Lekár, ktorý sa staral o Roberta Fica po atentáte Neprekvapilo ma, že sa premiér zotavuje tak rýchlo. Zavážilo, že sám chcel a bojoval

„Sme lekári, ktorí tu sú nato, aby sa starali o pacienta, o jeho zdravie a pomáhali mu prežiť a vyliečiť sa. Sám som preto požiadal vedenie nemocnice, aby sme sa mohli odrezať aj od tlačoviek s novinármi,“ hovorí Jozef Valky, prednosta Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, a v rozhovore vysvetľuje prečo.

Robert Fico bol po atentáte v Handlovej dva týždne jeho pacientom. Jozef Valky komentuje konšpirácie o zdravotnom stave premiéra, približuje, vďaka čomu sa premiér tak rýchlo zotavuje zo závažných zranení či ako sa lekárskemu tímu pracovalo pod tlakom.

„Keby to bolo dopadlo inak, než ako to dopadlo, neviem si ani veľmi predstaviť, čo by sa potom na Slovensku dialo,“ hovorí anestéziológ Valky, ktorý v nemocnici pôsobí už 34 rokov. Zároveň dodáva, že takých príjemných pacientov, ako bol premiér, mali málo. Čo radil kolegom pri starostlivosti o premiéra? Ako to sám prežíval? A bola premiérova ochranka aj na operačnej sále?

Dva týždne ste sa po atentáte starali o premiéra Roberta Fica na vašom oddelení. Ako to ovplyvnilo fungovanie oddelenia aj celej nemocnice?

Nebolo to jednoduché. Nie z medicínskej stránky, z tej sme to podľa mňa zvládli celkom slušne. Bol to však kameň zodpovednosti, ktorý sme so sebou niesli. Psychicky to bolo veľmi náročné. Dva týždne mal človek ťažkosti aj so zaspávaním, stále vám niečo išlo v hlave.

Čo konkrétne? 

Otázky typu: Čo keby sme náhodou zlyhali? Nemyslím to tak, že by nás niekto obvinil, že sme to spravili naschvál, ale takáto situácia na Slovensku ešte nebola. 

Keby to bolo dopadlo inak, než ako to dopadlo, neviem si ani veľmi predstaviť, čo by sa potom na Slovensku dialo. Z každej strany. Aj z politickej, ale aj z tej medicínskej. Náš podpis by sa s nami asi niesol až do konca života.  

Zrejme ste cítili oveľa väčší tlak aj pocit zodpovednosti ako pri starostlivosti o pacienta nepolitika.

Keby som povedal niečo iné, tak by som asi klamal. Snažili sme sa to však celé manažovať tak, akoby to bol náš bežný pacient. Takto som to komunikoval aj smerom ku kolegom, aby sme sa k pánovi premiérovi správali rovnako, ako sme zvyknutí aj pri iných pacientoch.

Celý tím je školený na to, aby takéto situácie zvládal. Preto mi záležalo na tom, aby nevymýšľali a nešpekulovali, aby to robili rutinne, či je to premiér, alebo iný pacient. Dohodli sme si jasné pravidlá hry, aby naše oddelenie a v podstate celá Rooseveltova nemocnica vôbec nevyšla z konceptu. 

Ani liečba ťažko zraneného premiéra nespôsobila odklad niektorých operácií?

Neodkladali sa operácie, všetko bežalo. Až na ten väčší počet policajných áut a bezpečnostných zložiek v okolí nemocnice či na oddelení a nejakých bezpečnostných opatrení vnútri nemocnice, človek, ktorý by nevedel, čo sa u nás deje, by to možno ani nezaregistroval. 

Za tie dva týždne sme transplantovali tri pečene a prevádzka bežala tak, ako keby tu takýto pacient ani nebol. Keďže nemocnica má dostatočné kapacity a tímy, dokázala danú situáciu bez problémov riešiť.

Mali ste predtým skúsenosti s podobne vážne zranenými pacientmi?

Každý sa nás to pýtal, no poviem na rovinu, že veľa ich nemáme a nemá ich skoro nikto, dokonca ani v zónach vojnových konfliktov. Títo pacienti sa totiž väčšinou do nemocnice vôbec nedostanú, lebo vykrvácajú pri prevoze.

V bruchu sú dve veľké cievy – aorta a dolná dutá žila. Keby ich projektil poranil, pacient vykrváca do pár minút, neprežil by ani prevoz.

