Deti v online svete Ako krotiť displeje v čase korony

Deti zavreté vo svete plochých obrazoviek, rodičia na roztrhanie: home-officy, neúprosné pracovné povinnosti a do toho varenie, domácnosť, domáce úlohy, zoomy, škriekanie malých a apatia väčších detí. Všetko v jednom malom byte. Nie na pár dní, už dávno nie ani na pár týždňov. Je to už viac ako rok.

Ako takto žiť? A najmä ako takto žiť ideály rozumného prístupu k displejom, na ktorých si mnohé rodiny – v časoch pred epidémiou – tak zakladali?

Zákonitosti platia

Začnem tými zlými správami. Základné neurologické a psychologické zákonitosti platia vždy, korona-nekorona. Displeje neberú ohľad na úmysly a situáciu rodiča. Pôsobia rovnako vtedy, keď ich rodič púšťa deťom z vlastnej pohodlnosti, aj vtedy, keď ich púšťa z krutej nevyhnutnosti. A medzi neželané vedľajšie účinky na detské mysle patrí strata tvorivosti, aktívneho prístupu a niekedy aj samotnej chuti žiť.

Tieto efekty pandémia otestovala vo väčšom rozsahu, v aký sme kedy dúfali, a výsledky sú žalostné: smutné, apatické, depresívne deti.

Ak dáme psychiku nabok a na vec sa pozrieme čisto z akademického pohľadu, tak to tiež nie je žiadna sláva. Online vyučovanie je síce oveľa lepšie ako žiadne vyučovanie. Ale po roku veľkého online experimentu aj najzarytejší technooptimisti uznajú, že fyzickej prítomnosti v triede s reálnym učiteľom sa nevyrovná žiadna aplikácia. A nie je to preto, že máme nedokonalé technológie a učiteľov, ktorí ich nevedia ovládať. Je to z povahy veci. Človek sa najlepšie učí od reálne prítomného človeka.

Napriek únave a frustrácii, ktorú cítiť v mnohých rodinách, rodič nie je zoči-voči displejovej realite svojich detí úplne bezmocný. Prinášame sedem tipov, ako sa s touto situáciou popasovať.

1. Myslite najprv na seba

Klišé o nasadení masky v lietadle najprv sebe, potom dieťaťu platí v časoch korony dvojnásobne. A nejde tu o to, kto si má prvý nasadiť rúško. Skôr o to, že viac ako čokoľvek iné potrebuje dieťa rodiča, ktorý je v pohode. Je lepšie upustiť z niektorých rodičovských ideálov, než snažiť sa uhrať to na všetkých frontoch za cenu vlastnej vyčerpanosti.

Rodič môže robiť veľa chýb: úlohy nekontroluje, teplý obed nestíha, telku nevypína, rozprávky nečíta. No ak zvláda byť v pohode, tak je to pre dieťa oveľa lepšie ako naopak, teda ak sa snaží všetky povinnosti zastrešiť na 100 percent, no za cenu vlastnej podráždenosti či vyčerpanosti. To znamená, že prvou zodpovednosťou rodiča je postarať sa o svoju pohodu.

Zásadný mentálny krok správnym smerom človek spraví, keď si v hlave prepne chápanie oddychu. Oddych nás neokráda o čas, ktorý sa dá produktívne použiť inde. Ako potvrdia všetci ľudia, ktorí si prešli vyhorením, relax nie je luxus, ale nevyhnutnosť. Umožňuje, aby sa ostatné aktivity vôbec mohli diať. Čas na oddych však nepríde sám od seba. Treba si ho vydobyť, zorganizovať a dohodnúť sa s ostatnými členmi rodiny.

No pravda o pandémii je aj taká, že hoci pribudli povinnosti, pribudol aj kopec času. Necestujeme, nenakupujeme, nevysedávame v podnikoch, nenavštevujeme spoločenské podujatia. To sú hodiny a hodiny ušetreného času, ktorý zaneprázdnené mamy a otcovia môžu využiť na oddych.

No kde hľadať vnútornú rovnováhu, keď pomoc s deťmi neexistuje ani na jednu minútu dňa? A bežné možnosti oddychu sú v nedohľadne?

