Zmena v paláci Čo bol hlavný problém prezidentky Čaputovej

Zuzana Čaputová cez víkend skončí v prezidentskej funkcii a vystrieda ju Peter Pellegrini.

Keď bola prezidentka pred piatimi rokmi zvolená, rezonovali v konzervatívnom prostredí obavy, že ako niekdajšia podpredsedníčka Progresívneho Slovenska bude aktivisticky presadzovať svoju politickú ideológiu.

Hoci aj dnes sa medzi konzervatívcami nájdu hlasy, ktoré Zuzanu Čaputovú vykresľujú ako emblematickú tvár slovenského progresivizmu, realitou je, že počas prezidentského mandátu svojím progresivizmom nevyrušovala.

Z tohto pohľadu sa jej dá možno akurát vyčítať zloženie poradcovského tímu, ktorý mohol viac odrážať názorové zloženie slovenskej spoločnosti. 

Pokiaľ ide o celkové hodnotenie Čaputovej funkčného obdobia, tak platí, že v časoch, keď bola spoločnosť rozorvaná pandémiou, vojnou na Ukrajine a chaotickým vládnutím Matovičovej koalície, pôsobila prezidentka racionálne a stabilizujúco.

Držala sa rozumnej zahraničnej politiky a mala cit pre empatické gestá. Toho typu, ako keď naposledy vzala na rozlúčkovú návštevu do Vatikánu matky dievčat, ktoré tragicky zahynuli pri nehode v Spišskom Podhradí.

Niekoľko chýb

Zuzana Čaputová však urobila aj viacero politických chýb. Tie najvážnejšie v čase, keď bolo jej postavenie na politickej scéne najsilnejšie.

Keď v decembri 2022 stratila Hegerova vláda dôveru parlamentu, mohla prezidentka využiť svoju politickú silu a kompetencie a razantne tlačiť na čo najskorší termín parlamentných volieb. Bolo v jej možnostiach to dosiahnuť.

Už v januári bolo totiž jasné, že snahy o vytvorenie novej vládnej väčšiny nemajú šancu. Aj samotná prezidentka vtedy hovorila, že júnový termín volieb sa jej zdá vhodnejší ako september.

To, že tak neurobila a ešte trištvrte roka sme tu mali bezzubú Hegerovu a Ódorovu vládu bez väčšiny v parlamente, len zväčšovalo všeobecný pocit politického marazmu. To hralo do karát Smeru. Navyše až septembrový termín volieb veľmi pomohol aj Andrejovi Dankovi a SNS.

Ďalšou chybou Zuzany Čaputovej bolo odvolanie úradníckeho ministra Ivana Šimka. Išlo o intrigu vysokých policajných funkcionárov voči ministrovi, ktorý nič zlé neurobil, len vyjadril pochybnosť o tom, či má do vysokej funkcie v policajnej inšpekcii vymenovať trestne stíhaného policajta.

V paláci túto manipuláciu zo strany ambicióznych policajtov zvyknutých na to, že minister im ide vo všetkom po ruke, nedokázali prečítať. Následný obraz Slovenska ako krajiny, kde skupinka policajtov robí politiku a rozhoduje o ministrovi, takisto len ešte viac posilnil naratívy vtedajšej opozície.

Najlepší úsudok nemala prezidentka ani vtedy, keď vyslala signál, že by mala problém vymenovať Daniela Lipšica za generálneho prokurátora. Aj tento jej postoj pomohol Marošovi Žilinkovi k jeho súčasnej funkcii. Názor, že najlepšie bude, keď kandidát na generálneho prokurátora vzíde z radov prokurátorov, sa, diplomaticky povedané, dnes už zdá prekonaný.

V Kiskových stopách

Hlavný problém Zuzany Čaputovej však spočíval v niečom inom.

Nebola homo politicus. A po Andrejovi Kiskovi to už bola v poradí druhá takáto hlava štátu.

Zuzana Čaputová vzišla z aktivistického prostredia, a hoci bola niekoľko mesiacov podpredsedníčkou PS, išlo o príliš krátku skúsenosť na to, aby získala o svete politiky realistický obraz.

Lenže v slovenskej politike vládnu ostré lakte. Ako Kiska, tak Čaputová neboli na tento drsný svet pripravení a nie celkom tušili, do čoho vlastne idú.

Nemali realistickú predstavu o tom, akú veľkú stratu súkromia politika znamená, akým rôznym tlakom v nej treba čeliť a aké tvrdé dokážu byť metódy protivníkov.

Toto je aj jeden z podstatných dôvodov, prečo obidvaja títo prezidenti rezignovali na obhajobu svojich funkcií, hoci by im nechýbala verejná ani politická podpora. Kiska mal potom ešte kratučkú epizódu so stranou Za ľudí, ale v podstate bol do tohto projektu dotlačený svojím okolím a veľmi rýchlo sa definitívne utiahol do Popradu. 

Výsledkom je, že Zuzane Čaputovej sa síce podarilo niekoľko dôležitých vecí. Vďaka slušnému výkonu, ktorý podala v prezidentskej funkcii, si udržala pomerne vysokú verejnú podporu. Tábor jej podporovateľov bol vysoko motivovaný a mobilizovaný, keďže v ňom vyvolala veľké očakávania.

Tento kapitál však po štyroch rokoch hodila do koša a svojim priaznivcom odkázala, nech si hľadajú iného hrdinu.

Opäť sa tak ukázalo, že post prezidenta nie je úplne vhodná funkcia pre politického začiatočníka. Hádam sme sa už poučili.

Na záver ešte jedna poznámka.

Ak sa tu politici naprieč spektrom popri vzájomných prekáračkách ešte niekedy dokážu baviť aj o podstatných veciach, mohli by otvoriť tému, či by sa voľba prezidenta opäť nemala vrátiť do parlamentu.

Priama voľba prezidenta so sebou prináša drsný politický boj, keďže krajinu v podstate rozdelí na dva nepriateľské tábory. Voľby, samozrejme, vždy prinášajú konfrontáciu a je to v poriadku.

Len je na zváženie, či takýto „vyhecovaný“ zápas o post hlavy štátu má zmysel v parlamentnej demokracii, ako je Slovensko, kde má prezident v porovnaní s USA, Francúzskom, ale aj takým Poľskom úplne smiešne právomoci.