Najzaznávanejšie mesto Na Slovensku nie je nič také ako Krompachy

Prečo písať o Krompachoch? Pretože sú azda najzaznávanejším mestom na Spiši a asi tak trochu aj na Slovensku. Právom? Možno áno, ale to nič nemení na tom, že pre viacerých vrátane mňa je to výzva postaviť sa na ich obranu.

Kde si to technológia rozdáva s prírodou

Krompachy nemajú nič z goticko-renesančnej noblesy, ktorá nás ohromí v Spišskej Sobote, Levoči, Kežmarku, Spišskej Novej Vsi, Spišskom Podhradí, ale dokonca aj v Gelnici a Starej Ľubovni. 

Krompachy však majú čosi iné – komín. Komín hutníckej firmy Kovohuty Krompachy s výškou 200 metrov sa spolu s komínmi Chemka Strážske a elektrární Vojany delí o prvé až tretie miesto najvyššej stavby v Košickom kraji. V rámci Slovenska mu patrí desiate až dvanáste miesto.

Či idete autom alebo vlakom smerom od Spišskej Novej Vsi, v Hornádskej kotline vás zrazu bez varovania, zarezané medzi výbežkami pohorí Branisko na severe a Volovské vrchy na juhu, odrovná zhutnená scenéria ťažkého hutníckeho priemyslu. Ste v Krompachoch. 

Ony (alebo oni?) sú také nejednoznačné ako to samotné pomnožné podstatné meno. A to nie sú iba tie pohnuté dejinné udalosti v 20. storočí, je to aj zmes pocitov, ktoré zažijete, keď schádzate z hôr do mesta a vašou cieľovou destináciou je železničná stanica. Poďme sa vybrať na túto cestu. 

V relatívne teplom mesiaci február tohto roka som sa motal okolo Krompách viac, ako by to bolo zdravé. Chcel som im prísť na chuť, lákala ma tá surová dickensovská industriálnosť 19. storočia skombinovaná s veľmi čistou a agilnou z juhu sa tlačiacou prírodou.

Krompachy sú presne tým zápasiskom, kde môžete v plnej kráse vidieť, ako si to rozdávala a stále rozdáva civilizácia s prírodou. Zdá sa, že jej severný okraj to od industriálnej civilizácie schytal natoľko, že sa z toho bude ešte dlho spamätávať. Strmý masív vyzerá ako umelo navŕšená hlušina, environmentálna záťaž z hutníckej činnosti, lenže on tam vyrástol prirodzene. 

Dnes to pôsobí tak, akoby niekto teleportoval tento kusisko hory niekde od Jadranu priamo do lona hornádskej kotliny na Spiši. A s tým súvisí aj silne rozvinutý zmysel pre sociálnu spravodlivosť občanov Krompách, pretože železiarsky priemysel s masovou zamestnanosťou tu začal fungovať už od druhej polovice 19. storočia.

Sociálno-ekonomické napätie medzi vedením krompašských železiarní na jednej strane a zamestnancami na strane druhej vyvrcholilo násilnosťami s tragickým koncom pre 6 ľudí v roku 1921. Do dejín vošli tieto udalosti pod názvom „Krompašská vzbura“. Pre potreby tohto článku stačí spomenúť, že jej odkaz ostáva živý a má nemalý vplyv na formovanie politického svetonázoru Krompašanov. 

Trochu o prírode a stretnutí pod Plejsami 

Presuňme sa však na zalesnený juh, ktorý je zaujímavý pre turistu. Celkovo som Krompachom venoval tri februárové soboty. A začal som okruhom okolo najznámejších Plejsov, kde ešte pred 20 rokmi Veronika Zuzulová triumfovala na svetovom pohári v zjazdovom lyžovaní. Neuveriteľné, keď človek sedí na kofole na chate Energetik pri chátrajúcej infraštruktúre zimného strediska kúsok pod vrcholom zjazdovky a miestny znalec terénu mu vysvetľuje, ako to od roku 2004 postupne celé išlo „do smútku“.

Najväčšiu radosť som mal z toho, že ma naučil tento dovtedy nepoznaný milý idióm, a z jeho výrazu tváre, keď som mu pri odchode povedal, že v slúchadlách si púšťam Sobotné dialógy s predsedom vlády SR. Porozumeli sme si aj bez slov.

Druhýkrát som si povedal, že sa pomotám v tých horách, preleziem cez Krompašský vrch a zídem do sesterského mesta – Gelnice. To je takých pohodových 15 km, nenáročná túra, množstvo pekných výhľadov a napokon prehliadka mesta Gelnica. O Gelnici však možno inokedy.

