Vedie kurzy pre bezdetné páry V obrovskej túžbe po dieťati sme z neho urobili tovar. Ale keď je tovar, stáva sa aj odpadom

Katarína Svitanová upozorňuje, že hoci dnes existujú aj iné medicínske riešenia, párom, ktoré bojujú s neplodnosťou, sa ako prvé riešenie ponúka asistovaná reprodukcia. Tá si však so sebou nesie aj mnohé tienisté stránky, o ktorých sa verejne veľmi nerozpráva. 

„Stále sa zameriavame na interrupcie, že je to zlo, čo nikto nespochybňuje. Ale koľko tu máme zamrazených embryí s neistou budúcnosťou v centrách, vieme to? Pár možno jedno-dve využije, a čo s tými ostatnými?“ upozorňuje v rozhovore pre Postoj. Zdôrazňuje, že táto prax prináša do rodín veľa osobných tragédií a ťažkého prežívania.

Právnička Katarína Svitanová vedie spolu s manželom kurzy pre bezdetné páry už jedenásť rokov. Prešli si dlhou fázou bezdetnosti, a aj keď dnes sú už rodičmi dvoch detí, sprevádzajú tieto páry naďalej v snahe pomôcť im prechádzať situáciami, ktoré sú pre bezdetných zraňujúce, ale aj ponúknuť informácie, ktoré za roky snahy o dieťa nazbierali.

Venujete sa stretnutiam bezdetných párov, aj keď ste sa nakoniec s manželom po dlhých rokoch dočkali dvoch detí. Prečo sa tejto téme venujete ďalej?

Našou hlavnou myšlienkou hneď od začiatku, teda ešte v čase, keď sme riešili aj našu bezdetnosť, bolo sprevádzať manželov, byť im nablízku, byť s nimi v ich zložitej životnej situácii. 

Ak sa bezdetné páry upnú na to jediné, čo im vo vzťahu chýba, teda na dieťa, a začnú svoj vzájomný vzťah zanedbávať, tak aj keď dieťatko príde, neznamená to, že nebudú konfrontovaní krízami, ktorými predtým prešli a neriešili ich.

Bezdetné páry, rovnako ako aj manželstvá s deťmi prechádzajú svojimi krízami. Vidia teda títo manželia hlavnú príčinu svojich problémov v tom, že dieťa neprichádza?

Áno, a je to omyl. Tieto páry mi potvrdzujú a aj my sme sa vo svojom okolí s tým stretli, že dieťa, ku ktorému sa možno dopracujeme aj po namáhavej ceste, ešte neznamená, že nejako utuží manželstvo.

Poznám prípady, keď manželia veľmi túžili mať dieťa, čo sa im po dlhšom čase aj podarilo, ale oni sa nakoniec rozišli. Pretože problémy, ktoré mali, si predtým nevšímali alebo ich neriešili. A po príchode dieťaťa vieme, že mnohé veci sa vo vzťahu stávajú ešte náročnejšími.

Vaša práca s bezdetnými pármi sa začala osobným príbehom vášho manželstva. O čo išlo?

Manželmi sme devätnásť rokov, z toho desať rokov sme boli nedobrovoľne bezdetní. Keď si v manželstve uvedomíte, že dieťa neprichádza a bude s tým asi problém, v prvom rade hľadáte pomoc u lekárov. Tak to bolo aj u nás. Nám lekári ako jedinú možnosť ponúkli hneď umelé oplodnenie. A to bez nejakej hlbšej diagnostiky.

S manželom sme sa zhodli, že tento spôsob odmietame a nechceme ísť v túžbe za dieťaťom touto cestou. Vtedy mi môj lekár povedal, že ja vlastne ani dieťa nechcem, keď odmietam jeho medicínske riešenie.

„Lekári nám ako jedinú možnosť ponúkli hneď umelé oplodnenie. A to bez nejakej hlbšej diagnostiky.“

To sa žene, ktorá túži po dieťati, ktoré neprichádza, nemôže počúvať ľahko.

