Jean-Luc Mélenchon Plebejský promoslimský ľavičiar, vinou ktorého sa Francúzsku nedá vládnuť

Nejde iba o utopistický program radikálne ľavicového hnutia so zvučným názvom Nepoddajné Francúzsko (LFI): dôchodok od šesťdesiatky, 32-hodinový týždeň, minimálna mzda 1600 eur v čistom, koniec európskeho Paktu stability, vystúpenie z NATO.

Kameňom úrazu je najmä neformálny líder strany, skoro 73-ročný neokrôchanec Jean-Luc Mélenchon. Ten reagoval vo volebný večer ako prvý na prekvapivý výsledok – žiadal zložiť vládu z radov koalície Nový ľudový front vytvorenej z „nepoddajných“, zo socialistov, zelených a z komunistov a nárokoval si úrad premiéra.

Mélenchon do volebnej nedele vyzeral už trošku za zenitom. Tomuto efektnému demagógovi chýbalo v prezidentských voľbách 2017 iba 1,72 percenta hlasov, aby sa dostal do druhého kola, v roku 2022 získal v prvom kole takmer osem miliónov hlasov (21,95 percenta), do druhého kola mu chýbalo už len 1,2 percenta.

Škandálov mal medzitým neúrekom, dorážal novinárov z mainstreamu „čierneho korporativizmu“, 9. decembra 2019 ho dokonca súd odsúdil za odpor voči štátnej moci (rébellion), provokáciu a zastrašovanie verejných činiteľov na trojmesačný podmienečný trest. Súd považoval za preukázané, že Mélenchon sa vyhrážal a fyzicky napadol protikorupčných vyšetrovateľov, ktorí prehľadávali sídlo LFI pre podozrenia z fiktívneho zamestnania a finančných nezrovnalostí.

Feministkami v strane otriaslo, ako Mélenchon stál po boku svojej bývalej dvojky Adriena Quatennensa, ktorý údajne fyzicky zaútočil na svoju priateľku. Proces vnútorného rozdelenia gradoval teraz v júni, keď bývalý trockista Mélenchon vykonal stalinistické čistky na svojej kandidátke.

Poslanci, ktorých vyradil, majú spoločné to, že neboli stotožnení s tým, že  Mélenchon stavil na výrazne promoslimskú a antisionistickú líniu.

Bez Mélenchona nevznikne ľavicová vláda, no ani s ním sa nedá niečo zložiť.

Niektorí z jeho kritikov boli napriek tomu zvolení do parlamentu: prominentná tvár Nepoddajného Francúzska François Ruffin, držiteľ francúzskej filmovej ceny César a organizátor sociálnych protestov Nuit debout (V noci hore), po svojom znovuzvolení oznámil , že už nevstúpi do frakcie LFI. V dojímavom prejave ľutoval, že drvivá väčšina francúzskych robotníkov volila nacionalistické Národné združenie (RN). A na adresu ľavice Ruffin povedal: „Strata robotníkov, to pre nás nie je len stratou voličov, je to strata duše.“

Strana Nepoddajné Francúzsko (LFI) je po nedeľných voľbách stále najsilnejšou ľavicovou partajou, dosiahla však pravdepodobne svoj strop a stratila v rámci ľavicového tábora na váhe: v parlamentných voľbách 2017, v ktorých centristickí macronisti atomizovali zvyšky ľavice, získala 17 z 577 poslancov. V roku 2022 si LFI vybojovalo v rámci predvolebnej ľavicovo-zelenej koalície NUPES 75 z 151 mandátov – teda presne polovicu. Teraz má 78 zo 184 poslancov Nového ľudového frontu, ku ktorým treba ešte prirátať pomerne početných nezávislých ľavičiarov.

Francúzske voľbyNečakane zvíťazila ľavica s radikálnym Mélenchonom. Je otázne, či dokáže zostaviť vládu

TASRPostoj

To znamená, že vplyv LFI v rámci ľavice o niečo klesol a Socialistická strana (PS) posilnila. Problém sociálnych demokratov, zelených a komunistov je, že ak by sa pokúsili o zloženie vlády bez účasti LFI, no so 166-členným blokom liberálnych macronistov, tí poslední by tam mali prevahu a iba s podporou regionalistických a exotických poslancov by to stačilo na tesnú väčšinu.

Slovom, bez Mélenchona nevznikne ľavicová vláda, no ani s ním sa nedá niečo zložiť.

Kameňom úrazu je pre mnohých Mélenchonov antisemitizmus. Nie je to tak, ako naznačuje korešpondentka SME, že biľag antisemitu sa Mélenchonovi prišil, lebo „kritizuje izraelskú vládu“. Izraelskú vládu kritizuje celý svet.

Mélenchon toho urobil viac. On už dlho pred touto vojnou vyzval na bojkot Izraela, po zverskej invázii Hamasu zo 7. októbra 2023 odmietol označiť Hamas za teroristickú organizáciu, považuje antisemitizmus vo Francúzsku napriek množstvu protižidovských útokov a vrážd za „okrajový“, resp. „zvyškový“ (résiduel). Okrem toho novembrový pochod proti vzostupu antisemitizmu nazval „demonštráciou tých, ktorí podporujú masaker v Gaze bez keby a ale“. No a v roku 2021 šíril konšpiráciu, že islamistické atentáty pred dôležitými voľbami nie sú náhodou, ale manipuláciou oligarchie.