Keď pacient prežije prevoz, do niekoľkých dní stále môže zomrieť na komplikácie, ktoré zo zranení vyplývajú, ako je sterkorálna peritonitída. Aj napriek všetkému snaženiu pacienti vo vysokých percentách neprežijú. 

Napriek tomu to všetci poňali vysoko profesionálne. Celé tímy od príjmu pacienta na urgentnom príjme, kde bola moja pani primárka doktorka Kušíková, ktorá má veľké skúsenosti s takýmto druhom poranení, keďže pracovala pre Lekárov bez hraníc v Iraku aj v Afganistane. Rovnako moja druhá primárka, pani doktorka Kvasníková, ktorá bola s pacientom na sále, možno aj ja, ktorý som pacienta preberal v sobotu a venoval som sa mu celý ďalší čas.

Jozef Valky a Eva Kušíková. Foto: Archív/J. V. a E. K.

Prečo premiéra doviezli práve do Banskej Bystrice? 

Bolo to hlavne preto, lebo máme traumacentrum. Máme tímy lekárov, ktoré by mali zvládať takéto situácie, lebo majú z okolitých nemocníc asi najviac skúseností. Asi preto ho doviezli sem.

Výhoda našej kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny je aj v tom, že máme takzvanú transplantačnú jednotku, kde väčšinou mávame pacientov po transplantácii. Tá bola teraz vyhradená pre pána premiéra aj so zázemím, ktoré tam je. Mohla sa tam zdržiavať aj ochranka, keďže takýto druh pacientov si vyžaduje iné opatrenia ako „bežní“ pacienti.

Personál, ktorý sa okolo neho pohyboval, sa však správal vysoko profesionálne. Týmto by som sa všetkým chcel poďakovať. 

Prítomnosť premiérovej ochranky v nemocnici a na klinike vám prácu nekomplikovala?

Nie. Aj títo ľudia boli veľmi príjemní. Keď som kedysi uspával pána prezidenta Rudolfa Schustera, keď mu operovali oči, ochranka bola priamo na sále, sedela vedľa mňa. Teraz nie. Bola za oknom, videla, čo sa na sále deje, ale do priestorov operačnej sály nevstupovala. 

Dokonca aj u nás v trakte sa snažila byť tak, aby nezavadzala a čo najmenej prekážala. Len si musela vykonávať svoju činnosť.

Aj v takomto vážnom prípade je operačná sála akýmsi medicínsky posvätným miestom, kam môže vstúpiť iba zdravotník?

Mala by byť. Keby došlo k nejakým komplikáciám, tak si neviem predstaviť, ako by ľudia, ktorí na to nie sú zvyknutí, reagovali. Aj zdravotnícky tím je v prípade možných komplikácií v strese a do toho mu ešte niekto dýcha za krkom. 

Myslím si, že členovia ochranky sa zachovali veľmi profesionálne, nemali sme s nimi žiadne problémy.

Foto: TASR/Ján Krošlák

Kým sa premiér dostal z Handlovej do Banskej Bystrice, trvalo to viac ako hodinu a štvrť. Vrtuľník s ním vraj najprv smeroval do Bratislavy, až potom sa otočil a letel k vám. Viete prečo?

Zo začiatku boli informácie trochu skreslené. Prvá informácia, ktorú som dostal, bola, že sú to tri strelné poranenia hrudníka a že by vrtuľník s pánom premiérom mohol smerovať do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave.

Vtedy som spozornel a vravel som si, že ak sú to tri strelné poranenia hrudníka, s tým už asi nikto nebude vedieť nič spraviť. Keď sa spresnilo, že ide o dutinu brušnú, tak sa rozhodli ísť do Banskej Bystrice. 

Po prevoze premiéra do nemocnice ste neboli v nemocnici, ale na kongrese. Hneď ste sa vracali naspäť do práce?

Správa o atentáte ma zastihla, akurát keď som vchádzal do Žiliny na medzinárodný kongres Slovenskej spoločnosti anestéziológie a intenzívnej medicíny. Bolo okolo tretej hodiny, mal som zapnuté rádio a počul som, čo sa stalo. Potom mi volala pani riaditeľka. 

Našťastie boli v práci obe primárky, pani doktorka Kušíková, primárka našej jednotky intenzívnej starostlivosti, a pani doktorka Kvasníková, primárka pre intenzívnu medicínu. S nimi som sa rovno dohodol, ako postavia tímy a čo sa bude diať, lebo aj keby som sa bol otočil, tak by som to nebol stíhal.