Bolo to pre mňa veľmi náročné a zraňujúce. Vtedy som si povedala, že to tak nie je, ja to dieťa naozaj chcem, ale uvedomujem si hodnotu nášho manželstva a aj hodnotu dieťaťa, ktoré k nám má prísť. Ale nebolo to jednoduché. Bola to pre mňa veľká rana, s ktorou som sa stretla v prostredí medzi lekármi, u ktorých sme hľadali odbornú pomoc.

Čo nasledovalo?

Keďže sme s manželom praktizujúci veriaci, tak sme sa obrátili na našich priateľov kňazov, či nám nevedia pomôcť, pýtali sme sa, aký uhol pohľadu má cirkev na takúto životnú situáciu manželov.

Akú ste dostali odpoveď?

Tam sme zrazu zistili, že pre bezdetných manželov sa v podstate nič neponúka. Pýtala som sa, ale čo my, snažíme sa v súlade s učením cirkvi žiť svoje manželstvo a nič sa nám neponúka. Na to mi jeden kamarát kňaz povedal, nech niečo vymyslím ja. Pre mňa to bola hodená rukavica, keďže som pomerne dynamický a akčný človek, a povedala som si, že idem do toho.

Začala som zbierať informácie, boli to mnohé stretnutia s odborníkmi a hodiny sedenia pri počítači a hľadania informácií, väčšinou zo zahraničných zdrojov.

Foto: POSTOJ/Adam Rábara

Prečo?

Na Slovensku naozaj veľa informácií nebolo. Vtedy sa mi dostala informácia o tom, že v Írsku majú novú metódu NaproTechnology. U nás s tým vtedy začínala pani doktorka Magdaléna Gerová a Ivan Wallenfels, ale skutočne sa to len rozbiehalo.

Toto sa stalo tiež ďalšou našou motiváciou, kde som si povedala, že ak toto môže byť tiež cestou, ako túto metódu u nás spropagovať ako jednu z možností riešenia neplodnosti, ktoré v zahraničí pomáhajú, tak poďme do toho a skúsme to.

Čiže pred viac ako pätnástimi rokmi mali neplodné páry informácie najmä o asistovanej reprodukcii ako riešení svojej situácie?

Presne tak. Snažila som sa tieto informácie hľadať, a keď som nejakú zaujímavú našla, tak som sa snažila stretnúť sa s človekom, ktorý sa danej metóde venoval. Takto sme sa dostali aj k pani doktorke Lazničkovej do Brna, kde som zistila, že u nich funguje Centrum nádeje a pomoci.

Na moje veľké prekvapenie nám povedala, že sa bezdetným neplodným párom venuje už dvadsať rokov, čo bolo pre mňa neuveriteľné, že je to v Brne, hneď za hranicami, a my na Slovensku vôbec o tom nevieme. Keď sme dospeli do bodu, že sme nazhromaždili dosť potrebných informácií, ktoré by mohli pomôcť bezdetným párom, zorganizovali sme prvé stretnutie. To bolo v roku 2013.

Niečo také chce v sebe asi veľa sebazaprenia. Mnohé bezdetné páry totiž hovoria o veľkej bolesti, ktorú ich najbližšie okolie vôbec nechápe, a radšej sa témam o neplodnosti vyhýbajú. Vy, naopak, ste sa rozhodli dať ľudí s týmto problémom dohromady.

Bol to pre nás šok, že sa takáto situácia stala práve nám. Zrazu všetci v našom prostredí, či už medzi priateľmi, v spoločenstve, vo farnosti, ale aj celkovo v skupine ľudí, s ktorými sme sa predtým stretávali, mali v našom veku dieťa. Riešili iné problémy, mali iné starosti.

Vtedy som zrazu mala pocit, že akoby sme my nikam nepatrili. Naši priatelia, s ktorými sme sa stretávali predtým, už mávali vlastné stretnutia s rodinami, s malými deťmi.

 „Bolo pre mňa veľmi zraňujúce ísť do prostredia, kde bolo veľa malých detí alebo tehotné ženy.“

To musí manželov, ktorí túžia po dieťati, veľmi zraňovať.

