Primárka detskej psychiatrie Samovražedné myšlienky sú medzi mladými ako epidémia. Hlásia ich takmer denne

Hovorí, že na psychiatrii skončia deti, ktoré prahnú po pozornosti rodičov a nemali vytvorenú dostatočne dobrú vzťahovú väzbu. Pre mladých ľudí je podľa nej ťažké zdôveriť sa s problémami svojim rodičom, pretože automaticky očakávajú, že budú posudzovaní.

„Pri odborníkovi má dieťa pocit, že môže povedať všetko. My sa tak naozaj dozvieme veci, o ktorých rodičia ani netušia. Ale to nemusí vždy znamenať, že rodič pochybil,“ konštatuje pre Postoj pedopsychiatrička Mariana Onderčová, ktorá sa 1. júna stala primárkou novozriadeného Oddelenia detskej psychiatrie vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou J. A. Reimana v Prešove.

Rozprávali sme aj o tom, prečo mladí ľudia nedokážu nič cítiť a poškodzujú sa, aby zažili aspoň bolesť. Aj to, či vníma epidémiu transsexuality medzi mladými.

Samostatné Oddelenie detskej psychiatrie vzniklo vo vašej nemocnici len tento mesiac. V rámci Prešova fungovala detská psychiatria pár rokov len ako súčasť dospelej. V Košiciach dokonca samostatné psychiatrické oddelenie pre deti ani nie je.

Deti v celom Prešovskom kraji predtým nemali kam ísť, bola tu len jedna pani psychiatrička, ktorá mala pre deti vymedzený jeden deň v týždni. Neviem, kde boli všetky tie deti dovtedy, ale po otvorení oddelenia zrazu všetci rodičia asi spozorneli, zistili, že je tu detská psychiatria, a nastal masívny príliv detí s psychickými ochoreniami, objavili sa všetky možné diagnózy.

Aké diagnózy ste prvých päť rokov liečili?

Bolo to covidové obdobie, čiže išlo hlavne o emočné poruchy, úzkosti, depresie, sebapoškodzovanie, stratu zmyslu života, chuť zabiť sa. Postihovalo to deti a mladých najmä medzi 10 a 18 rokom.

Ako ste na tom teraz?

Aktuálne máme plno, teda maximum našej kapacity, ktorú vieme s daným personálom obslúžiť. Máme síce 30 lôžok, ale maximum, čo odborne zvládneme, je 23 detí.

Čím to je?

Naši pacienti potrebujú hlavne pozornosť. Chcú sa rozprávať, chcú, aby sme im venovali čas. Preto je to náročné na personál. Bežný rozhovor s dieťaťom trvá aj hodinu. Musíme si ich rozdeliť, venovať sa im a zabezpečiť program.

Pre psychiatra je to pozitívna vec, že pacient chce komunikovať a neuzatvára sa.

Spolupráca je veľmi dôležitá. Pri deťoch vidieť, že až prahnú po pozornosti, ktorej sa im nedostáva vo vonkajšom svete.

Ako to? Vyrastajú v rodine, medzi kamarátmi a skončia na psychiatrii, kde prahnú po pozornosti.

Je pozornosť a pozornosť. Každé dieťa potrebuje aspoň od jedného človeka maximálnu bezhraničnú pozornosť. Dôležité je to hlavne v útlom detstve. Zoberme si, aká je dnes spoločnosť, ako rodičia nestíhajú, ako musia mať dve práce naraz, v akom sú zhone. Deti sú síce obslúžené, majú si čo obliecť a majú stravu, ale vzťah s nejakou blízkou osobou nie je taký kvalitný, ako by mal byť.

Vzťahovú väzbu, ktorá vzniká v útlom detstve, niektorí rodičia nevytvoria dostatočne. A to sa potom s človekom vezie do dospelosti, až do staroby.

Je to dôsledok súčasnej doby? Sociálnych sietí, rýchleho životného štýlu?

Je to určite aj dôsledok rýchleho tempa, ale aj toho, že už dnešní mladí rodičia nie sú naučení venovať čas niekomu inému. Každý chce všetko pre seba. Chce, aby sa jemu niekto venoval, aby sa sám rodič mohol venovať svojim záujmom. A tie dôsledky už vidno.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Znamená to, že rodičia využívajú nejaké skratky? Chcú sa venovať sami sebe, a zároveň nechcú, aby ich dieťaťu niečo chýbalo?