Každý, kto bol vtedy k dispozícii, ostal v nemocnici a čakalo sa. Boli pripravení aj všetci vedúci pracovníci chirurgického odboru, keďže sme presne nevedeli, čo sa nájde v dutine brušnej. 

Nečudovali sa kolegovia anestéziológovia, že ste napriek tomu zostali na kongrese?

Kolegovia sa ma pýtali: Preboha, ty tu čo robíš, keď máte v Bystrici premiéra? Mal by si byť tam! Ja som sa ich slušne spýtal, či klinika alebo oddelenie funguje iba vtedy, keď tam je šéf, alebo či nie je lepšie, keď funguje, aj keď tam šéf nie je. Kolegovia to zvládli úžasne. Som na nich hrdý.

Toto pracovisko som roky budoval preto, aby som tu nemusel byť do smrti. Raz ho niekto prevezme a bude fungovať možno ešte lepšie, ako keď som tu ja. A ony dokázali, že to tak je. Keby som sa na ne nemohol spoľahnúť, tak tu nie sú.

Pred nemocnicou sa konali zhromaždenia na podporu premiéra. Niektorí sa tam prichádzali modliť, iní posielali listy. Dalo sa to celkom ignorovať alebo to pridávalo na vašej pracovnej nepohode?

Je pravda, že občania nosili do priestorov nemocnice kvety, na vrátnici na to bolo aj určené miesto. Pánovi premiérovi prichádzali listy, v ktorých mu ľudia vyjadrovali súdržnosť a priali skoré uzdravenie. Viem o tom, keďže som mu asi tri listy doniesol aj osobne. Ja som sa však o to nejako nezaujímal.

Každá informácia, ktorú som čítal, bola síce veľmi stručná, ale nikdy v nej nebolo klamstvo.

Aby sme si rozumeli, keď som prevzal zodpovednosť za pacienta, požiadal som vedenie nemocnice, aby sme boli od všetkého odrezaní. My sme lekári, ktorí tu sú nato, aby sa starali o pacienta, o jeho zdravie a pomáhali mu prežiť a vyliečiť sa. Sám som preto požiadal vedenie nemocnice, aby sme sa mohli odrezať aj od tlačoviek s novinármi.

Takže iniciatíva, aby o zdravotnom stave premiéra neinformovali lekári, vzišla priamo od vás?

Áno, ale to neznamená, že informácie neboli. Boli, ale aj tie verejnosti podávali politici.

Voči čomu mali viacerí výhrady. Prečo ste to nechceli komunikovať vy, ošetrujúci lekári?

Neviem si veľmi predstaviť, čo by sme novinárom boli rozprávali. Boli by sme dostávali otázky typu dokedy a čo keď, ale ja nie som ani veštec, ani divadelný herec. Som v prvom rade lekár. Našou úlohou bolo starať sa o pacienta.

Chápem, že nám to bolo vyčítané, lebo keď bol hospitalizovaný napríklad český prezident Miloš Zeman, hlavný lekár každý deň informoval o jeho stave. Bavil som sa o tom s kolegami, ktorí sa o českého prezidenta starali, a povedali mi, že jediné, čo nám závidia, je táto komunikácia, lebo pre nich to bolo vtedy neskutočne zaťažujúce. 

Preto sme sa od tohto odstrihli, a keby sa opäť niečo takéto stalo, tak by som postupoval rovnako. Mali sme čas starať sa o pacienta a neboli sme rozptyľovaní. 

Námestník Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici Milan Urbáni a podpredseda vlády a minister obrany Robert Kaliňák. Foto: TASR/Michal Svítok

Keď sa spätne pozriete na to, ako o zdravotnom stave premiéra komunikovali politici, zhodovalo sa to s realitou?

Vedenie nemocnice od nás každý deň dostalo podrobnú informáciu o stave pacienta, o tom, čo sa s ním dialo predtým a čo s ním plánujeme robiť ďalšie dni. Tú posúvali ďalej.

Čítal som vyjadrenia pána Kaliňáka, ktoré púšťal do médií. Boli výrazným zostručnením toho, čo sme posielali vedeniu nemocnice. Každá informácia, ktorú som čítal, bola síce veľmi stručná, ale nikdy v nej nebolo klamstvo. Pán Kaliňák povedal to, čo bola pravda, a povedal to veľmi stručne.

