Po prehre Korčoka Fico vyhlásil kresťanským demokratom vojnu. Takto sa KDH ubráni

„Budeme sa na nich musieť bližšie pozrieť, ako sa dajú politicky vykostiť,“ vyhlásil Robert Fico pohŕdavo o KDH vo videopríhovore na Facebooku. „Asi to nebude príliš náročná úloha.“

Ak majú kresťanskí demokrati nejaký pud sebazáchovy, vezmú tieto slová predsedu Smeru vážne. Rovnajú sa totiž vyhláseniu vojny.

Už žiadne priateľské hrkútanie Milana Majerského s Andrejom Dankom v politických diskusných reláciách! Už žiadne nastavovanie druhého líca na podpásové útoky koalície!

Supi sa zlietajú

KDH v posledných týždňoch v súvislosti s prezidentskou kampaňou dostalo niekoľko tvrdých kopancov: výzva zakladajúcich členov hnutia na čele s Jánom Čarnogurským, aby ľudia nevolili Ivana Korčoka, ale Petra Pellegriniho; výzva s podobnou pointou farára Mariána Kuffu, mierená práve na voličov KDH; a opakované posolstvá národnosocialistickej dezinfoscény, že kresťanskí demokrati sú len akísi „liberálni kresťania“, ktorí robia krovie progresívcom.

Na nejakú hlasnejšiu reakciu sa predstavitelia hnutia v podstate nezmohli. A tak politickí supi cítia korisť.

Týka sa to nielen Fica a jeho Smeru. Na voličov mdlo vystupujúceho KDH si robí zálusk Hlas, SNS a zvlášť partia okolo Tomáša Tarabu. Proste keď pôsobíte ako zdochlina, zákonite sa na obzore objavia supi.

No Ficovi môže ísť o viac než len prevziať pár kresťanskodemokratických voličov. Môže mu ísť o vytvorenie dvojpólového politického systému, kde na jednej strane bude stáť jeho národnosocialistický blok a na druhej strane Progresívne Slovensko s príveskom v podobe Gröhlingovej SaS.

Vykostením KDH k duopolu starej a novej ľavice

Väčšinu slovenskej verejnosti radikalizmus Progresívneho Slovenska právom desí. Hoci sa súčasný predseda Michal Šimečka snaží „woke“ prejavy svojej strany tlmiť, príliš sa mu nedarí.

Napríklad len pár dní pred druhým kolom prezidentských volieb médiami prebehla správa o tom, že poslankyne PS chcú umožniť manželským párom, aby si pri uzatvorení manželstva obaja manželia mohli zvoliť priezvisko, pozostávajúce tak z mena manžela, ako aj manželky – zbytočné riešenie neexistujúceho problému, ktoré navyše vytvára logickú otázku, ako sa budú kreovať priezviská vnúčat a pravnúčat takýchto párov...

V každom prípade, Fico vie, že ak sa bude štylizovať do úlohy ochrancu našej krajiny proti progresívnym excesom, nadpolovičnú množinu voličov bude mať vždy zaručene na svojej strane. Pre Slovensko by však bolo katastrofou, ak by sa politická scéna zredukovala na spor starej národnosocialistickej ľavice pod vedením Smeru a novej progresívnoliberálnej ľavice pod vedením PS. Krajinu, kde sa pri moci striedajú akurát dve ľavicové strany, nečaká žiadna budúcnosť.

Keďže hnutie Igora Matoviča je v politickej karanténe a SaS pod novým vedením už len ťažko odlíšiť od PS, tak KDH je poslednou výraznejšou autentickou pravicovou silou na slovenskej politickej scéne. Existuje síce ešte Kresťanská únia, ktorá v osobe Milana Krajniaka získala veľkú posilu, no jej životaschopnosť ako samostatnej politickej sily je otázna.

A teraz si predstavte, že by sa Ficovi a spol. podarilo kresťanskú demokraciu „rozobrať na súčiastky“: pri šesťpercentných preferenciách by stačilo, keby časť voličov KDH prebrala napríklad SNS, časť „kresťanov dialógu“ by prešla k PS (alebo k Demokratom, či do nejakého nového straníckeho mačkopsa Ivana Korčoka) a zvyšok by skončil mimo parlamentu.

