Po voľbách Pellegrini porušil volebný zákon, sankciu mu bude ukladať Eštokovo ministerstvo

Ide o „technickú chybu“. Týmito slovami reagovala strana Hlas na skutočnosť, že jej prezidentský kandidát Peter Pellegrini porušil pri financovaní svojej kampane zákon – s dôvetkom, že nový prezident je za porušenie zákona pripravený niesť následky.

Táto „technická chyba“ spočíva v tom, že úspešný kandidát na prezidenta z neznámych dôvodov včas nepreviedol na svoj kampaňový účet 250-tisíc eur, teda polovicu zákonom povoleného kampaňového limitu. Urobil tak až po druhom kole volieb, čo je v jasnom rozpore so zákonom.

Chyby sa predsa stávajú. Za túto je nový prezident ochotný niesť zodpovednosť, tak v čom je problém?

Je ich hneď niekoľko.

Slovenský zákon (z dielne druhej vlády Roberta Fica) vyžaduje od kandidátov veľkú mieru prehľadnosti kampane. Aspoň na papieri.

Každý z nich musí mať osobitný transparentný účet, na ktorom môže ktokoľvek sledovať príjmy a výdavky kandidáta. Všetky peniaze musia byť na účet vložené prevodom, a to najneskôr do dvoch dní pred ukončením kampane. Akékoľvek výdavky na podporu kandidáta môžu smerovať iba z tohto účtu. Žiadne tretie strany sa do kampane zapojiť nemôžu.

Na problémy s prezidentskou kampaňou Petra Pellegriniho poukazovala Transparency International Slovensko už v polovici marca na základe dlhodobej analýzy pohybov všetkých kandidátov na ich transparentných účtoch. Reakciou bolo najmä obligatórne spochybnenie kritikov, ale problémy začali pribúdať.

Keďže vtedajší predseda parlamentu sa chcel vyhnúť záplave jednocentových darov s kritickým (neraz aj vulgárnym) obsahom, radšej si vopred účet zamkol, aby naň peniaze ľudia posielať nemohli.

Tým sa však dostal do problému, ako ich získať v dostatočnom množstve. V zmysle zákona je kampaňový limit 500-tisíc eur. Keďže Pellegriniho strana Hlas získala za výsledok vo voľbách do Národnej rady SR niekoľkomiliónový štátny príspevok, peniaze by bolo možné zohnať relatívne ľahko. Malo to však svoj háčik.

Ministerstvo vnútra pod vedením Pellegriniho straníckeho kolegu Matúša Šutaja Eštoka totiž prijalo výkladové stanovisko, podľa ktorého kandidáti nemohli na financovanie kampane použiť peniaze politických strán získané zo štátneho príspevku.

Pre vtedajšieho predsedu parlamentu mal tento stav nepochybne aj svoje výhody. Nie je ťažké predstaviť si, ako by napríklad Igor Matovič za štátne príspevky pripravil omnoho asertívnejšiu kampaň. Dostavili sa však aj komplikácie. Keďže Hlas viedol v roku 2023 nákladnú kampaň do Národnej rady a financoval ju takmer výhradne z vlastných prostriedkov, z tejto studnice nebolo jednoduché čerpať.

Pellegrini vyriešil situáciu tak, že zo straníckej pokladnice poslal 250-tisíc eur na svoj účet s tým, že sa mu na kampaň poskladali členovia. Ktorí? To sa má verejnosť dozvedieť z výročnej správy, ktorú každá strana musí povinne predložiť. Nevypovedaným zostalo jedine to, že sa to dozvieme až o rok, keď si už na voľby takmer nikto nespomenie a prezidentskú kampaň to nijako neovplyvní.

Celú republiku medzitým zaplavili Pellegriniho predvolebné bilbordy, reklamné noviny a ďalšie promo akcie. Už v marci bolo jasné, že 250-tisíc eur je dávno minutých. Na účte však príjmy nepribúdali a aj výdavky sa akosi skrývali pod veľkými platbami do reklamných agentúr.

Doposiaľ tak vyvstáva otázka, či zákonný polmiliónový limit nebol úspešným kandidátom prekročený. Tento problém sa môže rovnako týkať aj Ivana Korčoka, ale v podstatne menšej miere. Detaily sa dozvieme až zo záverečných správ, ktoré kandidáti musia zverejniť do 30 dní od skončenia volieb.