Musím priznať, že v tej prvotnej fáze, keď sme začali riešiť problém a uvedomovať si, že sme bezdetní manželia, bolo pre mňa veľmi zraňujúce ísť do prostredia, kde bolo veľa malých detí alebo tehotné ženy.

Človek sa premohol, keď to boli priatelia alebo v rodine, ale keď som sa vrátila, tak som si to vždy odplakala. Tá túžba po dieťati bola taká veľká a neuveriteľná, že konfrontácia s realitou skutočne nebola jednoduchá.

Aj toto bola jedna z mojich motivácií, keď som si povedala, že sa chcem stretávať s ďalšími ľuďmi, ktorí ma pochopia, ktorým možno nemusím vysvetľovať, čo prežívam, ktorým nebude čudný môj smútok, ktorí možno prechádzajú rovnakou fázou ako my, ktorí možno budú vedieť niečo poradiť, a keď nie, tak sa aspoň trochu povzbudíme navzájom.

Nebáli ste sa, že takéto stretnutie bude pôsobiť depresívne?

Od začiatku sme to mali tak nastavené, že nechcem, aby to bolo stretnutie nejakých depresívnych ľudí, ktorí tam budú sedieť a plakať. To by nikomu z nás nepomohlo. 

Moja vízia bola stretnúť sa, podporiť sa a povzbudiť sa aj v prežívaní nášho manželstva, napriek tomu, že je bezdetné. Hľadať jeho hodnotu a krásu, aj keď sme bezdetní.

A čo bol ďalší hnací motor, bolo hľadať plodnosť v niečom inom, byť plodní navzájom nie v biologickej podobe, ale byť plodní možno v službe bezdetným. Toto mi dávalo zmysel.

Prvé stretnutie zrejme dopadlo dobre, keďže sa kurzy konajú dodnes.

Priznám sa, že som pred prvým stretnutím mávala nočné mory, že nikto neprišiel. (Smiech.) V skutočnosti bol taký veľký záujem, že sme museli spraviť následne ďalšie stretnutie, pretože kapacitne nebolo možné tento záujem obsiahnuť.

Sami sme boli z toho prekvapení. Vtedy sme si uvedomili, aký je ten problém veľký, len sa o tom nehovorí. Pri tomto stretnutí som si uvedomila, že páry, ktoré prišli, bojujú s tým istým čo my.

Prvé stretnutie bolo pred jedenástimi rokmi, viete povedať, či sa problémy bezdetných párov v čase zmenili? Riešia dnes páry iný typ problémov? 

Keď to porovnám so súčasnosťou a časom, keď sme to začali riešiť my, tak dnes majú bezdetné manželstvá, vďakabohu, viac možností už aj na Slovensku.

Čo je rovnaké a potvrdzujú mi to aj bezdetné páry – hoci už na Slovensku sú možnosti, sú nové liečebné postupy, vždy to trvá, kým sa k nim tieto páry dopracujú. 

Treba ich prácne vyhľadávať, nie sú zhromaždené na jednom mieste a páry stojí veľa námahy, aby zistili, čo ešte môže pomôcť. Navyše stále chýba komplexná diagnostika párov.

To potvrdili aj odborníci oslovení v našom seriáli o neplodnosti.

Ale to je presne o tom, že neplodnosť sa netýka len gynekológie, urológie a andrológie, tam pristupuje endokrinológia, hematológia, imunológia, potravinová intolerancia aj spôsob života, akým žijeme, nápomocné tam môžu byť cvičenia pre páry. Ide o komplexnosť riešenia tohto problému. To tu stále chýba.

Aj preto by som chcela apelovať na páry, ktoré prechádzajú týmto problémom, aby boli náročnejšie voči svojim lekárom, aby to naozaj bolo o medicíne, a nie o tom, že sa to vyrieši odoslaním páru na umelé oplodnenie. 

Myslím si, že každý pár, ktorý má záujem, si zaslúži, aby dostal komplexnú liečbu a aby lekári hľadali príčinu neplodnosti.

