K zverejneným neoficiálnym výsledkom eurovolieb sa už vyjadrujú politici, takže sa dá predpokladať, že ide o totožné čísla s tými, ktoré budú potvrdené neskoro večer.
Čo sme sa teda z hlasovania do Európskeho parlamentu dozvedeli o slovenskej politike?
Prvou zásadnou správou je, že jej dominujú progresívna ľavica a populistická ľavica, ktoré získali viac ako dve tretiny mandátov. Progresívne Slovensko šesť a Smer päť. Tretím spokojným týchto volieb je určite Republika s dvoma kreslami.
Najmä progresívci majú dôvod na oslavu, keďže sa im podarilo poraziť Smer, hoci atmosféra v krajine po atentáte na Roberta Fica hovorila skôr v prospech víťazstva najsilnejšej vládnej strany.
Ficovi sa však nakoniec ani vďaka prvému verejnému prejavu po atentáte nepodarilo zmobilizovať toľko svojich, aby to stačilo na víťazstvo. Pre jeho voličov sú eurovoľby skrátka tým najmenej zaujímavým hlasovaním zo všetkých volieb.
Katastrofou sa však eurovoľby skončili pre politický stred.
SaS tesne neprešla, pod hranicou zostali aj Demokrati a niekdajšie Matovičovo OĽaNO sa v týchto voľbách úplne rozsypalo.
KDH síce nakoniec získalo jeden mandát. Lenže hoci v sobotu prišlo hlasovať o približne pol milióna voličov viac ako v roku 2019, pre Majerského stranu to znamenalo len plus niekoľko tisíc hlasov. Navyše stratila jedno kreslo v europarlamente. To určite nie je dôvod na veľké ovácie.

Výsledok eurovolieb nám jasne predznačuje, ako bude vyzerať naša politika v nasledujúcich mesiacoch a rokoch.
Dominovať jej bude na jednej strane Smer, ktorý svojou gravitačnou silou bude k sebe priťahovať aj podporovateľov Hlasu a SNS.
Na druhej strane uvidíme silné PS, ktoré sa bude profilovať ako hlavný súper a vyzývateľ Roberta Fica. Vďaka tejto pozícii bude pokračovať v odkrajovaní zo skupiny voličov, ktorá doteraz podporovala SaS, Demokratov a Matovičovu stranu.
Pre šancu odstaviť Smer a jeho spojencov od moci nie je takýto vývoj dobrou správou.
Občasné kamufláže, ako bol ťah so stredovým Ľudovítom Ódorom v eurovoľbách, nedokážu prekryť fakt, že progresivizmus, ku ktorému sa Michal Šimečka a jeho kolegovia hlásia, nie je len prázdne slovo, ale politická ideológia s konkrétnym obsahom. Jej súčasťou je aj pomerne radikálny zelený, kultúrny a ľudskoprávny program.
Táto skutočnosť PS vo viacerých veciach limituje. Pre mnohých Slovákov bude vždy radikálnou politickou stranou, ktorá bude bez šance osloviť sklamaných voličov dnešnej vládnej koalície.
Čo je však ešte dôležitejšie, ak by progresívci mali skladať vládu, bolo by to výrazne náročnejšie, ako keby sa v tejto situácii ocitla nejaká stredovejšia strana.
Je veľmi pravdepodobné, že bez prozápadných konzervatívcov tu po ďalších voľbách len veľmi ťažko vznikne vláda, ktorá by odstavila Roberta Fica od moci. Lenže ak by tu na opozičnej strane existovalo len supersilné PS a šesťpercentné KDH, bol by to presne ten scenár, ktorý si stratégovia Smeru tak veľmi želajú.
Eurovoľby by mali byť pre strany, ako sú SaS, Demokrati a možno aj zvyšky OĽaNO (bez Igora Matoviča), budíčkom a impulzom k tomu, aby zabudli na osobné animozity a pokúsili sa sformovať nejakú stredovú alternatívu, ktorá by vyplnila priestor medzi PS a KDH.
Svoj politický kapitál z prezidentských volieb by, kým ešte nebude neskoro, mal týmto smerom investovať aj Ivan Korčok. Ak platia jeho slová o tom, že sa chce pričiniť o politickú zmenu na Slovensku. Toto je určite lepšia cesta ako stať sa ďalším podpredsedom Progresívneho Slovenska.
Nepokúsiť sa o to znamená urobiť službu Smeru.