O zdravotnom stave premiéra však nehovoril len vicepremiér Kaliňák. Neraz išlo o protichodné informácie, až začali vznikať o zdraví Roberta Fica rôzne konšpirácie. Vaša kolegyňa Eva Kušíková pre nás napísala komentár, v ktorom sa ohradila voči zľahčovaniu závažnosti zranení premiéra po atentáte. Nemyslíte si, že keby boli lekári o zdravotnom stave informovali podrobnejšie, tak by k podobnej situácii nebolo došlo?

Nemyslím si to a poviem aj prečo. Tu išlo o politické body, ktoré sa jedna či druhá strana snažila z toho vytĺkať. Podľa mňa by nič na tom nebolo zmenilo ani to, keby som ja vystupoval každý deň. Politický boj beží a bude stále bežať ďalej.

Slovensko je krajina, kde je viera v konšpiračné teórie jedna z najvyšších v celej Európe. Nemyslím si, že by som bol taký dobrý, že by som to dokázal zo dňa na deň zmeniť. Ale doktorke Kušíkovej som za jej článok poďakoval.

Lekárka, ktorá sa starala o premiéra FicaNeverte konšpiráciám, naozaj sa to stalo

Eva Kušíková

Nezvolila sa táto forma oklieštenej komunikácie aj preto, že vlastne okamžite po hospitalizácii premiéra unikla jeho správa z urgentného príjmu?

Mrzí nás, čo sa stalo. Neviem, ako sa to stalo, ale nemalo by sa to stávať. Sú to veci, ktoré sú medzi pacientom a lekárskym tímom, netýka sa to nikoho iného. Bolo to veľmi neprofesionálne, ale ani sami nevieme, ako sa to mohlo stať.

Predpokladáme, že prístup do systému má celá nemocnica a mohlo to tak uniknúť rôznymi cestami.

Áno. Keď liečite pacientov, musíte mať prístup do databázy, aby ste si mohli pozrieť výsledky na internom oddelení či na chirurgii. Tento systém nie je taký chránený, že by ste pacienta vedeli zaheslovať, aby sa k tomu nikto nedostal.

V podstate sme nevedeli, na ktorú stranu sa to preklopí.

Správa však unikla medzitým, ako tím, ktorý sa staral o premiéra, s ním odišiel na ďalšie vyšetrenia. Vtedy to tam ostalo bez dohľadu. Podľa všetkého správa unikla práve v tom momente.

Keď dáme zdravotný stav premiéra bokom, môžete povedať, aký bol Robert Fico pacient?

To povedať nemôžem, lebo na to nemám jeho súhlas. Lekár by mal byť niečo ako kňaz, ku ktorému sa prídete vyspovedať, a tam by to malo aj ostať. Je to len medzi vami.

Ale úplne na okraj – takých príjemných pacientov máme málo. To je celé, čo vám poviem. Sám som bol z toho prekvapený.

Aj keď som pána premiéra odvážal, tak ma poprosil, či by som sa s ním mohol vrátiť na oddelenie, aby sa mohol všetkým osobne poďakovať.

Je bežné, že pri takomto poranení ostane zranený človek po celý čas pri vedomí?

Nie je to úplne bežné, treba mať aj šťastie. Nechcem rozoberať celé to zranenie, ale bolo veľmi závažné. V podstate sme nevedeli, na ktorú stranu sa to preklopí. Ale postupy, ktoré sme zvolili a ktoré sme vykonali, mali dobrý efekt na ďalšie zotavovanie. Pán premiér bol viacnásobne operovaný, aj to samo osebe vypovedá, že to nebolo jednoduché.

Treba povedať, že dosť zavážilo aj to, akú má pacient muskulatúru, ako sám chcel, ako o seba bojoval. Pre samotné prežívanie pacienta je vždy veľmi dôležité, či on sám chce.

Viete, môžete mať dvoch pacientov s tým istým zranením a k obidvom pristupovať rovnako, no jeden sa snaží prežiť a druhý sa opustí. Ten, čo sa snaží a chce, prežije. Dáte im tú istú starostlivosť, ale na tých váhach, ktoré sú veľmi labilné, preváži to chcenie. A keď sa nám pacient opustí, celá naša snaha vyjde navnivoč.