Foto: POSTOJ/Adam Rábara

Ako je to s dostupnosťou lekárov, ktorí ponúkajú alternatívy voči asistovanej reprodukcii?

Aj vďaka našim stretnutiam bezdetné páry spoznali skvelých lekárov, ktorí mnohým párom pomohli. Problémom je, že lekárov, ktorí sa snažia pomôcť bezdetným párom, nie je veľa, pričom párov, ktoré ich vyhľadávajú, je čím ďalej, tým viac.

Vráťme sa na chvíľku k vášmu osobnému príbehu. S manželom ste sa nakoniec stali rodičmi dvoch detí, napriek tomu organizujete stretnutia bezdetných ďalej. Nezneisťuje to tieto páry?

Vnímame to, že teraz, keď máme, vďakabohu, dve deti, sme už v našom manželstve niekde inde. Ale moja skúsenosť bezdetnosti bola natoľko silná, že som si povedala, že ak to bezdetné páry odo mňa prijmú, tak naďalej chcem im byť nablízku a pomáhať im a dať im informácie, ku ktorým sme sa dopracovávali dlhé roky. 

S manželom máme v tomto jasno, chceme zostať v službe bezdetným párom. Ak to od nás prijmú, budeme veľmi radi, keď im môžeme pomôcť a nasmerovať ich.

Kedy do vášho manželstva prišli deti?

Po asi desiatich rokoch hľadania a medicínskych riešení sme si s manželom povedali, že to, čo sme chceli, sme si už skúsili, to, čo sme mohli, sme absolvovali, tým, čo sa dalo, sme si už prešli.

Povedali sme si, že nechajme to všetko tak, neriešme to, prijmime to, že sme bezdetní manželia, že sme darom jeden pre druhého, že budeme hľadať plodnosť v službe bezdetným. 

Zvláštne je, že po tomto rozhodnutí som do polroka otehotnela. Bol to pre mňa doslova šok.

Vaše prvé tehotenstvo však nedopadlo dobre.

Veľmi sme sa tešili, absolvovala som prvé vyšetrenia, v ktorých bolo všetko v poriadku. Po niekoľkom týždni nám lekár povedal, že srdiečko nebije a ide o zamĺknutý potrat. 

Pre mňa, ktorá si desať rokov prešla nechcenou neplodnosťou a zrazu prišiel prísľub života, ktorý vzápätí odišiel, to bol koniec sveta. Ničomu som nerozumela a môžem povedať, že toto bolo jedno z najťažších období môjho života.

Po nejakom čase som znovu otehotnela, len to bolo veľmi rizikové tehotenstvo a asi mesiac pred pôrodom povedal lekár, že mám také zlé výsledky, že pravdepodobne budú stáť pred voľbou, či zachraňovať mňa alebo dieťa.

To bolo zase veľmi náročné pre náš vzťah a manželstvo. Čo teraz? Našťastie som zdravá ja i dieťatko.

Potom prišlo druhé dieťa.

Ešte predtým však prišiel znova spontánny potrat. Potom sme čakali dvojičky a jedno bábätko neprežilo. Máme tri detičky v nebi, ale tiež, keď som si prešla skúsenosťou strát detí spontánnym potratom, čo boli pre mňa tie najťažšie skúsenosti, ktoré ako žena mám, pýtala som sa, načo je to dobré, prečo som si toto všetko ešte mala prežiť?

Ale keď na víkendových stretnutiach o tejto skúsenosti hovoríme, vidím, kto začína plakať, kto si tým tiež prešiel, a my si s týmito pármi znova sadneme a prechádzame si spolu tým procesom straty a bolesti. 

Je to akoby ďalšia dimenzia v našej bezdetnosti, lebo je veľa párov, ktoré si prechádzajú spontánnymi potratmi. Pre každý pár je to veľká strata a náročné na prežívanie. Aj preto hovorím, že u nás je naozaj jedno aj druhé dieťa zázrak.

Spomínali ste, že väčšinou ako prvá možnosť je bezdetným párom ponúkané IVF. Majú s ním skúsenosti aj kresťanské páry?