Na výhrady o netransparentnej kampani kandidát reagoval vo vyjadrení pre Pravdu slovami: „Nikdy som nič netajil a nebudem tajiť. O financovaní kampane sa bude môcť verejnosť dozvedieť podľa zákona z výročnej správy, ktorá zahrnie všetky výdavky. Dokonca pôjdeme nad rámec našich zákonných povinností a zverejníme náklady strany na voľby skôr, ako zákon vyžaduje.“

Ako sa ukázalo, Peter Pellegrini napokon nedokázal dodržať ani zákonné povinnosti, nie ešte ísť nad ich rámec.

Druhú polovicu kampaňových financií mu opäť poslala strana, ale až po zákonom stanovenom limite. Aj v tomto prípade platby smerovali najmä do reklamných agentúr.

Reakciou hovorkyne nového prezidenta Patrície Medveď Macíkovej boli nasledujúce slová: „Prostriedky na transparentný účet preto prišli priamo zo straníckeho účtu, a nie z osobného účtu kandidáta, v snahe jasne preukázať pôvod prostriedkov na transparentnom účte. Technicky správny postup mal byť taký, že strana mala najprv poslať financie na osobný účet Pellegriniho a z neho mali byť následne prevedené na transparentný účet. Na podstate transakcie, teda na financovaní Pellegriniho kampane výlučne z prostriedkov strany, by sa nezmenilo vôbec nič.“

Toto tvrdenie je však v príkrom rozpore s účelom zákona. Zavedenie povinnosti viesť transparentný účet pred voľbami malo podľa dôvodovej správy prispieť k „efektívnejšiemu výkonu kontroly“ a najmä umožniť voličom „vytvoriť si názor na kandidujúce subjekty nielen z pohľadu ich volebných programov, ale aj z pohľadu ich financovania, teda podpory od iných súkromných osôb“. Správnym postupom teda určite nie je zbierať peniaze od tretích osôb na svojom, respektíve straníckom účte a potom ich previesť na transparentný účet, akoby boli kandidátove. Takéto vnímanie je zrejmým nepochopením účelu zákona.

Prezidentské voľby tak boli modelovým príkladom toho, že prehľadnosť financovania kampane nie je súťažou krásy bez hlbšieho zmyslu.

Keďže z financovania boli vylúčené príspevky pre strany zo štátneho rozpočtu, do úvahy prichádzali najmä dary od tretích subjektov. Tie voličom vo veľkej miere môžu ukázať, kto za kandidátom skutočne stojí. Náš nový prezident sa v tomto ohľade radšej rozhodol obísť zákon a odhalenie tajomstva tak príde až po voľbách. Keď to už nebude takmer nikoho zaujímať.

Na záver by sa ešte hodilo podotknúť, že zákon netrpí nedostatkami iba pri možnosti ľahkého obchádzania jeho ustanovení. Veľkým problémom sú aj sankcie. Napríklad o porušení zákona Petra Pellegriniho bude teraz rozhodovať ministerstvo vnútra, ktoré riadi jeho stranícky kolega Šutaj Eštok. Uložiť mu môže pokutu od 2 000 do 30 000 eur.

Faktom však je, že ani minister neberie pravidlá volebnej kampane príliš vážne. Hoci majú tretie strany zo zákona zakázané vstupovať do kampane, Matúš Šutaj Eštok počas nej promoval na sociálnej sieti Facebook viacero videí koncipovaných ako kritika protikandidáta Ivana Korčoka. Ministerstvo vnútra v tomto smere opäť vydalo stanovisko, podľa ktorého je platený status potrebné vnímať ako kampaňovanie. Potenciálne porušenie zákona teraz bude skúmať príslušný okresný úrad, ktorý opäť spadá pod ministerstvo vnútra.

Ako seriózne sa teda budú príslušné orgány zaoberať uvedenými podnetmi, uvidíme až o istý čas. Z minulých skúseností však vyplýva, že ak chceme mať v budúcnosti naozaj férovú volebnú kampaň, mal by sa zákonodarca zamyslieť najmä nad nestranným kontrolórom zákonných pravidiel. Na škodu by nebolo ani prehodnotenie súčasných nízkych kampaňových limitov a rozumné znovuzavedenie možnosti kampaňovania aj tretími osobami.