Samit NATO vo Washingtone Jasné slová voči Pekingu, pre Kyjev 40 miliárd eur pomoci na budúci rok

NATO oslávilo 75 rokov od svojho založenia samitom vo Washingtone. Ten sa skončil spoločným vyhlásením, ktoré víta Švédsko ako 32. člena Aliancie a definuje spoločný postoj k vojne na Ukrajine v ďalšom roku.

Mnohé z obsahov vyhlásenia nie sú žiadnym prekvapením. Komuniké napríklad hlása, že „Rusko zostáva najvýznamnejšou a priamou hrozbou pre bezpečnosť spojencov“, a víta, že „viac než dve tretiny“ členských štátov investujú prinajmenšom 2 % HDP do svojej obrany. 

To je vskutku výrazné zlepšenie oproti situácii pred niekoľkými rokmi – vtedy z 32 len 9 štátov investovalo odporúčaný podiel svojho HDP do obrany, dnes ich je 23.

Aliancia okrem toho vyjadrila sympatie Ukrajine: „Opätovne potvrdzujeme našu neochvejnú solidaritu s obyvateľmi Ukrajiny pri hrdinskej obrane ich národa, ich krajiny a našich spoločných hodnôt. Silná, nezávislá a demokratická Ukrajina je životne dôležitá pre bezpečnosť a stabilitu euroatlantického priestoru. Boj Ukrajiny za nezávislosť, suverenitu a územnú celistvosť v rámci jej medzinárodne uznaných hraníc priamo prispieva k euroatlantickej bezpečnosti.“ 

Komuniké oznamuje aj zriadenie Bezpečnostnej pomoci a výcviku NATO pre Ukrajinu (NSATU). NATO však podotýka, že zriadením NSATU sa nestáva zúčastnenou stranou vo vojne.

Zaujímavejšie sú detaily, ako napríklad to, že Aliancia si želá „plné využitie výhod pristúpenia Fínska a Švédska a spôsobilostí, ktoré prinesú Aliancii, ich plnú integráciu do našich plánov, síl a veliteľských štruktúr vrátane rozvoja prítomnosti NATO vo Fínsku“ alebo že chce posilniť podmorskú kritickú infraštruktúru.

Výhľad členstva Ukrajiny v NATO zostáva nejasný

Pomerne vágne sa Aliancia postavila k členstvu Ukrajiny, ktoré sa má stať skutočnosťou, ak sa ostatní členovia na tom zhodnú.

Zvolená formulácia v zásade nehovorí vôbec nič – a len preto sa na nej všetky štáty dokázali zhodnúť.

No aj keď niektorí dúfali, že Ukrajina dostane oficiálnu pozvánku, aby sa stala členom NATO, takéto očakávanie bolo od začiatku nereálne. To však nie je pre Ukrajinu žiadna relevantná ujma – keďže sa nemôže stať členom Aliancie počas prebiehajúcej vojny, formálna pozvánka by pri tomto samite bola aj pomerne zbytočná.

Formálne členstvo síce zostáva na stole, ale je jasné, že s takým rýchlym prístupom ako Fínsko či Švédsko nemôže počítať.

Namiesto toho Ukrajina v posledných dňoch a týždňoch podpisuje rastúci počet bilaterálnych bezpečnostných zmlúv, napríklad s Veľkou Britániou či Poľskom. Aj keď neznamenajú skutočné spojenectvo, garantujú jej, že ju Západ bude podporovať dlhodobo a nenechá ju v štichu. 

Krátkodobo dôležitejšie sú pre Ukrajinu najmä garancie, že sa pomoc nezastaví a že nebude musieť s Ruskom rokovať z beznádejnej pozície.

Zmluvy sú uzavreté na desať rokov, čo prezrádza aj niečo o časovom horizonte, s ktorým zrejme možno s prístupom Ukrajiny počítať.

Dovtedy sa nielen s najväčšou pravdepodobnosťou skončí (prinajmenšom horúca fáza) vojny, ale otvára to možnosť väčších politických zmien v Moskve. Putin vtedy bude mať vyše osemdesiat rokov, a aj keď ešte stále pri moci byť môže, nik nevie, či aj naozaj bude.

Krátkodobo dôležitejšie pre Ukrajinu sú beztak najmä garancie, že sa pomoc nezastaví a že nebude musieť s Ruskom rokovať z beznádejnej pozície – Ukrajinci preto nepochybne ocenia prísľub, že im NATO budúci rok poskytne pomoc vo výške ďalších 40 miliárd eur.

Podľa odborníkov môže skutočnosť, že suma je uvedená v eurách namiesto dolárov, svedčiť aj o tom, že veľká časť ďalšej pomoci bude pochádzať z Európy.

