Keď deti majú úzkosť Dcéra prestala jesť, bála sa o život, strach jej spôsoboval bolesť na hrudníku a nespavosť

Mladšia dcéra pani Evy, Dominika, bola od mala pokojné dieťa. Na rozdiel od svojej staršej sestry nemala žiadne vážnejšie zdravotné problémy. Problém u nej nastal len vtedy, keď mala sople. „Vtedy na ňu prišli stresy, že nemôže dýchať a tlačí ju na hrudníku. Vedela som, že celé noci nebudeme spať,“ hovorí Eva zo stredného Slovenska pre Postoj. Jej meno, ako aj mená ďalších respondentov sme kvôli zachovaniu anonymity maloletých zmenili.

Kým však bola dcéra malá, nepripisovali tomu význam. „Pár dní sme ju ponosili na rukách, hoci už mala aj šesť rokov, a prešlo to,“ spomína pani Eva.

Nepríjemné zážitky jej dcéra zažila, keď ju ako šesťročnú operovali pre pruh. Odvtedy má veľký problém s lekármi. „Myslím, že aj to zohralo veľkú úlohu v jej ďalších stavoch. Všetko sa dialo nasilu, ťahali ju nasilu, plakala, skoro ušla z nemocnice,“ opisuje mama.

Zhoršenie Dominikinho stavu prinieslo obdobie pandémie. Keďže pani Eva pracuje v nemocnici ako administratívna pracovníčka a jej manžel je hasič, do práce museli chodiť každý deň. Ich dcéry sa učili doma dištančne. V jeden deň staršia dcéra odpadla, keď sa išla napiť vody, mladšia ju našla a snažila sa ju kriesiť.

„Tento zlý zážitok mal, myslím, veľký vplyv na ďalší priebeh, lebo nasledujúce leto sa problémy veľmi zhoršili,“ hovorí Eva o období, keď mala jej mladšia dcéra deväť rokov.

V tom čase navyše zomreli na ulici, kde rodina bývala, traja mladí ľudia – dvaja z nich boli rodičia Dominikiných kamarátov. „Všetko na ňu tak vplývalo, že sme nesmeli o tom ani rozprávať. Žiadne negatívne správy, žiadne správy v telke. Kričala, nech to vypneme,“ opisuje situáciu Eva.

Primárka detskej psychiatrieSamovražedné myšlienky sú medzi mladými ako epidémia. Hlásia ich takmer denne

Jana Holubčíková

Krátko po skúsenosti so sestrou Dominike pri jedení polievky zabehol zemiak. To bol zlom, po ktorom odmietla úplne jesť. „Bola som rada, keď zjedla jednu kukuričnú chrumku za deň. Začala veľmi rýchlo chudnúť. V noci sme nespali, zobudila sa okolo druhej, dve hodiny bola hore. Potom bola podráždená, nevyspatá,“ spomína mama dievčaťa.

Dcéra sa mame sťažovala na problémy s prehĺtaním a pocit cudzieho telesa v krku. Detská lekárka tak poslala mamu s dcérou do diagnostického ústavu v Tatrách, kde v rámci desaťdňového pobytu podstúpili sériu vyšetrení. Tie však nepreukázali žiadne fyzické problémy, čo mamu upokojilo. Aj keď jej dcére prospelo iné prostredie a pobyt medzi novými rovesníkmi, problémy nevymizli.

Po vylúčení fyzických ťažkostí pani Eva vyhľadala psychologičku. „Aj keď mi detská lekárka odporučila psychiatra, bola som nastavená veľmi proti liekom, a preto som hľadala najprv psychologičku. Chcela som, aby sa s dcérou niekto porozprával, keďže dovtedy sa s ňou nikto ani nebavil. Samé vyšetrenia, nič viac, nikto sa jej nepovenoval,“ spomína.

Pri hlbšom rozhovore sa jej dcéra priznala, že sa bojí smrti, to slovo nedokázala ani vysloviť. Pani Eva však v takej chvíli nevedela, ako má správne reagovať. „Celé to pre mňa bola úplne nová situácia,“ priznáva bezradnosť.