Premene politickej scény na faktický duopol Smeru (s príveskami v podobe Hlasu a SNS) a PS (s príveskom v podobe SaS) by už nestálo nič v ceste. A v takomto svete by Fico vždy zvíťazil, lebo väčšina slovenskej spoločnosti má alergiu na „woke“ agendu, ktorá je silnejšia ako senná nádcha.

Za týchto okolností môže od vystupovania KDH na politickej scéne a politickej vynaliezavosti jeho predstaviteľov závisieť budúcnosť Slovenskej republiky ako takej.

Chybou nebolo Korčoka podporiť, ale nič si od neho nevypýtať

Skôr než prejdeme k budúcnosti, zhodnoťme však krátko prezidentské voľby. KDH z nich nevyšlo dobre. Chybou bolo, že hnutie sa ani nepokúsilo ponúknuť konzervatívneho kandidáta v prvom kole. Ak má byť konzervatívna pravica tretím pólom slovenskej politiky popri národných socialistoch a ľavicových liberáloch, v takomto zápase nemôže zostať bez kandidáta.

Podpora v druhom kole pre Ivana Korčoka bola v poriadku. Navyše, hlasy z Oravy v druhom kole naznačujú, že voliči KDH väčšinou za opozičného kandidáta aj hlasovali. V tomto zmysle môžu byť voliči kresťanskej demokracie celkom odolní voči pokusom o „vykostenie“ zo strany vládnej koalície.

Problém bol v inom. Kresťanskí demokrati si od Ivana Korčoka nič za svoju podporu nevypýtali. A ten bol naozaj dokonale dôsledný v tom, že pred prvým ani druhým kolom neponúkol kresťanskokonzervatívnemu voličovi a jeho prioritám ani len ústretové gesto. Ani len úklon. A nejde iba o kultúrno-etické otázky, ale aj o postoj Ivana Korčoka ku Green Dealu či k právu veta v EÚ.

Radu od Miriam Lexmann, aby počas veľkonočných sviatkov ukázal, že je praktizujúci evanjelik, si tiež Ivan Korčok vyložil svojsky: zverejnil fotku s progresívnou farárkou Polckovou, ktorá má napäté vzťahy s vlastnými biskupmi.

Od konzervatívnych podporovateľov Ivana Korčoka zhovievavo zaznievalo, že on kultúrno-etickým témam nerozumie. No ani nevyvinul žiadne úsilie, aby im porozumel. Dokonca sa natíska otázka, či sa Ivan Korčok, keď tento typ otázok dostával, neurobil úmyselne nevedomým.

Aj preto Milan Majerský a spol. musia v týchto dňoch v niektorých médiách čítať, že spolu s Ivanom Korčokom utrpelo porážku v prezidentských voľbách aj KDH.

Alternatíva pre voliča, ktorý nechce ani Fica, ani progresívne experimenty

Teraz je čas pozerať sa do budúcnosti. Milan Majerský i každý jeden poslanec hnutia, ktorý sa dostane do akejkoľvek diskusie, by mal štyri roky opakovať jedno zásadné posolstvo: KDH je alternatívou pre voliča, ktorý nechce ani Fica a jeho druhý pokus o únos štátu, ale ani šibnuté progresívne experimenty.

A toto opakovať do zblbnutia!

Spolupráca s PS a SaS nemusí byť pre hnutie Milana Majerského tabu za každých okolností. Bolo napríklad správne, že sa KDH spolu s nimi podieľalo na protestoch proti hanebnej koaličnej trestnoprávnej novele, keďže tá predstavovala flagrantný útok nielen na Ústavu SR, ale aj na siedme prikázanie Desatora.

No KDH by sa malo viac sústrediť na vlastnú hru. Nepôsobiť ako prívesok progresívcov, ale stanoviť si cieľ, aby sa samo stalo vedúcou silou opozície a alternatívou k súčasnej vládnej koalícii.

Namiesto koristi, okolo ktorej sa zlietajú supi, by sa KDH samo malo snažiť vykostiť iných – trebárs v podobe získania voličov mimoparlamentných Demokratov alebo Sme rodina. Keby kresťanskí demokrati dokázali kompetentne pôsobiť v ekonomických témach, mohli by pritiahnuť aj pár voličov upadajúcej SaS. 

