Výchovná poradňa Kde sme urobili chybu? Syn sa prejavoval ako mimoriadne nadaný, nástupom puberty ho nič nezaujíma

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail vychovnaporadna@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Máme syna, ktorý je na začiatku puberty. Predtým sa prejavoval tak, že som si myslela, že bude mimoriadne nadaný. Všetko ho zaujímalo, na všetko sa pýtal, všetko chcel a potreboval vedieť. Denne sme dostávali od neho milióny otázok. Stále niečo vyrábal, spolu sme niečo skúmali, robili pokusy, hrali zložité spoločenské hry, v šiestich rokoch zvládal hry pre deti od desať rokov. Ako prišla puberta, všetko sa skončilo, nič ho nezaujíma, na nič sa nepýta. Môže to byť pubertou? Alebo vôbec nebude až „tak nadaný“ a len prepálil štart? Spravili sme niekde chybu, že mu neposkytujeme podnetné prostredie? Ďakujem za odpoveď. Marta

Puberta, aj tá začínajúca, je pre dieťa i jeho rodičov nielen vážne, ale veľmi dôležité obdobie. Je to na psychosociálnej úrovni začiatok cesty odpútavania sa dieťaťa od rodinného prostredia a závislosti od jeho životného konceptu. Je spojené s fyzickým (nesúmerným) rastom, hormonálnymi zmenami, s hľadaním samého seba. Niečo sa deje, nerozumieme tomu celkom ani my rodičia, ale ani samotné dieťa. Nielen my ho nepoznávame, ale ani ono často nevie mnohé z toho, čo prežíva a robí, pomenovať. Vy ste v ňom objavovali nadanie, ale teraz chce ono objaviť v sebe nadanie. Mali ste dieťa, ktorým ste sa mohli chváliť, teraz máte pubertiaka.

Pokiaľ to nie je spojené s nejakými výraznými excesmi, napr. výrazným zhoršením výsledkov v škole, neskorými príchodmi domov, vulgárnym slovníkom a inými vážnymi porušovaniami pravidiel a správania, stačí, ak rešpektujeme, že začína byť dospelejší, než sme si boli ochotní pripustiť. On je ten, kto dáva v rozličných situáciách najavo, či je náš „chlapček“ alebo je už „muž“. Povedal by som mu, že ma zaujíma, čo ho trápi, teší, čo prežíva, ale aj to, že rešpektujem, ak o tom (zatiaľ) nechce so mnou hovoriť.

Pokiaľ by sa však začali objavovať vážnejšie excesy, mali by ste signály zo školy, od známych, spolužiakov či polície, zašiel by som za triednym učiteľom, na políciu atď. a chcel by som sa o tom čo najviac dozvedieť. O tom, ako funguje v škole a v triede, v partii mimo školy. Na rovinu by som dieťaťu povedal: „Záleží mi na tebe, nie je mi jedno, čo sa s tebou deje!

Môžeme to skúsiť vyriešiť spolu, ale môžeme zájsť za nejakým odborníkom. Musíme niečo obaja zmeniť a na zmene sa dohodnúť.“ Pokiaľ ide o „chybu vo výchove“, všetci robíme vo výchove chyby (a deti ich našťastie zväčša v zdraví prežijú). Celkom iste ňou nie je „málo podnetné prostredie“.