Kritika Pekingu

V konečnom vyhlásení mala pomerne prominentné miesto Čína, ktorú účastníci samitu vinia zo spoluviny na pretrvávajúcej vojne na Ukrajine, keďže ako „decisive enabler“ podporuje ruský vojenský priemysel. Čína má predstavovať „systematickú výzvu pre euroatlantickú bezpečnosť“ a Aliancia negatívne vníma aj „rýchlu expanziu a diverzifikáciu jadrového arzenálu“.

Aj Bielorusko, Irán a Severná Kórea sa dostali na zoznam kritizovaných štátov.

„Kórejská ľudovodemokratická republika (KĽDR) a Irán podnecujú ruskú agresívnu vojnu proti Ukrajine poskytovaním priamej vojenskej podpory Rusku, ako sú munícia a bezposádkové lietadlá (UAV), čo vážne ovplyvňuje euroatlantickú bezpečnosť a podkopáva režim neproliferácie. Dôrazne odsudzujeme vývoz delostreleckých granátov a balistických rakiet z KĽDR, ktorý je v rozpore s mnohými rezolúciami Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov,“ tvrdí v komuniké NATO.

Aliancia si neodpustila ani zmienku o rusko-čínskom „partnerstve bez limitov“. Čína tento pojem už od začiatku vojny nepoužíva, a hoci je jasné, že spolupráca medzi Moskvou a Pekingom jasné limity má, nikdy sa od neho formálne nedištancovala. Vyhlásenie NATO v tejto otázke nie je žiadnou presnou analýzou, ale politickým odkazom Pekingu.

Za zmienku stojí aj to, že na samite sa zúčastnil aj rad štátov, ktoré nie sú členmi Aliancie – okrem iného aj Japonsko, Južná Kórea a Austrália. Pre tieto štáty Rusko nie je primárnou bezpečnostnou hrozbou, no napriek tomu úzko spolupracujú s NATO a podporujú Ukrajinu.

Napríklad Južná Kórea už po nedávnom podpise bezpečnostnej zmluvy medzi Ruskom a Severnou Kóreou avizovala, že zváži dodávky zbraní Ukrajine. Austrália Ukrajine opakovane poslala zbrane, napríklad obrnené vozidlá Bushmaster, a Japonsko síce Ukrajinu nevyzbrojuje, ale vo veľkom objeme jej poskytuje finančnú pomoc, ktorá pomáha udržiavať ukrajinskú ekonomiku aj za vojnových podmienok pri živote.

Táto pomoc bude pravdepodobne pokračovať. Austrália teraz napríklad oznámila svoj doposiaľ najväčší balík pomoci Ukrajine, ktorý má zahŕňať rakety zem – vzduch, vzduch – zem, muníciu aj dodatočný výstroj.

Rokovania o vojne na UkrajinePutinov pokus sabotovať mierový samit je priehľadný, ale od Švajčiarska aj tak nič čakať netreba

Christian Heitmann

Trumpproofing

Jedným z hlavných adresátov vyhlásenia však nie je Rusko ani Čína, ale publikum v USA vrátane republikánov. Nielen tí totiž už dlho považujú Čínu za omnoho väčšiu a nebezpečnejšiu hrozbu než Rusko a angažmán na Ukrajine pokladajú za „strategické rozptýlenie“, pre ktoré sa USA nemôžu plnohodnotne venovať Pacifiku.

To, že NATO sa tak obšírne venuje Číne – ktorá sa jednoznačne nachádza mimo územia pod ochranou Severoatlantickej zmluvy –, je najmä prejavom snahy uzmieriť tých Američanov, ktorí argumentujú, že nemajú kapacity na riešenie európskych problémov, a ktorí spochybňujú prínos Aliancie pre USA.

Je tak jedným z kamienkov v mozaike „trumpproofingu“ – teda snahy zaistiť funkčnosť Aliancie aj v prípade, že by sa ďalším americkým prezidentom stal Donald Trump.

Gruzínsko sa už nespomína

Pozoruhodným (a pre priateľov Gruzínska smutným) detailom na záver je, že sa v spoločnom vyhlásení ako kandidát už menovite nespomína Gruzínsko. Vyhlásenie síce ponúka perspektívu členstva pre štáty „v regióne“, ale Gruzínsko, ktoré v roku 2008 bolo ešte spomínané rovnocenne s Ukrajinou, dnes zo záverečného komuniké zmizlo.

Dôvodom je nepochybne gruzínska politika, ktorá sa v posledných rokoch začala znovu orientovať na Moskvu, prijala zákon ruského vzoru o mimovládkach a médiách a násilne reagovala na demonštrácie proti tomuto „ruskému“ zákonu.

NATO síce vyzvalo Rusko na ukončenie okupácie častí Gruzínska a Moldavska, ale signál je jasný – s takouto vládou môže Tbilisi na akékoľvek ambície integrácie smerom na Západ zabudnúť.