Mnohí považujú tieto ťažké časy za požehnanie práve z dôvodu, že oklieštenie vonkajších rozptýlení núti človeka hľadať zdroje inde. A táto cesta často vedie k hlbším a trvácnejším prameňom. Môže mať veľa podôb, ale sociálne siete či netflix seriály to nezvyknú byť. O tom, ako hľadať vnútorné zdroje, pekne hovorí pre Postoj spisovateľ Josef Formánek.

Mohlo by to byť niečo z tohto?

Počúvať vtáky v lese či klasickú hudbu doma v obývačke. Prečítať si dobrú knihu, ktorá dá človeku dôležitý duchovný impulz (pre obdobie lockdownu sa špeciálne hodí kniha Buď, kde si od Štěpána Smolena). Alebo sa zapozerať do ikony a čítať v nej ako v knihe. Maľovať, háčkovať, tancovať.

Popri duševných a duchovných zdrojoch pomáha, ak nezabúdame na telo. Kvalitný spánok, beh či aspoň prechádzka vedia s energiou človeka robiť zázraky.

2. Minimalizujte aktivity

Stav, keď je toho priveľa a všetko padá človeku na hlavu, sa dá vydržať chvíľu, ale nie dlho. Niekde sa to prejaví, niečo alebo niekto na to doplatí. Najčastejšie majiteľ tej hlavy, na ktorú to padá, a v druhom rade jeho deti. Niet z toho inej cesty von, ako prehodnotiť priority. Všetko sa nedá, čo teda necháme plávať?

Najlepšími kandidátmi na vykopnutie z horných priečok rebríčka sú priority, ktoré súvisia s vlastným perfekcionizmom. Jednoducho, nemusí byť všetko hneď a dokonale. Robte len to ozaj najnutnejšie, nepridávajte si nepotrebné aktivity z pochybných dôvodov (všetci to tak robia, čo povedia susedia a čím sa pochválim na instagrame?).

V kategórii „obeť vlastného perfekcionizmu“ holdujú rôzni ľudia rôznym disciplínam. Niekto trvá na okamžitej reakcii na pracovný mail, iný na dokonale čistých dlážkach, tretí na vyžehlených tričkách, hoci sa nikam nechodí, ďalší na komínikoch v skrini. No ak sa človek ide zblázniť z prílišného množstva aktivít, nie je iná cesta von, ako škrtať, škrtať, škrtať. Zjednodušujte si život. Vyhoďte zo svojho dňa všetko nadbytočné.

3. Minimalizujte digitálnu zábavu

Áno, hovorí sa o tom už dlho a z viacerých strán. Dokonca o tom človeku často šepká aj jeho vlastný rozum. Digitálne médiá požierajú čas ako nič iné. Ak chceme teda niečo zredukovať z preplnených dní, tak používanie mobilu, sociálnych sietí a aplikácií je horúcim kandidátom.

Naráža to na problém, že odolať lákadlám internetu je extrémne ťažké. Nie je to však nemožné. Najjednoduchšie to ide, keď si človek odstráni pokušenie. To znamená vypnúť všetko, čo sa dá – notifikácie, zvuky, blikania, odhlásiť sa zo sociálnych sietí, zrušiť si aplikácie, pracovné maily v mobile – a keď treba, tak aj dáta či wifi.

Zo skúseností sa dá povedať, že to vypnutie si môžeme dovoliť viac, ako si myslíme. Pri pocite, že potrebujeme mať mobil naprataný aplikáciami, mailmi a odkazmi, byť vždy online, vždy v pohotovosti, ide skôr o vlastnú závislosť ako o pracovnú nevyhnutnosť.

Radikálnou redukciou zábaviek v digitálnom svete sa uvoľnia časové, ale aj mentálne kapacity. Človek je viac oddýchnutý a viac prítomný pre deti.