Je dosť rodičov, nehovorím, že všetci, lebo niektorí sa naozaj veľmi snažia, ktorí nevedia tráviť čas s deťmi. Už ani s nimi totiž nikto netrávil čas. Nevedia sa hrať, blázniť sa, poskytnúť dieťaťu blízkosť, telo na telo. Dieťa potrebuje veľa dotykov. A toto nie každý rodič vie alebo je schopný dať, či uvedomiť si, že je to potrebné.

Názor, že mamka by mala byť doma s deťmi aspoň do tých troch rokov, nie je len výmysel, je to veľmi dôležité pre rozvoj vzťahovej väzby a tým pre ďalší rozvoj aj psychického, aj telesného zdravia. Keď sledujete maličké deti, sú doslova závislé od rodiča. Ak blízkosť rodiča chýba, dieťa je emočne deprivované. Je veľa dôkazov a výskumov, že ak napríklad novorodenec zostane prvé tri mesiace bez blízkej osoby, stáva sa ťažko depresívnym, citovo zomiera.

Nedá sa ten deficit neskôr doplniť?

Veľmi, veľmi ťažko. Napríklad už sa vie, že ak chýba aspoň jedna blízka osoba v prvých mesiacoch života, ľudia sú neskôr náchylní na schizofréniu, úzkostné poruchy, sú náchylnejší aj na telesné ochorenia.

Ak hovoríte, že deťom chýba blízkosť, potom z toho vyplýva, že je to chyba práve rodičov, ktorí by túto blízkosť mali svojmu dieťaťu zabezpečiť. Toto sa nedá očakávať napríklad od školy.

Od školy určite nie. Tam je kvalita vzťahov iná. A zo strany rodičov je to, myslím, neuvedomovaná chyba. Myslím si, že niektorí rodičia už nie sú schopní ponúknuť vrelé city, pretože ani im sa ich už nedostalo. Ak dnešný rodič mal rodičov, ktorí mu dali veľa lásky, vie to aj on.

Určite je veľa detí, ktoré sa v živote otrasú a zvládnu to. Ale veľa detí si ponesie následky chýbania blízkosti. A hľadajú ju neskôr všade možne. Nielen deti, ale aj dospelí.

Pozornosť a blízkosť hľadajú na rôznych miestach a u rôznych ľudí a potom často skončia v nevhodných vzťahoch alebo majú veľa vzťahov, dievčatá hľadajú pozornosť u rôznych mužov.

Je potom paradox, že dnešní rodičia majú prívlastok „helikoptéroví“, pretože sa snažia svojim deťom všetko zabezpečiť, doslova nad nimi krúžia, aby im nič nechýbalo, doprajú im všetko, čo môžu, kontrolujú ich.

Áno, to však neznamená, že ide o blízku vzťahovú väzbu. Robiť za dieťa všetko možné, a niekedy až príliš úzkostne, to skôr znamená, že dospelý rodič si potrebuje dokázať, že je dobrý. A to nie je o dobrej vzťahovej väzbe. Je skupina rodičov, ktorí možno až príliš tlačia na pílu, ľudovo povedané. Vyžadujú od svojich detí veľa, a to tiež nie je dobré.

Môžu mať vaši pacienti so sebou mobily?

Nie. Rodičia majú možnosť zatelefonovať im cez našu linku.

Ako to mladí ľudia znášajú bez nich?

Povedala by som, že dobre. Sem-tam sa objaví dieťa a aj rodič, ktorí sú pri príjme zhrození, ako to vydržia. Ale zatiaľ vydržali všetci. (Úsmev.)

A keď odchádzajú, tak 95 percent detí je spokojných. To je pre nás satisfakcia, že sme im pomohli. Túto vidinu mám ako lekárka vždy pred sebou.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Dnešné deti majú skoro všetko. Predchádzajúce generácie museli na veci ako bicykel čakať aj rok. Dnes sa vždy nájde dôvod aj na drahší darček.

Pre dieťa, jeho výchovu a osobnostný rozvoj je určite lepšie, ak sa naučí na mnohé veci čakať. To je poznatok a odporúčanie aj psychológov. Je tiež lepšie, ak má hranice, ktoré sú udržiavané s láskou, nie trestami. Tvrdé tresty nemajú žiadny význam, dosiahne sa len opozičné správanie.

