov, iných Arabov, Afgancov.

Tí prví obviňujú arabských utečencov, že praktizujú klanovú kriminalitu a zvádzajú ich mladé sestry; tí druhí vnímajú tých prvých ako násilnícku vrchnosť, ktorá ich neprijíma.“

Tento typ podujatia funguje na princípe flash mobu. Výber obľúbených zbraní je široký: strelné zbrane, poplašné pištole, paralyzéry, slzotvorné spreje, nárazové zbrane, najmä však nože.

Krásne dlhé trblietavé nože.

Nôž je pýchou a radosťou svojho často maloletého nositeľa.

Vládna koalícia živo debatuje o ideálnej dĺžke prípustného noža.

Krvavá vlna hromadných bodnutí nožmi, pre ktoré máme v nemčine trefné nepreložiteľné slovo Messerstecherei, nie je promigračnému mainstreamu dva a pol mesiaca pred parlamentnými voľbami práve vhod.

Už roky vo všetkých prieskumoch vedie proruská, pravicovo-populistická FPÖ, ktorá za svoje volebné úspechy už bezmála 35 rokov vďačí téme nezvládnutého masového prisťahovalectva.

Niektorí preto volia nový prístup.

Nové je, že sa v správach politicky korektných médií už sem-tam uvádza etnická príslušnosť páchateľov. 

Nové tiež je, že viedenská samospráva vyhlásila – napríklad v okolí zlopovestného námestia Reumannplatz – „NO nôž zóny“.

Nové je, že spolková vláda od apríla pripravuje „Messertrage-Verbotsgesetz“, „zákon o zákaze nosenia nožov“ na verejnosti a na podujatiach.

Vládna koalícia živo debatuje o ideálnej dĺžke prípustného noža.

Vyzerá to tak, že švajčiarsky nôž dostane výnimku.

Šéf značkového švajčiarskeho výrobcu Victorinox Carl Elsener pre istotu vyhlásil, že firma pracuje na vývoji armádnych nožov bez čepele. Elsener si vie predstaviť „multifunkčný nástroj pre cyklistov“.

Nové je ešte to, že sa hádam s otcom o migrácii.

Napriek tomu, že sa táto téma mňa osobne veľmi netýka.

Ak by som nepísal pre Postoj, články o viedenských Messerstechereien si ani neprečítam.

Mladý ctižiadostivý nositeľ dlhého noža ohrozuje primárne seba samého – je to jeho koníček.

Viedenský volič opakovane volil ľavicu, ktorá štedrými dávkami spôsobila, že z 95-tisíc Sýrčanov žijúcich v deväťmiliónovom Rakúsku 53-tisíc býva v dvojmiliónovej Viedni – je to teda jeho problém.

Ja bývam na vidieku, z Viedne som sa odsťahoval pred dvadsiatimi rokmi, v mojej dedine nie sú žiadni Sýrčania, Afganci ani Čečenci.

Spor vznikol preto, že som povedal niečo podobné ako rekordne úspešný nemecký futbalista Toni Kroos. Ten by v nemeckom veľkomeste už váhal, či pustiť večer von svoju (teraz sedemročnú) dcéru, keď bude o pár rokov dospievať.

Aj ja mám sedemročnú dcéru a tiež hovorím: „Rozhodne nechcem, aby vyrastala vo Viedni.“

Môj otec, čoraz zelenší sociálny demokrat s fotovoltaikou na streche a od tohto týždňa už aj s tepelným čerpadlom vedľa vyvýšeného záhona – mi vyčítavo povedal: „Znieš už ako Kickl.“

Herbert Kickl je predseda FPÖ, „rakúsky Orbán“, ak nie „rakúsky Trump“. Kickl bol v rokoch 2017-2019 ministrom vnútra a ani on s migráciou nevedel nič spraviť, no teraz sľubuje to, čo vždy: „pevnosť Rakúsko“, deportáciu delikventov, „remigráciu“.

Do očí bije prevaha mladých mužov.

Neviem o tom, že by som Kickla niekedy v živote volil, ale ako bič na názorových oponentov plní svoj účel.

