K povolebnému baleniu kufrov Demokratická politika nie je disciplína pre primadony

Rozmáha sa tu zvláštny fenomén, keď sa po každých voľbách balia kufre a ventilujú apokalyptické nálady v rozmeroch, ktoré už začínajú pripomínať paniku niektorých stredovekých siekt z nadchádzajúceho konca sveta.

Obzvlášť rozšírený je tento jav v progresívno-liberálnom tábore, ktorému sa v dvoch po sebe nasledujúcich voľbách potvrdilo, že v tejto krajine tvorí menšinu a na sny o budovaní krajších zajtrajškov môže nateraz zabudnúť.

Pre objektivitu treba povedať, že aj v tomto tábore sa našli príčetné hlasy, ktoré si frustráciou z volebného výsledku nenechali úplne zatemniť úsudok. Patrí k nim Martin Milan Šimečka, ktorý má na rozdiel od generácie „snehových vločiek“ niečo zažité a vie, že útekom sa zápasy nevyhrávajú.

Ale mnohí iní strašne preháňali.

„Zapíname kufre. Slovensko je na veľmi dlho stratené. Patríme jednoznačne na východ, nie na západ a všetky výchylky vrátane pravicových vlád a našej unikátnej pani prezidentky, ktorú nám závidí svet, ale Slovač ju hejtuje do krvi, boli len chyby v programe. Vivat, Slovakia. R. I. P.,“ napísala europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová.

Niektorých novinárov zase v návale povolebnej frustrácie napadlo obrátiť sa o radu na psychológov. Jeden z nich im odpísal: „Keď som sa v nedeľu v noci zobudil a prečítal si výsledky volieb, bol som rád, že mám doma liek proti úzkosti. Ten mi pomohol zvládnuť tú prvú obrovskú vlnu sklamania, pomohol mi ešte na pár hodín zaspať a v kútiku duše dúfať, že to bol iba zlý sen,“ zveril sa psychológ Matúš Bakyta.

Drvivá väčšina týchto emocionálne prepiatych stanovísk, ktorými sa hemžila progresívno-liberálna bublina, sú, samozrejme, len pózy a títo ľudia nikam neodídu. Teda Lucia Nicholsonová možno áno, ale tá už teraz trávi väčšinu času v Bruseli. 

Problémom Slovenska je, že skutočných elít tu máme poskromne a racionálny hlas preto v takýchto situáciach znie len slabo.

Napriek tomu si tento fenomén zaslúži pozornosť. Pretože nie je úplne nový ani špecificky slovenský.

Súvisí s tým, že spoločnosť sa v ostatných rokoch výrazne polarizuje, čo sa prenáša aj na politiku. To, čo je uholným kameňom demokracie, teda politický zápas, ktorého výsledkom je striedanie pri moci, sa dnes prežíva ako existenčný boj. S priam civilizačnými dôsledkami.

Výsledkom potom je, že štandardné politické zmeny na základe demokratických volieb sú spojené s hysterickými vlnami nebývalej intenzity. 

Na strane víťazov mávajú podobu prehnaného triumfalizmu, ktorý často ústi do vendety voči tým, ktorí vládli predtým. 

Porazená časť spektra zase upadá až do paralyzujúceho sklamania a riešenie mnohí vidia v odchode z krajiny.

Špeciálnym problémom Slovenska je, že skutočných elít tu máme poskromne a racionálny hlas preto v takýchto situáciách znie len slabo.

Za elity sa tu potom často vydávajú rôzni umelci, ktorých vstupy do verejného priestoru bývajú z logiky veci viac o emóciách ako o realite a sami sa stavajú do prvých línií hysterických výbuchov. 

Pričom platí, že všetky politické zmeny sa tu stále dejú na základe demokratických volieb, ktorých korektnosť nikto nespochybnil.

Samozrejme, dejú sa aj zmeny, ktoré naozaj prinášajú riziko pre demokratický vývoj krajiny. Tým sa však dá najefektívnejšie čeliť zvýšenou aktivitou a angažovanosťou. Demokratická politika praje odolným a odhodlaným, nie je to disciplína pre primadony, ktoré chcú utekať pred výsledkom volieb.

A nech sa na mňa slovutná psychologická obec neurazí, ale recept riešiť volebné sklamanie psychofarmakami znie ako z nejakej strašidelnej politickej dystópie.