Psychologička, ktorú navštívili, však s problémami rodine nepomohla. „S dcérou si vôbec nesadli. Povedala, že nemá význam tam chodiť, keďže s ňou dcéra odmietala komunikovať,“ hovorí mama.

Raz k dcére dokonca volali záchranku. „Dieťa mi modrelo pred očami, lebo sa nevedelo nadýchnuť. Manžel sa na mňa hneval, prečo nevolám sanitku, ja som mu povedala, že má všetko v poriadku, EKG mala urobené, len sa potrebuje upokojiť,“ spomína pani Eva a hovorí, že celá rodina už bola unavená. Situácia vnášala stres aj medzi ňu a manžela. „Manžel zavolal sanitku, prišli, natočili jej EKG, všetko však mala v poriadku,“ hovorí.

Keď sa po tomto zážitku zhoršil aj spánok a prišli prvé zlé známky v škole, nastal bod, keď sa pani Eva rozhodla obrátiť na psychiatričku. Zatelefonovala lekárke v meste vzdialenom stovky kilometrov od ich bydliska. Podľa vlastných slov pri všetkých vyšetreniach s dcérou narážala na nedostupnosť detských odborníkov, hoci sama robí v nemocnici a priznáva, že veľa vecí si vie vďaka tomu vybaviť.

„Pani doktorka mi ozaj venovala dosť času po telefóne aj v rámci mailovej komunikácie, aby mi poradila, ako mám reagovať na jednotlivé situácie, a hlavne mi vysvetlila, čo sa vlastne s mojím dieťaťom deje a čo prežíva,“ hovorí Eva o pomoci psychiatričky. Veľa času jej venovala aj detská lekárka, ktorá už bola v tom čase na dôchodku. „Mala som ozaj šťastie, že som mala v tom období pri sebe niekoho, kto sa so mnou o tom vedel porozprávať z medicínskeho pohľadu,“ dodáva.

Hneď keď sa dalo, sa so psychiatričkou stretli osobne. „Dcéra si s pani doktorkou veľmi sadla, bez problémov sa s ňou rozpráva. Jej stavy uzavrela ako úzkostnú poruchu v detskom veku,“ hovorí mama Dominiky. Od lekárky odišli s receptom na lieky, po ktorých podľa Evy prišla okamžitá úľava. „Psychiatrička nám povedala, že keď sa nezačnú tieto problémy riešiť, môžu sa prehĺbiť do veľmi vážnych stavov. Lieky máme nastavené na najnižšiu dávku,“ spresnila.

Aj keď je psychiatrička prvou odborníčkou, ktorá sa s dieťaťom rozpráva o jeho prežívaní, nejde o terapiu.

Detská psychiatrička o prudkom náraste problémov tínedžerovJe to zlé, najvyšší čas znovu naštartovať riadny život detí s pevnými pravidlami

Jana Holubčíková

Dominikine problémy sa užívaním liekov výrazne zmiernili, jej mama si však myslí, že to nie je bodka za úzkostnými stavmi, a obáva sa, čo príde s nástupom puberty. „Aj keď zažívame pokojnejšie obdobie, myslím, že to celé nemáme poriešené a bude to ešte nadlho. Po dlhom čase napríklad pred pár dňami v noci prišla, že ju strašne pichá na hrudníku. Stále neviem, čo je spúšťačom,“ uzatvára Eva.

Strach z dusenia, vracania a hmyzu

Úzkostnú poruchu diagnostikovali aj synovi štyridsiatnika Jána zo západného Slovenska. Prvé príznaky boli nenápadné, rodičia si ich uvedomili až spätne. Každé ráno ich vtedy osemročný syn Tobiáš prežíval pred odchodom z domu a hlavne v aute stres z toho, že bude meškať do školy. „Túto obavu bol schopný opakovať, odkedy vstal, až kým prišiel do školy, aj viac ako tridsaťkrát,“ hovorí pre Postoj Ján.

Hoci ho otec už nezvykol odprevádzať až k bráne školy a už rok predtým samostatne chodil sám od blízkej škôlky, ktorú navštevovali súrodenci, zrazu sa cítil neistý a prosil ho, aby išiel s ním. Na otázky, čoho sa bojí a prečo to tak chce, nemal Tobiáš vysvetlenie.