Na každom víkendovom stretnutí sú páry, ktoré túto skúsenosť majú. Nekomentujem to, je to každého osobné rozhodnutie. Ale keď nakoniec na stretnutie prišli, znamená to, že to nevyšlo a hľadajú iné cesty.

Hľadajú alternatívy voči asistovanej reprodukcii najmä kresťanské páry?

Už dávno to nie je len o veriacich ľuďoch. Neustále sa stretávam s tým, že keď tieto riešenia presiahnu rámec morálnych výhrad páru, tak do toho nejde. 

Aj mladí ľudia, ktorí nasledujú bio či ekologický životný štýl, majú s takýmto riešením problém.

Realitou teda je, že aj kresťanské páry, hoci cirkev asistovanú reprodukciu zamieta, si zvolia toto riešenie vo svojej túžbe po dieťati.

Na jednej strane je tá túžba taká veľká, že ste ochotní pre to spraviť všetko, a na druhej strane ako keby človek nedomyslel dôsledky toho celého. Nie všetko nám osoží. Na stretnutiach sme mali jednu ženu, ktorá povedala, že si prešla niekoľkými cyklami IVF a nedopadlo to pre ňu dobre. Buďme v pravde aj pred bezdetnými so všetkým, čo k tomu patrí. Nemaľujme im obrázky, ktoré nie sú reálne.

„Lekári aj okolie ju presviedčali, že je to len zhluk buniek, ktoré sú zamrazené. Môžete ju o tom presviedčať, keď dva také zhluky buniek jej dnes behajú doma?“

Ako to myslíte?

Na jednej strane je vytúžené dieťa, ale, žiaľ, na druhej strane sme sa dostali do nebezpečnej situácie, keď sa z dieťatka stáva tovar. A keď sa z dieťaťa stáva tovar, stáva sa z neho aj odpad. 

Neviem, či sa nad tým vôbec niekto zamýšľa. Stále sa zameriavame na interrupcie, že je to zlo, čo nikto nespochybňuje. Ale koľko tu máme zamrazených embryí s neistou budúcnosťou v centrách, vieme to? Pár možno jedno-dve využije, a čo s tými ostatnými?

Jedna pani, ktorá súhlasila, aby sme o jej príbehu hovorili, absolvovala stretnutie Ráchelina vinica. Primárne je určená pre ženy, ktoré si prešli interrupciou. Táto žena nemohla mať deti a prešla si niekoľkými cyklami umelého oplodnenia. Dve deti sa jej narodili a zostalo jej dvanásť zamrazených embryí. Nevedela to spracovať, nevedela, čo s nimi. Brala to tak, že sú to jej deti.

V takýchto prípadoch tých možností nie je veľa. Buď ich darujete, necháte sa ešte oplodniť alebo ich dáte na zničenie. To sú veci, o ktorých sa nehovorí. 

Lekári aj okolie ju presviedčali, že je to len zhluk buniek, ktoré sú zamrazené. Môžete ju o tom presviedčať, keď dva také zhluky buniek jej dnes behajú doma?

Spomínali ste, že v čase, keď ste riešili neplodnosť vy, boli bezdetné páry mimo centra pozornosti. Je to dnes iné?

Máme osobnú skúsenosť s manželskými pármi, ktoré napriek všetkému, čo absolvujú, ostávajú bezdetné. Nemali by sme na ne zabúdať a myslím si, že by mala byť na tieto páry zameraná väčšia pozornosť aj zo strany cirkvi.

V dnešnej instantnej dobe to je totiž veľká vec, že takíto partneri zotrvávajú v manželstve, že sú dvaja, napriek všetkým problémom a starostiam. Už to je veľká hodnota, na ktorej môžu stavať. Dnes máme toľko mladých ľudí, ktorí povedia, že si nevedia nájsť partnera, niekoho, kto by im rozumel.

