Rothovo mesto

Rothovo mesto

Pohľadnica z roku 1914. Trh a námestie v mestečku Brody.

Prvý dojem nebol slávny. Ubytovali sme sa v hoteli Jevropa za 6 eur na noc.

Pri dverách reštaurácie sa dal dýchať iba prepálený olej, po stenách viseli repliky Florencie, na parkovisku stálo auto s českou ešpézetkou. Pršalo, večerné osvetlenie neexistovalo, lampy boli namierené iba na gréckokatolícke chrámy. Navyše ma ukrutne bolela hlava.

Bál som sa, či tu vôbec bude aspoň tabuľka o tunajšom rodákovi Josephovi Rothovi, kvôli ktorému som sem prišiel.

Zbytočne.

Ranná káva za osem hrivien bola solídna, raňajky kontinentálne, koňak zakarpatský. A Rotha tu poznali všetci. V knižnici aj miestnom dobre utajenom múzeu majú o ňom výstavku, jeho diela v ukrajinčine už vyšli, upratovačka na gymnáziu, kde v roku 1913 Roth zmaturoval, nám otvorila pamätnú izbu školy, od tých čias sa tu toho veľa nezmenilo. Pribudol transparent s textom americkej hymnickej piesne a vlajka USA. Bizarné rovnako ako pol tucta prozelitov zo Svedkov Jehovových roztiahnutých po celom námestí tohto mestečka. Halič, kde sa Brody nachádzajú, je centrom ukrajinského nacionalizmu.

Oproti Rothovým románom, kde sa tunajšie pohraničie tak často vyskytuje, sa toho zmenilo veľa. Vtedy to bola periféria Rakúskej monarchie, 80 percent tunajších obyvateľov boli chudobní židia, hranica s Ruskom bola hneď za mestom. Brody spomína aj Martin Pollack, ale nepoznám lepší text ako Rothovho Jóba, kde opísal posledné hodiny miestnej diaspóry, predtým než sa rozhodla utiecť do Ameriky alebo Ruska a asimilovať sa tam. Rothov Jób je napísaný úmyselne archaizujúcim jazykom, je plný krutosti, podvolenia, ale aj vyčerpania. A vzbury všetkých mladých, ktorí už nechceli ani chudobu svojich otcov, ani vieru s jej zákazmi. Radšej bojovali za cára alebo posluhovali Američanom.

Z monarchie tu zostalo len gymnázium, pár budov a ruiny. Synagóga je obrovská, zrútená, ale obvodné múry sú stále pevné. Na trhu si kúpite všetko, bývalý palác je sčasti bytovka, sčasti sídlo učňovky. Ale tie staré Brody stále žijú, Roth má totiž stále dosť čitateľov. Chodia najmä Rakúšania, občas niečo darujú, čo-to si kúpia. Keď tu raz bude šikovnejšia starostka alebo riaditeľ školy, stačí zorganizovať letnú školu, čítanie Hotela Savoy alebo Pochodu Radeckého, fondy sa na to nájdu. Len židia sa už nevrátia, nadobro splynuli s krajinami, kam odišli. Ostala tu po nich len Jevrejská ulica.

Brody, na dobovej pohľadnici rakúska hranica s Ruskom v roku 1905.

Roth bol haličský žid, ktorý konvertoval na katolicizmus, presvedčený Rakúšan a písal podstatne lepšie ako u nás obľúbenejší Zweig. Mimochodom, Volker Weidermann vo výbornom románe Ostende 1936 – Léto jednoho přátelství tvrdí, že to vedel aj Zweig. Lenže Rothovo rakúšanstvo zaniklo so smrťou Františka Jozefa. Monarchiu vždy vnímal cez perifériu, jeho otec bol Slovinec, preto rozumel Slovanom, chápal, aký problém sú Maďari a prečo sa ten ohromný konglomerát od Bosny po Brody musel skončiť. Ríša skostnatela a vysychala, nové generácie nestáli o jej hranice. Všetko sa malo zmeniť, a rýchlo. Brody sú toho dôkazom.   

Rothovi sa tak podarilo viac než posledným Habsburgom. Dokázal vo svojich románoch zachovať aspoň jej mýtus. So všetkou eleganciou a maniermi.

Keď si onedlho budeme pripomínať sto rokov od smrti cisára Františka Jozefa, oplatí sa prečítať si poslednú kapitolu Radeckého pochodu, kde Roth opísal jeho spoveď a odchod z tohto sveta. Je to najlepší epitaf c. k. monarchii. Viedeň aj Brody potom človek vidí inými očami.

 

Foto: wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo