Wilders v novej holandskej vláde Hlasité výzvy na modlitbu z mešít sa obmedzia, podpora Ukrajiny zostáva

Voľby sa konali 22. novembra minulého roka a odvtedy sa stále len rokovalo o novej koalícii.

Koaličné rokovania sa však teraz skončili. Novú vládu bude tvoriť jedna etablovaná strana, VVD, ktorú opustil veterán Mark Rutte a teraz ju vedie mladšia politička turecko-kurdského pôvodu Dilan Yeşilgöz-Zegeri. 

Ostatné tri koaličné strany určite nepatria k holandskému establišmentu. Sú to PVV Geerta Wildersa, ktorá je aspoň na scéne už dlho (viac ako desať rokov), a dvaja nováčikovia na scéne – hnutie poľnohospodárov BBB a nová pravicová strana NSC politika Petra Omtzigta. Dlho nebolo vôbec isté, či sa všetky štyri strany niekedy dohodnú. Všetky sa nachádzajú na pravej strane politického spektra, ale najrôznejšie animozity a rozpory medzi nimi komplikovali situáciu.

Nateraz je už dohodnutý spoločný predbežný program budúcej vlády. Nevznikla však zatiaľ dohoda o konkrétnych ľuďoch a o zložení kabinetu. Očakáva sa, že Wilders nebude premiérom a že premiérske kreslo pripadne technokratovi prijateľnému pre všetky strany. V zákulisí sa hovorí o Ronaldovi Plasterkovi, pragmatikovi, ktorý má povesť (a prax) vyjednávača funkčných kompromisov.

Dohodnutý výsledný dokument je tak holandsky stručný (26 strán) a je k dispozícii vo formáte PDF na stránke kabinetsformatie2023.nl.

V ubytovniach pre azylantov sa má zaviesť prísny režim, azyl na neurčitý čas sa nebude udeľovať vôbec.

Najdôležitejšou témou nového programu je prisťahovalectvo, najmä azylové prisťahovalectvo. To sa má znížiť vďaka „najprísnejšiemu azylovému systému v holandskej histórii“.

Prijímanie nových žiadostí o azyl bude na dva roky pozastavené. Dôkazné bremeno pri žiadostiach o azyl sa otočí: žiadateľ bude musieť preukázať, že si azyl zaslúži, zatiaľ čo doteraz musel azylový úrad dokazovať, že si ho nezaslúži. 

Žiadatelia o azyl nebudú mať nárok na prednostné zaobchádzanie pri prideľovaní sociálnych bytov, a to ani v „mäkkosrdcových“ regiónoch (kde sú ľavicové radnice).

V ubytovniach pre azylantov sa má zaviesť prísny režim, azyl na neurčitý čas sa nebude udeľovať vôbec, zruší sa automatické zlučovanie rodín, skráti sa azylové konanie a obzvlášť prísne sa má postupovať proti problémovým osobám, ktoré sa dopúšťajú trestných činov buď voči iným žiadateľom o azyl, alebo navonok. 

Obdobie, počas ktorého osoba musí byť prítomná v Holandsku, aby mohla požiadať o občianstvo, sa predĺži na desať rokov. Po získaní holandského občianstva by mal človek stratiť svoje predchádzajúce občianstvo, čo sa, mimochodom, nepriamo týka aj súčasnej predsedníčky strany VVD, ktorá má turecké aj holandské občianstvo, ale sľúbila, že sa ho dobrovoľne vzdá, aby nevyzerala ako úplný pokrytec.

Tieto nové nariadenia môžu byť v rozpore s práve vyrokovaným európskym migračným paktom, preto sa Holandsko bude snažiť získať od Európskej komisie trvalú výnimku (opt-out). 

Na tento konflikt som úprimne zvedavý, pretože EK bude mať všetky dôvody, aby takúto výnimku neschválila – migračná politika je taký horúci zemiak, že podobnú výnimku by potom chcelo desať ďalších krajín. Na druhej strane Holandsko prispieva do spoločného rozpočtu obrovskými sumami peňazí, čo mu dáva určitú vyjednávaciu pozíciu.

Ešte jedna zaujímavá vec aj pre nás – zamestnávatelia, ktorí dovážajú pracovnú silu do tovární a podobne (veľmi častý jav aj v Česku), budú zodpovední za to, aby boli títo ľudia primerane ubytovaní a aby jednotlivci nerobili príliš veľkú neplechu. Aj to je v českých priemyselných mestách dosť pálčivý problém a mali by sme vo vlastnom záujme sledovať, čo s tým nová holandská vláda urobí. Nie všetky problémy okolo migrácie sa sústreďujú do azylovej sféry.

Maximálna povolená rýchlosť na diaľniciach sa vráti na 130 km/h.

Ďalšou veľkou témou, okolo ktorej sa točí program novej vlády, je rozpor medzi skutočnosťou, že holandskej ekonomike ako celku sa darí, ale jednotlivci majú čoraz väčší problém zvládnuť domáci rozpočet a vyžiť z neho. 

Rôzne „zelené“ opatrenia proti poľnohospodárom (Holandsko je obrovským producentom potravín a prostredníctvom vývozu kŕmi niekoľkonásobok svojej populácie) sa majú výrazne zmierniť.
Holandskí poľnohospodári protestujú proti ekologickým opatreniam, ktoré by mali za následok zánik mnohých poľnohospodárskych podnikov. 