Nasledovalo obdobie častých chorôb, keď Tobiáš stále referoval, podobne ako Dominika z prvého príbehu, že má niečo v krku a že sa mu zle prehĺta. „Boli sme v kontakte s lekárkou, nechceli sme nič zanedbať. Už vtedy nám naznačila, že to môže mať psychický pôvod. Okrem toho sa jej nepozdávalo, že výter z krku mu spôsoboval problémy neprimerané pre jeho vek,“ dodáva Ján.

Synov stres sprevádzali tiky v podobe šúchania si krku či obhrýzania trička, pričom sa dookola rodičov pýtal, či nevidia nejaký opuch, niekedy bol presvedčený, že má na krku niečo zväčšené.

Zlom nastal, keď náhle na infarkt zomrel jeho pradedko, ktorého mal Tobiáš rád a ešte tesne pred smrťou bol u nich na niekoľkodňovej návšteve. Aj keď pred synom nerozoberali diagnózu, pre ktorú starý otec zomrel, vzápätí sa synovi dostavili tlaky na hrudníku. „Keď sme sa ozvali lekárke, odpísala na rovinu: Dajte mu magnézium a objednajte sa k psychológovi. Aj rýchle googlenie potvrdilo, že tlaky na hrudníku u detí majú na 90 percent súvis so psychikou, nie so srdcovými problémami.“

Ťažkosti sa prehĺbili na začiatku leta, keď mali Tobiáš a jeho brat črevnú virózu. „Hoci vracali len jeden večer pred spaním, bol to pre Tobiáša taký stres, že jeho obrovskou obavou na ďalšie mesiace sa stalo vracanie,“ hovorí otec. Najhoršie stavy sa dostavili vždy večer. „Pred spaním sme to mali každý deň. Nielenže sa bál, bol presvedčený, že bude vracať. Len čo prišla stresová myšlienka, začala sa mu vracať žalúdočná kyselina, čo ho utvrdilo v tom, že bude vracať. A tak to išlo dookola.“ Dodáva, že hoci odmala neznášal vyšetrenia u lekárov, v úzkostných stavoch sa pýtal na pohotovosť.

V lete sa k stresovým stavom pridala aj veľká naviazanosť na mamu. „Akoby si na manželku naviazal svoje bezpečie. Nemohla odísť ani do obchodu. Bolo to mimoriadne ťažké leto,“ hodnotí po roku Ján. Tobiášovi úzkosti bránili v aktivitách, ktoré mal inak veľmi rád. Počas prázdnin sa raz odhodlal ísť s bratrancami na krátky výlet, no v aute na neho prišli úzkostné stavy a skončilo sa to tak nepríjemným zážitkom pre všetkých.

Ilustračné foto. Zdroj: Shutterstock

Okrem toho sa bál ôs či sršňov, a keď počul o akejkoľvek chorobe, začal ju vzťahovať na seba. „Raz im vychovávateľka v klube povedala, že niekto má alergiu na včely a môže opuchnúť a mať ťažkosti s dýchaním. V to popoludnie sme cestovali autom na víkend preč, vyzeral nesvoj a vygradovalo sa mu to do úplného stresu, že nevie dobre dýchať, že tam má určite hlieny. Tak sme v cudzom meste hľadali lekáreň, aby sme kúpili nejaký sirup, nech sa upokojí,“ opísal Ján. To, že sa v škole rozprávali o alergii na včely, sa od chlapca dozvedeli až potom. O dôvodoch obáv sa mu celkovo nehovorilo ľahko. „Manželke raz pri rozhovore otvorene povedal, že sa bojí o život,“ hovorí Ján. Spomína aj epizódu, keď jeho syn pri futbale hlavičkoval a následne prežíval veľké stresy. Horko-ťažko z neho vytiahli, že sa bojí krvácania do mozgu.