Týmto manželom sa často ponúkajú akoby skratkovité riešenia typu pomodli sa takýto deviatnik, choď na takúto púť. Nechcem to znehodnocovať ani zľahčovať, aby sa tieto páry nemodlili alebo neabsolvovali púte, to vôbec nie. Poznám veľa párov, ktoré zázračne otehotneli. Len to nemôžeme brať automaticky, pomodlím sa tri deviatniky, pôjdem dvakrát na púť a budem mať dieťa. Ostaňme aj v tomto slobodní a dôverujme Bohu a jeho plánu s nami.

Foto: POSTOJ/Adam Rábara

Ako by sme mali s bezdetnými pármi komunikovať, aby sme ich svojimi reakciami nezraňovali?

Niekedy by možno stačilo, aby sme boli voči nim citlivejší a vnímavejší. Aby sa veľakrát nestávalo, čo sa aj nám stalo vo farnosti alebo v najbližšom okolí, že vy nemáte deti, nemáte toho veľa na starosti, tak urobte toto a toto. Dochádza aj k tomu, že ich okolie vníma, že sú povinní byť aktívni v nejakej činnosti a pomáhať tam a tam.

Mnohokrát to tieto páry aj robia, ale nemôžeme to paušalizovať, že vy ste bezdetní, máte čas, tak to robte.

Bezdetným párom sa často ako riešenie ponúka adopcia. 

Aj nám takéto rýchlo riešenie núkali. Veď keď nemáte deti, tak si ich adoptujte, koľko detí je v detských domovoch, tak si ich adoptujte. Zase tie „ľahké riešenia“. Ja som si to osobne nevedela predstaviť. Adopcia nie je pre každého, a to hovorím aj zo skúsenosti viacerých manželských párov, ktoré to vnímajú rovnako.

Váš manžel to cítil rovnako?

Môj manžel bol nastavený na adopciu. Povedala som mu, že netvrdím, že je to moje definitívne rozhodnutie, že možno k tomu časom dospejem, ale keď mi bola adopcia núkaná ako riešenie našej bezdetnosti, bola som a priori proti.

Veľmi ma zraňovalo, keď z veriaceho prostredia pomaly pohŕdavým tónom na mňa išli, a ty si nechceš adoptovať? Pomôcť nejakému dieťatku? Je veľmi jednoduché ponúkať takéto „zaručené riešenia“ pre niekoho, kto si neprešiel tým, čo znamená trápiť sa s bezdetnosťou.

Je teda v poriadku, keď veriaci pár necíti, že adopcia je jeho cesta, a nemusí mať výčitky, že „nechce pomôcť“?

Ponúknuť páru adopciu ako jedno z riešení môžeme, ale veľmi citlivo a možno vtedy, keď ten pár nejaký čas sprevádzame a poznáme ho. Je to jedna z možností. Ale vyhlásiť, veď si adoptuj, a keď si neadoptuješ, tak aký si ty kresťan, je mimo.

Adopcia vôbec nie je jednoduchá. Je to veľakrát náročné aj pre to dieťa, aj pre tých manželov. Je to jedna z ciest pre bezdetné manželské páry, ale musia k nej obaja slobodne a dobrovoľne dospieť. Poznám veľa párov, ktoré majú adoptované deti, a obdivujem ich. Ale pár, ktorý uvažuje o adopcii, by mal najprv spracovať zranenie zo svojej bezdetnosti.

S bezdetnými pármi pracujete už vyše desať rokov. Poznáte ich osudy a to, koľkí sa nakoniec dieťatka aj dočkali?

Niektorí mi vyčítajú, prečo nerobím štatistiku, koľko detí sa narodilo, koľko sa adoptovalo, koľko párov absolvovalo naše stretnutia. Nikdy som to nerobila, nerobím predsa žiadnu vedeckú štúdiu, mojím zámerom od začiatku bolo byť blízko týmto ľuďom, pomôcť im v ich situácii.

To, že títo manželia zostávajú spolu, sú si verní a napriek ťažkým skúškam, ktoré prichádzajú do ich manželstva, sú spolu, je veľká vec. Je to veľký dar, či už dieťa nakoniec do manželstva príde, alebo nie.

A veľký dar je aj dieťa. Mne tiež dlhšie trvalo, kým som to pochopila. Dieťa je dar, ktorý nie je ničím zaslúžený.