Tretia výprava bola logisticky najkomplikovanejšia. Vlastne nešlo ani tak o Krompachy ako o prechod cez dolomiticko-vápencovú planinu, ktorá má názov „Galmus“ a je súčasťou celku Volovské vrchy. Samotný Galmus má tiež zhruba 15 km (znalci hovoria o podstatne nižšom čísle), ale ak ho chce človek prejsť celý a vrátiť sa vlakom na miesto zaparkovaného auta, nemôže začať na Poráči, ale v nejakej dedine s vlakovou zastávkou.

Autom som sa teda odviezol do Matejoviec nad Hornádom, nad ktorým je obec Poráč, kde sa planina Galmus začína. Od ústia červenej značky v Matejovciach nad Hornádom (425 m n. m.) po železničnú stanicu v Krompachoch to aplikácia namerala na dĺžku 25 km. 

Mám rád, keď si najväčšie prevýšenie oddriem hneď na začiatku a to je presne tento prípad. Keď už človek vystúpi po červenej na Poráč a prípadne ešte vyššie na Vysoký vrch (824 m n. m.) nad Poráčom, vie, že pred sebou má už iba 3 módy terénu: klesanie, rovinu a občasné mierne stúpanie na modrej značke. A keďže Galmus je stále neobjavený klenot spišskej prírody, má človek dosť času nerušene premýšľať úplne nad všetkým.  

Prvé dojmy po zostupe z lesa na sídlisko

Avšak zrazu si uvedomí, že čarovným borovicovým lesom pozvoľne padá do mesta Krompachy ako nejaký Deus ex machina. Za sebou nechávam celé spektrum februárového počasia – slnkom vyhriate poráčske lúky po chladný krompašský sneho-dážď – nevediac, že onedlho si ešte prejdem celým spektrom emočných stavov. S mojou bielou shibou sme sa prudkým rezom medzi lesom a betónovou civilizáciou odrazu ocitli na garážovom parkovisku miestneho sídliska.

Prvý pán, otvárajúci svoju garáž, bol trochu prekvapený, že v takom počasí zrazu niekto v pokluse vybehol z lesa. Možno ho zarazil aj môj zlozvyk, ktorý mám zautomatizovaný ešte z detských letných prázdnin na vidieckom Liptove, že „zdraví sa všetkým ľuďom“, najmä keď mám pocit dedinskej intimity, čo je však diskutabilné pri meste Krompachy s takmer 9-tisíc obyvateľmi. Nech rozhodnú experti na etiketu, dal som na svoj „gut feeling“.

Vedel som, že od centra mesta, kde som sa približne nachádzal, je to na železničnú stanicu ešte asi 1,5 kilometra. Celkom dosť na také zlé počasie, nechcel som riskovať zmeškanie vlaku vysedávaním v nejakej putike v centre, a tak som sa rozhodol, že sa s uzimenou a premočenou shibou zložíme priamo vo vyhriatej staničnej hale a v relatívnom pohodlí počkáme zhruba 30 minút na náš vlak. Zatiaľ som ten skvost socialistického realizmu vždy pozoroval iba zvonka, lákalo ma okúsiť jeho útroby. 

Ulica SNP a reinkarnovaný Dickens

A tak sme začali kráčať. Zaujímavé to začne byť, keď po prechode cez najznámejšiu krompašskú „ypsilonovú“ križovatku odbočíte doľava na Ulicu Slovenského národného povstania. To je ulica, ktorá je taká dlhá, že vám dá šancu pripraviť sa na to, čo vás čaká, keď začne zahýnať doprava, akurát na úrovni špeciálnej základnej školy, mimochodom asi najkrajšej budovy po ceste na stanicu. Zrazu sa ulica zarovná a naľavo nad vami sa zjaví ten majestátny komín Kovohút, pýcha Krompách a Košického kraja.

Sychravosť počasia a osamelosť na chodníku vám okamžite prebudia fantáziu dickensovského rázu. Ono to znie ako vrchovatý gýč, ale verte mi, iba málokoho nepremkne pocit skľúčenosti a akejsi zvláštnej odcudzenosti od ľudí, keď prechádza okolo oceľovo-betónových technologicky sofistikovaných ľudských výtvorov, ktoré takým závratným spôsobom presahujú nielen fyzickú veľkosť, ale aj pochop jedného človeka. 

Na továrňach rôzneho druhu ma neprestáva fascinovať, ako môže existovať niekto, kto vlastne rozumie fungovaniu toho pletenca rúrok, rúr a potrubí. A doslova bázeň vami bude lomcovať, keď si všimnete, čo tento pekelný komplex potrubí a komínov za tie desaťročia vykonal tej hore za ním.