Daňové zaťaženie strednej triedy sa má znížiť a má sa splniť nesplnený sľub predchádzajúcej vlády týkajúci sa dostupnosti škôlok. Má sa tiež zvolať „samit o bývaní“, ktorý má uľahčiť novú výstavbu – stanovený cieľ je stotisíc nových bytov ročne. Má sa obmedziť možnosť „nimbyistov“ brzdiť bytovú výstavbu nekonečnými odvolaniami. Výstavba domov má mať prednosť pred výstavbou veterných elektrární.

Z ostatných bodov programu stojí za zmienku napríklad premiestnenie holandského veľvyslanectva v Izraeli z Tel Avivu do Jeruzalema alebo plán na dostavbu štyroch nových jadrových blokov, z ktorých dva sú už vo výstavbe a ďalšie dva sa ešte len budú projektovať. 

Maximálna povolená rýchlosť na diaľniciach sa vráti na 130 km/h. (Predchádzajúca vláda ju z ekologických dôvodov znížila na 100 km/h.) Dotácie na elektromobily sa zrušia. Holandsko sa bude usilovať o vytvorenie medzinárodného tribunálu na vyšetrenie zločinov Islamského štátu a hlasité výzvy na modlitbu z mešít sa obmedzia.

Podobne ako mnohí iní svojrázni politici, aj on má dosť veľké ego a práve to môže zničiť inak zaujímavý projekt.

Holandská vláda má tiež dodržiavať rozpočtovú disciplínu (obmedziť štátny dlh na 60 percent HDP) a zabrániť prípadnému plytvaniu peniazmi v Európe. 

Výdavky na obranu sa majú zvýšiť na 2 percentá HDP. Podpora Ukrajiny v súčasnej vojne zostáva nezmenená, ale je tu značná skepsa voči budúcemu rozširovaniu EÚ o ďalšie štáty.

Celkovo: zo sekulárnokonzervatívneho hľadiska zväčša dobre znejúci program, ktorý výrazne odráža súčasné názorové zmeny v európskej populácii. Priemerný Európan má teraz pocit, že zelené opatrenia boli prehnané a otvorenosť voči migrácii z tretieho sveta bola ukrutne prehnaná. 

Takáto nová vláda v Haagu môže mať vplyv aj na celoeurópsku politiku. Aj v Bruseli sú si, samozrejme, niektorí rovnejší a Holandsko so svojím obrovským bohatstvom a s prestížou jednej zo zakladajúcich krajín Únie má oveľa väčší diplomatický vplyv ako napríklad Česká republika.

Iná vec už je, koľko sa toho podarí skutočne presadiť. Ako už bolo spomenuté, tri zo štyroch strán, ktoré tvoria koalíciu, sú v praktickej správe krajiny nováčikmi, hoci niektorí majú skúsenosti. Druhá vec je, že Wilders už raz vládu, ktorú podporoval z opozície, zvrhol a ako jej člen to môže urobiť znova. Podobne ako mnohí iní svojrázni politici, aj on má dosť veľké ego a osobne si myslím, že existuje určité riziko, že práve táto skutočnosť môže zničiť inak zaujímavý politický projekt.

S novým vládnym programom sa Holandsko vzďaľuje od „nemeckej“ politickej sféry, kde sú ekologické otázky stále silné a reforma azylového práva je naďalej tak trocha tabu. Program dokonca obsahuje explicitnú formuláciu „náš ústavný poriadok ohrozuje islamský terorizmus“ (s. 20) bez akejkoľvek hry na „extrémistov“ atď., čo by samo osebe viedlo v Nemecku k národnému intelektuálnemu kŕču.

(Mimochodom, niektorí českí odborníci na Blízky východ by sa tiež zľakli; Nemci, samozrejme, oveľa viac. Ale uvidíme o 10-15 rokov; pochopenie celej veci sa nakoniec dostane do Berlína, Mníchova a Hamburgu. Časom. Bude potrebných ešte asi päťdesiat demonštrácií za kalifát.)

Myšlienka „čoraz užšej Únie“, ktorú v holandských voľbách reprezentoval Timmermans , je minimálne na nejaký čas mimo hry.

Holandsko sa týmto programom blíži k situácii, v akej bola Británia pred brexitom. Nechcem tým naznačiť, že Holandsko smeruje k nexitu, to je nepravdepodobné; ale vo všeobecnosti je tam celkom jasná túžba vrátiť časť rozhodovania z Bruselu na národnú úroveň a aj nedôvera k celoplošnej európskej politike.

Naopak, myšlienka „čoraz užšej Únie“, ktorú v holandských voľbách reprezentoval bývalý europolitik Frans Timmermans na čele ľavicovej koalície GroenLinks, je minimálne na nejaký čas mimo hry. Hoci Timmermansova frakcia v holandskej Tweede Kameer nie je úplne bezvýznamná (25 poslancov zo 150), žiadnu významnú silu nepredstavuje.

Z českého pohľadu bude celkom výhodné mať aspoň jednu veľkú krajinu v západnej časti kontinentu, ktorá je skeptická voči ďalšiemu integračnému tlaku Nemecka a Francúzska. Skutočnosť, že Veľká Británia odišla, pravdepodobne z dlhodobého hľadiska viac uškodila strednej a východnej Európe.

Marian Kechlibar je autorom knihy Krvavá levanduľa a sedemdielnej série Zabudnuté príbehy. Publikuje na svojom blogu kechlibar.net.