Minule sme sa hádali do šiestej ráno.

Otec povedal o migrantoch z moslimských krajín: „Sú to ĽUDIA!“

Ja nato: „Jasné, že sú. Ale myslíš to vážne, keď tvrdíš, že vo Viedni tých ĽUDÍ nie je priveľa?“ 

Otec na to vyhlásil, že on by si nerobil žiadne starosti, ak by jeho vnučka žila vo Viedni.

V kontexte protimigračných nálad u rakúskej majority sa cítim dosť priemerne, ale je to útecha, keď ti vlastný otec prestane rozumieť.

Ja v tých debatách Messerstechereien ani nespomínam, ani jednotlivé šokujúce prípady vrážd a sériových znásilnení, ani štatistiku, podľa ktorej v roku 2020 a podobne v roku 2021 bol zo znásilnenia podozrivý približne jeden z 10 000 Rakúšanov žijúcich v Rakúsku, ale jeden z 1000 afganských občanov žijúcich v Rakúsku.

To by mohlo pôsobiť ako hysterické strašenie na základe málo signifikantných čísiel a individuálnych prípadov.

Pravdepodobne platí, že Viedeň patrí stále medzi relatívne bezpečné európske mesta.

Ja argumentujem hlavne tým, že demografické zloženie s množstvom mladších ročníkov viedenského obyvateľstva môže potenciálne zvýšiť bezpečnostné riziká.

Rakúsko zaznamenalo v rokoch 2019-2024 – teda dlho po utečeneckej kríze – 250 739 žiadostí o azyl, ak to prerátame na počet obyvateľov, bol to druhý najväčší nával v EÚ po Cypre. Rakúsko je aj na druhom mieste, čo sa týka poskytnutia azylu alebo iného druhu ochrany.

Do očí bije prevaha mladých mužov. V Rakúsku žije najpočetnejšia afganská komunita Európy, približne 70 percent z tých ľudí je mladších ako 29 rokov, 65 percent je mužského pohlavia, viac ako polovica žije vo Viedni.

Slovom, máme vo Viedni desiatky tisícov mužských tínedžerov a dvadsiatnikov, ktorí si nenájdu partnerku zo svojej kultúry, lebo ich niet, a sú preto nútení zvádzať mladšie sestry svojich rovesníkov čečenského a tureckého pôvodu.

Ako má dospelý človek na takú výzvu reagovať? Má z trucu voliť Kickla?

Myslím si, že takáto nerovnováha medzi pohlaviami by nebola zdravá ani v prípade, keby boli prišli samí eunuchovia a nie deti vojny.

Otec na to iba: „Ale oni už išli ďalej do Nemecka.“

„Ale mne ešte žiaden utečenec nič nespravil.“

„Ale ja som žiadneho utečenca nevidel.“

Určite hovorí pravdu. Otec tiež žije na vidieku. Odkedy je na dôchodku, svet sa mu zmenšil.

Nehovorí žiadnym cudzím jazykom a dovolenkuje preto výlučne v enklávach, kde všetci hovoria po nemecky: v lete vždy v tom istom chorvátskom kempingu a v zime pri tom istom nemeckom nákupnom centre na Kanárskych ostrovoch.

Víkend sme strávili uňho, moje deti zbožňovali vylepšené kúpalisko v rodnej dedine. Približne polovica kúpajúcich sa bola z cudziny, jedna väčšia rodina dokonca z Blízkeho východu. Dedinskí štamgasti sa síce vytratili, no problémy v spolunažívaní neboli.

To si však otec nemohol všimnúť: odkedy vylepšili kúpalisko, nestihol tam ešte zavítať.

Akoby nestačilo, že ako občan Rakúska 30. septembra nemám koho voliť, teraz ma ešte rozrušuje neochvejne ignorantský postoj otca v jednej kľúčovej otázke.

Nechápem, ako milujúci dedko môže uprednostniť svoj odboj proti Kicklovi nad bezpečnosťou svojej jedinej vnučky.

To ma vytočí do nepríčetnosti.

Ale ako má dospelý človek na takú výzvu reagovať? Má z trucu voliť Kickla?

To asi nie.