4. Osloboďte deti od tlaku na výkon

„Jedným z najväčších pokušení dnešných ľudí je vnútorné presvedčenie, že hodnotu má človek len vtedy, keď podáva výkon,“ hovorí kresťanská koučka Martina Jokelová. To pokušenie prežívajú mnohí rodičia sami v sebe a tiež ho intenzívne prenášajú na deti. Chcú, aby ich deti podávali výborné akademické výkony, všetky zadania odovzdali načas a správne. Online-neonline, deti musia učivo prebrať a zvládnuť. Inak, inak... inak čo? Zruinujú si šance na svetlú budúcnosť? Alebo skôr zruinujú rodičovi pocit, že je dobrým rodičom?

Predstavme si takýto experiment: ak by dieťa namiesto online vyučovania len čítalo, 4 – 5 hodín denne, koľko by sa toho naučilo! Keby to robilo celý rok a každý deň, kam by sa také dieťa posunulo! Ak chodí na vyučovanie, tak by to malo byť také vyučovanie, ktoré prinesie lepšiu pridanú hodnotu, ako dokáže získať dieťa samo cez čítanie kníh. Rodič sa potrebuje spýtať, či konkrétne online hodiny a školské úlohy sú pre dieťa takouto pridanou hodnotou.

Ak je dieťa preťažené spôsobom vyučovania alebo prílišnými nárokmi školských osnov, tak jednoducho uberte. Nemusí mať všetko na 100 percent. Skúste identifikovať dôležité predmety, na ktoré sa bude sústreďovať, a od ostatného sa odosobnite. Bude mať možno horšie známky a kde-tu medzeru vo vedomostiach. Svet sa nezrúti.

Po sociálnych sieťach koloval príbeh chlapíka, ktorý pre vojnu v Juhoslávii vynechal štyri roky zo školy. Nemal žiadne vyučovanie, ale zato stresy z vojny, násilia, bombardovania. Napriek tomu nielenže zmaturoval, ale skončil vysokú školu, aj PhD. Neviem, či je príbeh pravdivý doslova, metaforicky však áno. Poukazuje na to, že pre životné šťastie či úspech nie je nutné mať všetky zadania zo všetkých predmetov podľa osnov, ktoré nariadil Štátny pedagogický ústav. Chlapík z vojnovej Juhoslávie to zvládol pri nula percentách, ak ide vaše dieťa na 50 percent, šance na úspech v živote sú stále dobré.

5. Každý deň vonku

Najhorším spôsobom oddychu po dni strávenom na online vyučovaní je obrazovka. Aby bolo dieťa v pohode, potrebuje si oddýchnuť niečím úplne opačným. Malo by to byť niečo upokojujúce, fyzické, radostné. A asi niet lepšej rady ako pobyt vonku. Ide jar, využite všetky spôsoby, ako sa k nej dostať.

Najbezproblémovejšie to pôjde vtedy, ak sa to stane návykom. A áno, synáčik, bude tam nuda. A áno, dcérenka, je to hrozné, lebo tam niiiktooo nebuudee. Ale treba ísť – dnes, zajtra, pozajtra, aj v nedeľu. Presne tak ako každý deň jeme či si čistíme zuby.

Väčším deťom pomôže diskusia. Medicínske a psychologické argumenty sú jednoznačné, tak im ich pokojne predostrite. Chcieť sa im nebude tak či tak, ale aspoň budú chápať, že to nie je len vaša autokratická svojvôľa.

Ak sú deti príliš nezvyknuté a protesty príliš neznesiteľné, hľadajte kreatívne riešenia. Začnite v malom a pridávajte. Každý deň o päť minút viac. Malé deti môže motivovať, keď sa z toho spraví hra – kto prvý nájde snežienku? Koľko vtáčikov stretneme? Väčšie deti baví napríklad hľadanie kešiek. Alebo si zoberte nejakú zaujímavú motiváciu so sebou: čo takto spraviť si oheň a opiecť špekáčiky?

Keď si z pobytu vonku spravíte denný rodinný rituál, odpor bude postupne slabnúť a možno dokonca príde deň, keď deti prechádzku ocenia.