Problémy začali riešiť rodičia so školskou psychologičkou, ktorá sa niekoľkokrát stretla s ich synom a po stretnutí s nimi ich poslala na diagnostiku. V nemocnici im už pri objednávaní povedali, že podľa príznakov je to jasná úzkostná porucha, a ponúkli termín u psychiatra, ktorý bol dostupný o niekoľko mesiacov. Podobne ako pani Eva z prvého príbehu, aj rodičia Tobiáša sa chceli vyhnúť liekom. Cez prázdniny tak začali navštevovať terapeutku, ktorá im povedala, že lieky síce pomôžu zmierniť stavy, ale že ich syn sa potrebuje so zlými pocitmi naučiť pracovať.

Budovanie dôvery voči psychologičke trvalo podľa rodičov dlho, Tobiáš na ňu spočiatku nadával a boli časy, keď k nej chodil s plačom, lebo pre neho bolo ťažké rozprávať sa o veciach, ktoré mu boli nepríjemné. Časom sa to však zmenilo.

V rámci terapie sa Tobiáš učil prevziať kontrolu nad svojimi myšlienkami, ktoré prinášali stres, a pochopiť, že prichádzajú zvonka a nemajú ho ovládať. „Stresové myšlienky sme zosobnili do Pani obavy a hovorili sme si: Teraz sa ti Pani obava snaží povedať, že sa zadusíš, ale ty si zdravý chlapec, tvoje dýchanie je v poriadku, takže Pani obava si môže dať pohov,“ vysvetľuje Ján. Dodáva, že požiadavkám „Pani obavy“ netreba vyhovieť ani dieťaťu tridsaťkrát odpovedať na rovnaké otázky. 

Dôležité bolo tiež nebagatelizovať chlapcove pocity, uznať, že to musí byť nepríjemné, ale zároveň ho povzbudzovať, že je schopný to zvládnuť. Okrem toho sa Tobiáš učil dychové cvičenia, čo mu v stresových stavoch veľmi pomohlo.

„Veľmi dôležitou súčasťou ,liečby‘ pri úzkosti bolo vystavovanie sa tomu, z čoho mal Tobiáš strach, aby opakovanou skúsenosťou zistil, že to zvláda. Takto sme už posledné dva týždne prázdnin chodili mimo domu bez mamy. Nebolo to ľahké,“ spomína otec na uplakané odchody.

Rodičia sa z tohto dôvodu báli začiatku školského roka. „Aj keď mal Tobiáš veľké obavy, že mu v škole bude zle, niekedy aj hovoril, že sa mu vracala žalúdočná kyselina, máme pocit, že paradoxne mu škola veľmi pomohla. Každým dňom sa situácia zlepšovala. Triedna učiteľka o všetkom vedela, keď prišiel problém, poslala ho poprechádzať sa s kamarátom na chodbu,“ opisuje Ján.

Psychologička pracuje podľa Jána aj s ním a manželkou a od začiatku im dáva rôzne materiály na štúdium. „Páčila sa mi kniha Ahoj hrdina. Detským spôsobom vykresľuje amygdalu – časť mozgu zodpovednú za vyhodnocovanie rizika – ako nášho osobného strážcu. Ten je však až príliš ochranársky a radšej nás upozorňuje na všetko, podobne ako keď sa protipožiarny alarm zapne pri dyme z hrianky a vedie deti, aby sa naučili amygdale ,šéfovať‘,“ vysvetľuje otec Tobiáša.

Rodičia s Tobiášom navštevujú terapie už rok. Hovoria, že sa v mnohých veciach posunul a vďaka problémom sa ho naučili viac chápať. „Veľa vecí nám s manželkou došlo až vďaka problémom. Náš syn bol od malinka na niektoré veci veľmi citlivý. Problém spôsobovali aj bežné veci ako strihanie vlasov, nechtov, smrkanie nosa. Zvyknúť si potrebuje aj na nové oblečenie. Úzkosti nám pomohli zamýšľať sa nad tým, prečo sa správa, ako sa správa, a prispôsobiť tomu naše reakcie aj očakávania,“ hovorí. „Aj keď mladšie deti si užili pre bratove úzkosti veľa nepríjemných zážitkov, verím, že naše nové nastavenie pomôže aj im,“ hodnotí v závere Ján.

V blízkom čase prinesieme rozhovor so psychologičkou o úzkostiach u detí.