Dieťa, ktoré nemá hranice, je úzkostné, nevie si poradiť. Nevie totiž, čo znamená sloboda, nevie ju využiť tak ako dospelý človek. Často je bezradné, keď mu rodič povie, rozhodni sa, urob, čo chceš. Pre jeho psychiku to nie je dobré.

Dieťa má pocit bezpečia, keď rodič povie: toto môžeš, toto nemôžeš. Možno by bolo ideálne, keby sme mali školu rodičovstva. Tieto veci totiž vedia akurát tak psychológovia a rodičia, ktorí sa o to zaujímajú.

Skúste ešte popísať správanie dnešných rodičov.

Je veľa skupín rodičov, nie všetci sú rovnakí. Niektorí sa až veľmi úzkostne starajú o dieťa a je to preto, že sami majú úzkosť, neveria si. Majú znížené sebavedomie, myslia si, že všetci ich budú posudzovať. Ak dieťa náhodou na ulici zaplače, tak sa mamka považuje za zlú mamu.

Mamky potom nehľadia na to, že keď dieťa plače, tak sa asi práve cíti zle, niečoho sa bojí, nezamerajú sa na jeho utíšenie. U mamky prevládne pocit, že všetci sa budú pozerať, že je zlá mama. A výsledok môže byť aj taký, že na dieťa nakričí alebo ho zbije.

Iní rodičia sa svojich detí akoby báli. Boja sa im povedať „nie“, boja sa stanoviť hranice. Tam však zvíťazí svojvôľa dieťaťa.

A ďalšia skupina rodičov má tendenciu správať sa už k desaťročným deťom, akoby boli dospelí. Berú ich na zodpovednosť za veci, ktoré si dieťa v danom veku ešte naozaj nie je schopné uvedomiť. Tu je výchova zbytočne prísna a málo láskavá.

Je teda veľa okolností, ktoré môžu ovplyvňovať výchovu aj vzťahy medzi rodičmi a dieťaťom. Psychológovia zvyknú používať jedno dobré vyjadrenie o tom, aká by mala byť mama, ale týka sa to aj otcov: Mama nemusí byť dokonalá. Mala by byť dosť dobrá.

Zrejme platí, že rodičia musia byť nastavení v rámci výchovy rovnako. Ak jeden určí hranice, ten druhý ich nesmie porušiť, respektíve meniť.

Toto je veľmi dôležité. Ak by sa rodičia poradili s psychológmi, určite by počuli, že jednotná výchova je veľmi, veľmi dôležitá. Dieťa automaticky ľúbi oboch rodičov. Je pre neho veľmi nevhodné, ak jeden rodič hovorí jedno a druhý druhé.

Ono sa potom cíti ako medzi dvoma mlynskými kameňmi, čo je pochopiteľné. A rastie v ňom úzkosť a nedôvera v seba samého. Rieši – ak budem ľúbiť mamu, otec sa bude hnevať. Alebo naopak.

Ak sa mama cíti naozaj zle, je smutná, je dobré, ak pred dieťaťom prizná svoj stav, povie mu o tom?

Určite, otvorené emócie medzi rodičom a dieťaťom sú super. Nie však takým spôsobom, aby sa dieťa cítilo za pocity matky zodpovedné. Je veľmi dôležité učiť deti vyjadrovať, čo cítia – čo ich hnevá, čo sa im páči, čo ich teší.

Treba im pritom aj pomáhať?

Mladšie deti do istého veku nevedia rozlišovať emócie. Preto je dobré ich učiť vyjadrovať a tým si uvedomovať, čo ich robí šťastnými, čo im robí radosť. Ak má rodič a dieťa spoločné zážitky, pýtať sa, kedy sa napríklad cítilo dobre. Každé dieťa odpovie niečo iné, a to sa dá v rámci rodiny využiť na budovanie dobrých vzťahov s konkrétnym dieťaťom.

Čiže treba si nájsť aj čas na to pýtanie sa. Odporúča sa, ak má človek viac detí, tráviť s každým aspoň hodinku do týždňa samostatne. Pre dieťa to veľmi veľa znamená. Dieťa sa tak nasýti rodičovskou prítomnosťou.

Ak rodič sleduje svoje deti, zistí, že mnohé z nich majú tendenciu rozprávať hlavne večer. Keď im dáte chvíľku, začnú rozprávať o svojom dni. Niekedy ich stačí „nakopnúť“ otázkou: Aký si mal deň?