Zdravotníci prevážajú na nosidlách postreleného predsedu vlády Roberta Fica z helikoptéry do nemocnice v Banskej Bystrici. Foto: TASR/Ján Krošlák

Erik Kaliňák povedal, že Robertovi Ficovi veľmi pomohlo a ťaží z toho aj pri zotavovaní, že bol zdravotne fit a športoval. Platí to?

Je pravda, že pacient bol na tom predtým, ako sa to celé udialo, fyzicky veľmi dobre. Aj z toho vyplývali určité postupy a ďalšia liečba. Zotavoval sa na prekvapenie veľmi rýchlo, napriek všetkým zraneniam a komplikáciám, ktoré tam boli.

Mnohí vôbec nečakali, že premiér bude po dvoch týždňoch už v domácej starostlivosti. Aj vás tá rýchlosť zotavovania sa, pre ktorú viacerí spochybňovali závažnosť zranení, prekvapila?

Neprekvapila, skôr by som povedal, že ma potešila. Stretol som sa s mnohými vecami a už máločo ma dokáže prekvapiť. 

Hovorili ste, aký vplyv mala prítomnosť premiéra na vašu kliniku. Aký vplyv to však malo na váš život mimo nemocnice?

Môj iný život na tie dva týždne v podstate prestal fungovať. Bol som sústredený len na to, čo sa dialo v práci, trávil som tam väčšinu času. Aj so svojimi kolegami, nebolo to len na mne.

Výrazne sme to prežívali všetci, inak sa ani nedalo. Človek prišiel unavený, stále rozmýšľal nad tým, čo sa udialo, čo sa ešte môže udiať.

Máme tu preteky a už mesiac vopred máme oznam, že sa takéto niečo bude konať. Pri výjazde vlády sme na takéto niečo nemysleli.

Keď od nás pán premiér odišiel, myslel som si, ako si oddýchnem. Akurát som ešte dva dni nevedel zaspať, aj keď som sa na spánok neskutočne tešil. A potom vstanete o pol jednej, sedíte vonku na terase, do rána fajčíte a nedarí sa vám zaspať.

Trvalo ešte chvíľku, kým som sa dostal do bežných koľají. Ale myslím si, že to je úplne normálne. Keby niekto tvrdil niečo iné, tak by si podľa mňa vymýšľal.

Keďže meno doktorky Kušíkovej uniklo spolu so správou o stave pána premiéra, mali niektorí z lekárov aj ochranku? 

Evku to trochu trápilo, lebo jej vyvolávali a podobne. To nie je fér. Aj preto som sa chcel odosobniť od tých oficiálnych vystúpení a s celým tímom sa sústrediť na liečbu pacienta. Ale ochranku sme nemali.

Aj premiérov odchod z Banskej Bystrice bol pre mnohých pomerne náhly a prekvapivý. Riaditeľka nemocnice hovorila, ako je Robertovi Ficovi u vás dobre, a zrazu ho previezli do domácej starostlivosti. Prečo k prevozu došlo tak rýchlo?

Pán premiér nás požiadal, že u nás chce ostať až dovtedy, kým nebude môcť byť prepustený do domácej liečby. My sme to akceptovali a pripravovali ho na to.

Presné načasovanie na deň a hodinu už nezáviselo od nás. Posunulo sa to možno o deň-dva, ale to záviselo od určitých pravidiel, ktoré mala ochranka. My sme v podstate dostali oznámenie, že teraz. Povedali sme, že môže byť, a tak sa to uskutočnilo.

Teraz, keď je premiér doma, je váš tím stále v kontakte so zdravotníkmi, ktorí sa oňho starajú v Bratislave?

Keď sme vedeli, že premiér bude presúvaný do domáceho liečenia, kde si ho prevezme tím z Nemocnice svätého Michala, poprosil som kolegu, ktorý ho má teraz na starosti, aby prišiel sem do Banskej Bystrice. Predstavil som ho pánovi premiérovi, zavolal som na lekárske konzílium všetkých ľudí, ktorí sa o pacienta starali, aby sa s nimi mohol porozprávať, čo robili, prečo robili, ako robili. 

Mohol sa ich priamo na mieste aj pri pacientovi popýtať, aby to nebolo také, že si len bude študovať papiere. Sám bol prekvapený, s takým prístupom sa vraj ešte nestretol. Myslím si, že takto by sa to malo robiť. Považoval som to nielen za slušné, ale aj za medicínsky korektné.