Ako vášnivý turista si uvedomujem riziko stretu s medveďmi, ale zároveň sa obávam, aby po otvorení stavidiel riadených útokov človeka na populáciu medveďov nezostalo z medveďov podobné „rúbanisko“, ako zostalo z krompašskej hory na sever od Kovohút. 

Mechanizmus ľudského hnevu a práca s ním v mori nefunkčností 

Kráčam ďalej po Ulici SNP, blížim sa na križovatku s ulicou Družstevná, ktorá už vedie priamo na stanicu. V tejto časti sa prudkým spôsobom zvyšuje hustota rómskeho obyvateľstva, prevažne z ulice Družstevná, ktorá je v podstate vylúčenou osadou za železničnou stanicou.

Neklamným znakom štvrte s menej bonitnými nehnuteľnosťami je predovšetkým stav budov, ktoré míňam. Sú to hrôzostrašné obrázky, pri pohľade na ne sa vám chce iba smútiť. Prvé nepríjemné stretnutie ma čaká práve pri odbočke na Družstevnú, kde pri obchode postáva hlúčik mladých Rómov a veľmi mladé dievča s vreckom toluénu na mňa cez cestu kričí: „Bule nakames?“ Túto impertinentnú výzvu z jej strany ignorujem mlčaním, pokračujem v ceste, ale zároveň cítim, že to vo mne zapaľuje oheň negatívnej emócie – zlosti.

Vnútorný oheň zlosti v mojom vnútri následne polievajú benzínom ďalšie tri udalosti.

Prvá bola tá, že po príchode ku vchodu staničnej haly zisťujem, že v sobotu je zavretá už od 14.30 hod., takže približne ešte jednu hodinu budeme musieť spolu so psom stáť premočení vonku v chladnom počasí. Ani tá strieška nado mnou vonkoncom neupokojovala moju rastúcu zúrivosť.

Našťastie som si spomenul, že v blízkosti stanice je niečo ako kaviareň, aspoň tak to vyzerá, keď človek okolo toho prechádza po hlavnej ceste smerom na Košice. Pamäťová stopa síce neklamala, ale realita bola úplne iná. Poznáte to, otázka „Čo si prajete?“ môže vyznieť 2 spôsobmi, ktoré majú opačný význam.

Ja som schytal tú druhú možnosť, nebol to usmievavý pracovník obsluhy, ale akýsi chlapík, ktorý na mňa po vystúpení z dodávky kričal, že „čo si prajem“. Odpovedal som, že „čaj“. Reakcia bola, že ten tu už dávno nikto nedostal, ak niečo chcem, musím ísť do centra mesta. A tak som sa s dlhým nosom vrátil pod tú nešťastnú striešku pred staničnou halou.

Objekt môjho hnevu sa prelieval medzi necitlivým a alibistickým prednostom stanice (aby som bol rodovo korektný, mohla to byť aj prednostka, už si nepamätám), ktorý zavše vyšiel von zo svojej príjemne vykúrenej kancelárie, aby zamával nejakému okoloidúcemu vlaku, a „asociálnymi cigánmi“, pre ktorých sa zaviedlo toto opatrenie. Nevedel som, koho za túto situáciu viacej viniť. Žiadne politicky korektné prikrášľovanie tu nemá miesto, pretože toto je reálny opis stavu. Neexistuje človek, ktorý si v duchu nadáva do „rómskych asociálov“.

Blízko k výbuchu som bol vtedy, keď za mnou prišli ešte dvakrát dvaja z partičky mladých pri obchode. Začali si odo mňa niečo pýtať a druhýkrát som bol veľmi blízko od toho, aby som toho chalana chytil pod krk. Ešteže ich včas odohnala iná skupinka ľudí, ktorí spolu so mnou trpeli pod tou strieškou.

Posledných desať minút pred príchodom vlaku som strávil už na peróne v strede koľajiska, kde mal zastaviť môj vlak v smere na Poprad. Napokon, po nástupe do vlaku vyšlo k večeru opäť slnko a môj búrlivý emočný stav sa dostal do normálu. V Matejovciach som si našiel svoje auto v neporušenom stave, prezul sa, zavrel za sebou dvere a všetky zlé pocity sa vyliali do miestneho potoka, ktorý kúsok odtiaľ ústil do Hornádu. 

Pocta krompašskej emočnej dúhe

Na Krompachy nedám dopustiť. Možno by som mohol mať ambíciu stať sa turistickým sprievodcom po Krompachoch a jeho okolí. Pre ľudí, ktorí nehľadajú čalúnenú, ale plno formátovú realitu bytia. 

Išiel by som do toho so sloganom: „Krompachy – raj emočnej dúhy!“