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Deti, mladí ľudia, ktorí sa sebapoškodzujú, intoxikujú, pokúsia sa o samovraždu – ako u nich potom vyzerá liečba, keď skončia u vás?

Takmer každé dieťa, o ktorom rodičia zistia, že si buď siahlo na život, alebo si chcelo siahnuť na život, skončí v nemocnici. Tieto prípady berieme zodpovedne, pretože sa nikdy nedá hneď zistiť, ako vážne to dieťa myslelo. Pri rozhovoroch väčšinou zistíme, že dieťa sa už dlhšie trápi. Možno ani nechcelo zomrieť, len chcelo ukončiť to svoje trápenie.

Zisťujeme, že napríklad polroka alebo rok sa už cíti zle, je smutné alebo nič necíti, nič ho nebaví, tak sa rozhodne toto trápenie ukončiť. Jedného dňa užijú väčšie množstvo liekov, pričom veľakrát povedia, že chceli len na chvíľu zaspať, chceli mať pokoj.

A takýchto detí je dnes veľmi veľa. Je to ako epidémia medzi mladými. Pomaly denne niekto zavolá alebo príde s tým, že dieťa má samovražedné myšlienky.

Dokáže rodič toto predvídať? Existujú znaky, ktoré si treba všímať? Lebo ak hovoríme, že sa treba s dieťaťom rozprávať, mladý človek už v tomto momente asi neprizná, že sa cíti zle, ale bude to skrývať.

Skúsenosť je taká, že je naozaj veľmi ťažké pre rodičov predvídať takéto tendencie. Deti to nepovedia. Mnohé sa doma snažia pred rodičmi vyzerať, že vládzu, fungujú. Naozaj niekedy sčista-jasna prekvapia. Rodičia povedia, že doobeda bola ich dcéra ešte na výlete, smiala sa, a večer ju zrazu nájdu v kúpeľni intoxikovanú.

A čo si treba všímať? Že dieťa už nejaký čas menej komunikuje, sťahuje sa do seba, nechce chodiť von, je zatvorené v izbe, nejaví záujem o veci, ktoré ho predtým bavili. Z toho sa dá usudzovať, že čosi sa deje. Máme skúsenosť, že s rodičmi deti nechcú hovoriť, ale s odborníkom áno.

Čím to je? Rodič je predsa najbližšia osoba.

Vzťah medzi dieťaťom a rodičom je v istom období, najmä v období dozrievania, často náročnejší, komplikovanejší. Vtedy je pre mladých ťažké otvoriť sa blízkym osobám.

Je ťažšie zdôveriť sa rodičovi, pretože dieťa automaticky očakáva, že bude posudzované. Možno má skúsenosť, že rodič veľakrát zareagoval: „Čo vymýšľaš?“ Rodič si to neuvedomuje. Má tendenciu zľahčovať situáciu dieťaťa v domnienke, že sa tak dieťa prestane trápiť. Povie dieťaťu: „Veď sa netráp!“

Pri odborníkovi má dieťa pocit, že môže povedať všetko. My sa tak naozaj dozvieme veci, o ktorých rodičia ani netušia. Ale to nemusí znamenať, že rodič pochybil.

Po liečbe dávate aj rodičom odporúčania, ako ďalej?

Rodič ich určite má, ale hlavne pracujeme s deťmi, ktoré sú tu. Psychológovia ich vedú k tomu, aby dokázali rozpoznať príznaky, kedy sa cítia zle, kedy sa im zhoršuje psychický stav, a aby sa naučili požiadať o pomoc.

Rodičov poučíme, aby dieťa sledovali, pýtali sa ho, trávili s ním viac času. Dieťa vie, že ak mu bude zle, má to povedať mamke, tá nám zavolá a prídu k nám na kontrolu. Veľa detí aj po prepustení pokračuje u nás v psychoterapii.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V dnešnej dobe mladí ľudia sami vyhľadávajú psychologickú pomoc, nemajú s tým problém, nie je to už pre nich tabu. Ako to vnímajú rodičia, že ich dieťa potrebuje tento typ pomoci?

Existuje ešte dosť veľká skupina rodičov, ktorí s tým, aspoň na začiatku, majú problém. Ale sú k vyhľadaniu pomoci dotlačení ťažkosťami svojho dieťaťa. Vidia, že mu sami nedokážu pomôcť, tak pomoc vyhľadajú. Máme väčšinou dobrú skúsenosť, že s psychiatrom alebo psychológom spolupracujú.