On odjakživa hľadá radikálnu alternatívu k západnému kapitalizmu.

Keď pravicová spravodajská televízia CNews urobila vo volebný večer naživo rozhovor s poprednou europoslankyňou LFI Manon Aubryovou, tá stála v dave oslavujúcich prívržencov Nepoddajného Francúzska, z ktorých nikto nemával francúzskou trikolórou. Boli tam výlučne vlajky Palestíny. V tohtoročnom prieskume medzi francúzskymi Židmi uviedlo 57 percent, že by opustili Francúzsko, ak by „nepoddajní“ vyhrali prezidentské voľby v roku 2027.

Vládnutie s Mélenchonom by si od takého Raphaëla Glucksmanna, židovského syna proamerického esejistu Andrého Glucksmanna, ktorý ako líder eurokandidátky Socialistickej strany dosiahol v eurovoľbách lepší výsledok ako LFI, vyžadovalo veľké sebazaprenie.

Lebo Mélenchon sa už nezmení. Je 47 rokov profesionálnym politikom. Jeho prívrženci ho milujú práve pre jeho škaredé reči. To sa prejavilo v už legendárnom tvíte z roku 2014.

Vtedy nemeckej kancelárke odkázal v nemčine: „Maul zu, Frau #Merkel! Frankreich ist frei.“ (Držať hubu, pani Merkelová! Francúzsko je slobodné.) Názov Mélenchonovej biografie z roka 2012, ktorú má autor článku prečítanú, je preto výstižný: Mélenchon le plébéien (Ten plebejec Mélenchon).

On odjakživa hľadá radikálnu alternatívu k západnému kapitalizmu.

Nachádza ju častejšie v Latinskej Amerike: Venezuelčana Huga Cháveza priam adoroval, jeho „zhovievavosť voči kubánskemu režimu“ odpudzovala (takisto posttrockistického) premiéra z PS Lionela Jospina, pod ktorým Mélenchon robil v rokoch 2000 – 2002 ministra pre odborné vzdelávanie.

Vzory mu vzhľadom na sociálnu mizériu vo Venezuele a na Kube došli, ako model spolunažívania Izraelčanov a Palestínčanov vo Svätej zemi však stále propaguje… Bolíviu.

Keď založil La France insoumise, kládol „ekosocializmus“, ekologický prechod a „ekologické plánovanie“ do centra svojho politického projektu. Čoraz viac sa však zameriaval na oslovenie voličov na nepokojných moslimských predmestiach veľkých francúzskych metropol.

Hoci tým mnohých bielych robotníkov odstrašil, išiel cieľavedome za moslimami, v roku 2022 ho už volilo 69 percent francúzskych moslimov. Na eurokandidátku dal mladú Palestínčanku, utečenku zo Sýrie.

Paralelne sa transformoval jeho pôvodne pluralistický projekt zjednotenia radikálnej ľavice aj s účasťou komunistov z „feudálnej spoločnosti na absolutistickú monarchiu“.

Sebaislamizácia starého pohanského Mélenchona na prvý pohľad nezapadá do obrazu plebejského Superfrancúza. 

Je to špekulácia, nejaký súvis sa tam však môže nájsť: Mélenchon mal síce plné ústa založenia demokratickejšej „šiestej republiky“, ale na staré kolená sa uňho prejavujú čoraz silnejšie autoritárske sklony a zároveň zelené témy v prospech Palestíny ustúpili do pozadia.

Ako zaznamenal francúzsky kamarát autora: „Mélenchon to nikdy nepovie nahlas, ale v skutočnosti sa mu strašne páči, ako sú tie moslimky poslušné. On to naplno využíva.“

Národniarska francúzska pravica používa pojem „kreolizácia Francúzska“ ako nadávku, Mélenchon vidí v kreolizácii svoju šancu.

Je to trošku záhada, lebo Mélenchon bol svojím spôsobom  autentický ľavicový nacionalista, pred politickou kariérou pracoval ako učiteľ francúzštiny. Kade chodí, tade tento pôžitkár trvá na tom, aby mu podávali lokálne jedlá a vína, užíva si Francúzsko.

Aj politicky má intenzívne vzťahy s mnohými francúzskymi regiónmi: so žltým vínom zo Jury, kde chodil na gymnázium, s Essonne pod Parížom, s juhozápadom krajiny, ktorý z neho urobil (nadmieru lenivého) europoslanca, s Marseille, ktoré naposledy prezentoval v parlamente, a, samozrejme, s Parížom, kde dlhodobo žije.

Tie vzťahy mali vždy niečo zemité. Keď napríklad kedysi zbadal bývalú komunistickú spolubojovníčku, ako robila v parížskom bistre spoločnosť mainstreamovým političkám, nemohol si pomôcť a vypustil jedovatú poznámku: „Hm, spolčovanie s krásnymi parfumovanými ľuďmi, dobré to bolo?“

Sebaislamizácia starého pohanského Mélenchona na prvý pohľad nezapadá do obrazu plebejského Superfrancúza. No potom treba vedieť, že Mélenchon sa narodil v Tangeri a prvých jedenásť rokov vyrastal medzi severoafrickými moslimami. Keď rodina Mélenchonovcov musela Maroko opustiť, malý Jean-Luc to podľa svojich biografov vnímal ako „vykorenenie“.

Mávaním palestínskymi vlajkami na predmestiach Paríža, Lille a Marseille sa možno uzatvára kruh jeho života.