Premiér naďalej chodí na kontroly, vyšetrenia a rehabilitácie do Nemocnice sv. Michala, čo je v podstate zariadenie určené pre ústavných činiteľov so všetkým, čo k tomu patrí.

V Bratislave síce máme Nemocnicu svätého Michala určenú aj pre ústavných činiteľov, po útoku na premiéra sa otvorila téma, či by nemala vzniknúť špecializovanejšia nemocnica so zameraním aj na podobne vážne prípady. Pokladáte to za dobrý nápad alebo je súčasná sieť postačujúca?

Takéto zariadenia sú v každej vyspelej krajine vo svete, ja som za. Je to úplne normálne, netreba nad tým špekulovať. Len, viete, takéto zariadenia nie sú ani tak o vybavení, skôr o personáli. 

Zase sa vrátim k tejto nemocnici – mala to šťastie, že tu ľudia ostali. Nie je tu taký veľký odliv ľudí do zahraničia ako napríklad z bratislavských kliník. Odborníkom tu je umožnené pracovať a toto je výsledok.

Nemocnica v Banskej Bystrici. Foto: TASR/Ján Krošlák

Aj keď sa takéto zariadenie povedzme v Bratislave spustí, kto tam bude robiť? Pozrite sa, aké problémy majú Bory. Nádherná nemocnica, vybavená technikou, akú má málokto na Slovensku, a s akými problémami sa borí kvôli personálu? Celý systém na Slovensku je v podstate len o ľuďoch.

Pri poraneniach, ktoré utrpel premiér, určite hrá veľkú rolu čas. Mohla by byť jeho prognóza liečby ešte priaznivejšia, keby ho k vám boli priviezli rýchlejšie?

O tomto by som nerád polemizoval, no snáď by som mohol polemizovať o zabezpečení vládnych výjazdov.

Máme tu preteky a už mesiac vopred máme oznam, že sa takéto niečo bude konať. Je tam zabezpečená sanitka, sú pripravené aspoň štyri transfúzie, keby sa náhodou niečo stalo. 

Pri výjazde vlády sme na takéto niečo nemysleli. Nechcem byť mudrlant – kto na to na Slovensku myslel, že sa takéto niečo môže udiať? No podľa mňa treba do budúcna myslieť aj na toto.

Takže vrátiť sa k modelu, keď v minulosti s prezidentom Václavom Havlom chodievala na akcie aj sanitka?

Myslím si, že keď ide o podujatie, kde je väčšie množstvo ústavných činiteľov, tak by to malo pre istotu byť zabezpečené aj zo zdravotnej stránky.

Naučila vás táto skúsenosť niečo, čo využijete pri liečbe iných pacientov?

Neviem, lebo pán premiér nedostal nijakú špeciálnu liečbu. My tu máme kopu iných pacientov, možno omnoho zložitejších, transplantovaných pacientov so závažnejšími stavmi. Všetky tieto stavy nás za tie roky naučili, ako sa k mnohým veciam postaviť.

Mali sme tu traumaplány, keď sa zrazil autobus a vykoľajil vlak, mali sme tu mnohé iné závažné veci, dokonca pred pár rokmi aj úrazy z Lešti, keď tu trénovali americké jednotky. Tiež sme tu mali pacientov po závažných úrazoch. Keď sme ich potom odoslali do ich záchytnej nemocnice v Nemecku, prišiel nám ďakovný list. Boli prekvapení, ako sme sa medicínsky dokázali o ich pacientov postarať.

Tímy Rooseveltovej nemocnice sú za tie roky pripravené a vedia reagovať. Máme výhodu, že sme asi jediná nemocnica, kde sa vedia poskladať tímy skoro od a po z. Nemáme tu akurát kardiochirurgov, ale tí sú kúsok odtiaľto. Skúsenosti máme, nie že by sme sa teraz na niekom učili.

Liečba pána premiéra má pre nás len takú skúsenosť, že sme liečili pána premiéra a našťastie sa to podarilo.

Ako vlastne na Slovensku funguje systém traumacentier?

Len na papieri. Otvorene – my fungujeme ako traumacentrum, ale stále to nie je dotiahnuté na najvyššej úrovni, právne a podobne. Na Slovensku však nie je iné nemocničné zariadenie takého rázu, že by všetky tieto veci boli na jednom mieste. Je to personálom, nie je všade poruke.