Vďakabohu, väčšinou rodičia zažijú, že dieťaťu pomôžeme, vidia, že to malo zmysel a že ich dieťa naozaj potrebovalo pomoc. My ich potom následne poučíme, ako bude prebiehať ďalšia ambulantná liečba. Len malé percento rodičov je takých, ktorí odmietajú pomoc.

Švédsky psychiater Anders Hansen, autor knihy Dobrá správa o úzkosti, tvrdí, že aj napriek obrovskému medicínskemu pokroku sa nemáme lepšie. Ponúka návod na prevenciu proti depresii – pohyb a spoločenské vzťahy. Konštatuje tiež, že fyzicky aktívne deti sú spokojnejšie a menej vystresované. Súhlasíte?

Súhlasím. Ľudia, ktorí sa venujú rozvoju osobnosti dieťaťa, veľmi dobre vedia, že psychika a motorika idú spolu ruka v ruke. Motorika je ovplyvňovaná psychikou. Psychika je ovplyvňovaná motorickým vývinom.

V dnešnom svete sa v každom jednom z nás hromadí obrovské množstvo prijatých stimulov a emócií, stretávame sa s množstvom ľudí, všetko na nás vplýva, deti majú nadmerné množstvo podnetov, stimulov z televízie, mobilov.

Zdravý spôsob, ako tú vnútornú energiu či napätie dostať von, je pohyb. Ak sa to nedeje, ak to dieťa nedostane zo seba všetky zážitky a nazbierané emócie pohybom a aktivitou, začne sa to nazbierané napätie prejavovať chorobne. Buď ako tiky, vtieravé myšlienky, alebo úzkosti, depresie, či nespavosť.

A toto sa môže diať aj v mladšom veku?

Áno. Môže sa to diať aj u predškolákov, ale bežne u nás máme druhákov, tretiakov, štvrtákov na prvom stupni. Rodičia prídu s tým, že dieťa má napríklad tiky. Ale odborníci vedia, že tiková porucha patrí medzi úzkostné poruchy. Ide o nahromadenú úzkosť, ktorá sa nedostala von.

Tiky môžu byť motorické alebo vokálne, keď dieťa napríklad vykrikuje nejaké slová či zvuky, alebo má nekoordinované pohyby.

Aktuálne prebieha už aj na Slovensku diskusia o transsexualite mladých ľudí. Hovorí sa aj o akejsi pandémii vplyvom sociálnych sietí, niektorí odborníci sú v tomto opatrnejší. Na Slovensku táto oblasť nie je dostatočne pokrytá sexuológmi, ktorí by sa tomu venovali. Stretávate sa aj vy s takými prípadmi?

Objavia sa, ale nemáme veľa takýchto prípadov. Zatiaľ pri každom takom prípade, ktorý sa k nám dostal, som videla dieťa emočne nezrelé, ktoré sa hľadá, ktoré často trpí depresiou či nízkym sebavedomím.

Prišli dievčatá, ktoré tvrdili, že sa cítia byť chlapcami. Ale bolo vidieť, že sa len schovávali pred svetom. Nevedeli sa stotožniť samy so sebou, často sa to dialo v dôsledku depresie, zníženého sebavedomia. Vnímali sme to ako gender dysfóriu, teda nestotožnenie sa so svojím telom, ale bolo za tým nestotožnenie sa celkovo so sebou samým.

Keď dievča prišlo, mala neutrálne meno, ale keď sa preliečila, zrazu sme mali na oddelení dievča, nie chlapca. Netvrdím, že všetky prípady sú takéto, ale zatiaľ za každým takým prípadom sme našli psychické problémy.

Čiže je veľmi dôležité, ak dieťa začne hovoriť o gender dysfórii, ísť za odborníkmi a hľadať odpovede tam.

Určite. U nás sa nezameriavame na to, že ideme riešiť pohlavie. Riešime, aby ten mladý človek začal byť spokojný sám so sebou.

Treba si uvedomiť, že hovoríme o mladých ľuďoch do 18 rokov. Veľakrát prídu s gender dysfóriou vo veku 13, 14 či 15 rokov. Dospievajú, je prirodzené, že nevedia, kým sú, čím sú, nemajú skúsenosti. Ja by som to neriešila hneď ako poruchu identity, mladí ľudia často nemajú žiadne skúsenosti.