6. Sprevádzajte dieťa online svetom

Online svet má takú hlúpu vlastnosť, že v ňom neexistujú prirodzené brzdy voči zlému správaniu. Nie je ľahké napľuť spolužiakovi do tváre, keď ho máme pred sebou, ale poslať nechutný odkaz cez čet je najľahšie na svete. Je ťažké postaviť sa na prednáške zoči-voči profesorovi a arogantne mu šplechnúť do očí, že je sprostý kôň. Na internete je to ináč. Povedať čokoľvek a akýmikoľvek slovami tu ide tak nádherne jednoducho.

Hejty, neslušnosti, primitívnosti a nevkus sa nevyhýbajú ani online triedam. Deti sa pretekajú v tom, kto si čo trúfne – zdieľať, napísať, ukázať. Možno to pre mnohých rodičov prišlo skôr, ako si želali, ale je to tu. Ich deti získavajú skúsenosti s online prostredím so všetkým, čo k tomu patrí. A veľmi, preveľmi pritom potrebujú pomoc dospelých.

Je dobré, ak je rodič aspoň trochu v obraze v tom, čo sa deje medzi deťmi. Zaujímajte sa o kultúru online prostredia, vypočujte si konverzácie, prečítajte si čety. Nemalo by sa stávať, že rodič si myslí, že dieťa je na online hodine, a synček namiesto toho na triednom čete pozerá, ako jeho spolužiak zdieľa na svojej obrazovke strieľačku. To v tom lepšom prípade. Verný opis toho, čo sa stáva v tých horších prípadoch, poskytuje dokument V sieti.

Zabezpečenie normálnej kultúry online prostredia požadujte aj od školy. Učitelia by nemali tolerovať neprístojnosti. Škola by mala vytvoriť pohodové a bezpečné prostredie nielen priamo v triedach, ale aj online.

Živé príklady z online diania predstavujú šancu zatrénovať deti – do povahy tohto sveta, ale aj do toho, ako sa v ňom správať. Nerátajte pritom s tým, že vaše dieťa je vždy obeť. Vaše dieťa môže byť pokojne aj narušiteľ. Dobrá rada pre deti je táto: „Nikdy nepíš do četu nič, čo by si nepovedal do očí riaditeľovi školy.“ 

7. Investujte do vzťahu

Každý deň obedujete mrazenú pizzu, dieťa chodí v špinavých teplákoch a roztrhanom tričku, z ktorého vyrástlo už minulú jeseň. Pracovný zošit z matematiky sa zasekol na strane 4, nazúrený šéf vám opätovne vynadal pre nestihnuté deadliny. Po vstupe do bytu sa musíte prekopať kopou neodložených topánok, rukavíc a búnd. Záchodový pavúk stihol priviesť na svet už tretiu generáciu potomkov v dômyselne vybudovanom pavučinovom obydlí vo vašej kúpeľni. A synak či dcéra len zíza a zíza do mobilu, von ich nedostanete ani za všetky poklady sveta.

Keby to aj takto bolo a nepodarí sa vôbec nič, no podarí sa tá jedna jediná vec, môžete si gratulovať.

Tá jedna vec je vzťah.

Korona nám zobrala milión vecí. Ale čo nám dala, je rodinný čas. Nikdy predtým deti nemali svojich rodičov toľko času nablízku. Táto blízkosť síce všeličo poodhaľuje o kvalite vzťahov a niekedy to nie sú príjemné obrázky. No dá sa na to pozerať aj ako na šancu. Keď už nič, tak upustite zo všetkého, ale buďte dieťaťu nablízku. Počúvajte ho, hrajte sa s ním, čítajte mu. Každý rodič miluje svoje dieťa, no nie každý mu to vie dať najavo tak, aby tomu dieťa bytostne verilo. Hľadajte, ako mu to ukázať, a denne to tak robte.

O chvíľu bude po korone, deti sa zas rozletia a stanú sa pre ne dôležití iní ľudia a iné aktivity. Teraz ich máte pri sebe, tak sa postarajte, aby ste boli pre nich najdôležitejší vy. Pre ich sebaúctu, obraz o vlastnej hodnote, životný optimizmus a odvahu veriť svetu je toto kľúčové. To sú ich najlepšie šance na prežitie korony, ale aj dobrého života.