Vo veku 13 –15 rokov je normálne, že dieťa sa cíti byť neisté samo sebou. Môže si vybrať aj nesprávny vzor. Určite by som neodporúčala riešiť to do 18 rokov radikálne. Dieťa dozreje emočne, rozumovo aj v pohlavnej identite.

Ako v tejto oblasti vnímate diskusiu na Slovensku?

Povedala by som, že u nás sú odborníci v tomto smere zdržanlivejší. Psychológovia ani psychiatri radikálne riešenia v čase dospievania skôr neodporúčajú.

Ja som lekárka a držím sa toho, čo viem. Viem, koľko je geneticky daných pohlaví. Tiež viem, že v čase dospievania je prirodzená emočná nezrelosť. Emočné dozrievanie trvá aj do dvadsiatich rokov. A vtedy je úplne normálne, že človek pochybuje, varíruje, hľadá sa, jeho názory sa menia a vyvíjajú. Množstvo rodov, o ktorých sa dnes hovorí, vnímam ako prejav psychického „cítenia sa“. A každý človek sa cíti inak.

Vo svojej praxi som sa s takým prípadmi stretla, nebolo ich veľa, ale vždy to bolo u dospievajúcich ľudí spojené s psychickými problémami, emočnou nevyrovnanosťou.

Počas pandémie stúpol počet mladých ľudí s psychickými problémami, aj teraz máte plno, stretávate sa so smutnými prípadmi. Vidíte niekde v tom celom aj svetlo na konci tunela, skončí sa toto obdobie?

Som optimista. Treba si uvedomiť, že tu sme na psychiatrii, kde majú deti duševné problémy, ale v spoločnosti je veľa zdravých detí. A je veľa rodičov, ktorí majú s deťmi pekné vzťahy.

Čo pomôže? Určite osveta. Dnes sa veľa odborníkov snaží poskytovať poradenstvo, prvú pomoc. V Prešove sa otvárajú rôzne centrá. Mladí sú čoraz viac informovaní, môžu si hľadať pomoc. A to je podľa mňa veľmi dôležité, že sa majú na koho obrátiť.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

A nehanbia sa, nemajú problém o svojich duševných problémoch hovoriť ako kedysi.

Ísť na psychiatriu bolo kedysi nepredstaviteľné. Keď za mnou dnes prídu pacienti a rodičia s takýmto pohľadom, zvyknem im povedať, aby si uvedomili, že psychiatri majú toľko pacientov, že nestíhajú. (Úsmev.)

Veľmi veľa ľudí má problémy, ale neznamená to, že sú to „blázni“, ako zvyknú mnohí hovoriť. Sú to normálni ľudia so svojimi starosťami. Tie starosti budú možno trvať polroka, možno rok, možno dva, ale prejdú. Za pomoci odborníka sa dajú zvládnuť a človek žije ďalej.

Máte prípady, že sa vám pacienti aj opakovane vrátia?

Áno, pacienti sa vracajú. V prípade tzv. endogénnych porúch sa vracajú pri recidíve ochorenia. Vracajú sa tiež deti, u ktorých nie optimálne vonkajšie faktory nepominuli. Z oddelenia sa totiž vrátia do náročného prostredia, kde ich ťažkosti po istom čase znovu prevalcujú.

Psychiatria je pre niektorých totiž ako taká bublina, z ktorej ani nechcú ísť preč. Sme síce radi, že sa tu cítia dobre, ale najdôležitejšie je, ako sa budú cítiť v reálnom svete.

Dlhé roky ste pôsobili ako psychiatrička pre dospelých, teraz ste primárkou na detskom oddelení. Vnímate rozdiely?

Liečba detí je iná, ťažšia a časovo náročnejšia. Ale osobne mám z tejto práce väčšiu radosť. Teším sa, že týmto deťom dáme nejakú nádej do budúcnosti. Pretože vidím, že sa veľa trápia.

Keď som začínala s detskou psychiatriou, po trištvrte roku som si vravela, že za 95 percentami ťažkostí sme my dospelí so svojou sebeckosťou, ctižiadostivosťou.

A dnes si vravíte čo?

Teraz si myslím, že za 80 percentami ťažkostí detí stoja dospelí, veľa dnes pokazia aj digitálne technológie, sociálne siete. Mám tiež pocit, že rodičia sa boja detí, boja sa im dať hranice v živote aj v digitálnom svete. Vo výchove treba hľadať zlatú strednú cestu.