Inak sa bude hnutie Milana Majerského aj pred ďalšími voľbami triasť, či vôbec prelezie päťpercentnú hranicu a či následne dopomôže k väčšine Smeru alebo progresívcom.

KDH dnes hrá defenzívne. Hrá, aby neprehralo. No musí začať hrať o víťazstvo, lebo všetko ostatné bude v skutočnosti porážkou. Kritickú časť voličov KDH, ktorá robí rozdiel medzi parlamentnou a mimoparlamentnou existenciou, môže získať Fico s Dankom a Tarabom alebo nejaká nová strana Ivana Korčoka.

Apropo, ak Korčok skutočne založí niečo vlastné, už teraz si dovoľme predpoveď, že nepôjde o nového hegemóna na spôsob SDKÚ, ale skôr o projekt na hranici zvoliteľnosti na spôsob Siete, Za ľudí či Demokratov...

No späť ku KDH! Čo je potrebné na to, aby kresťanskí demokrati ašpirovali na vedúcu silu opozície?

Profesionalizmus a škrupule

Dvadsaťročná dominancia Smeru na slovenskej politickej scéne je založená na dvoch faktoroch: po prvé, na vysokej miere profesionality, s akou strana Roberta Fica pracuje; po druhé, na ochote lídra odhodiť v politickom boji akékoľvek škrupule.

Človek môže byť v politike úspešný a pritom si zachovať zábrany, ktoré nikdy nepodlezie, no nemôže si dovoliť byť neprofesionálny.

Ideálne by bolo, keby KDH vystupovalo na politickej scéne proaktívne: teda diktovalo témy, ku ktorým by sa museli ostatné strany vyjadrovať. KDH však pôsobí skôr reaktívne – teda reaguje na témy, s ktorými prichádzajú iní. To by tiež nevyhnutne nevadilo, keby ešte aj to nerobilo s oneskorením.

Smer, SNS a Hlas sa pasovali do pozície „ľudových“ tribúnov často len tým, že včas dokázali vycítiť politickú tému a spraviť okolo nej haló. Boli proste najhlasnejším hlasom v miestnosti.

Iste, mnohé ich témy sú virtuálne (napríklad hrozba, že Korčok pošle na Ukrajinu bojovať slovenských manželov, bratov a synov). No iné ich témy reagujú na mnohé reálne pociťované problémy občanov: napríklad téma medveď.

Je dobré, že KDH sa snaží v tejto téme hrať vlastnú hru, odlišnú od PS i Tomáša Tarabu. No naskočili na ňu až v čase, keď už sa na nej vypracoval Rudolf Huliak a iní.

Politická práca ako v roku 1994

Keď to politikom KDH hovoríte, začnú sa brániť, že médiá im neuverejňujú tlačové správy a nechodia na ich tlačovky. To je výhovorka, akoby bol rok 1994, a nie 2024.

Dnes si publicitu vyrábate takto: Ste podpredseda KDH. Počas pracovného dňa si v rámci surfovania vo svojom smartfóne všimnete správu na Postoji, že poslankyne PS chcú zmenu zákona, aby manželia pri uzatvorení manželstva mohli naraz prijať obe svoje priezviská.

Zapnete kameru vo svojom smartfóne, otočíte ju na seba a nahráte krátke video, v ktorom tento nápad vtipne vysmejete ako pseudotému. Navyše, položíte otázku, či vnuci takéhoto páru budú mať štyri priezviská.

Video zavesíte na svoj Facebook, Instagram či na akúkoľvek inú sociálnu sieť. Ako politik máte účet na všetkých sieťach, lebo chcete byť prítomný všade tam, kde sa združujú ľudia, a teda vaši potenciálni voliči. Ak video nezíska trakciu samo osebe, zainvestujete doň, aby zasiahlo väčší okruh ľudí.

Neveríte tomu, že vaši voliči sú skôr starší, a preto nie sú na sociálnych sieťach. V 90. rokoch ste mohli pred Priorom stretnúť partie postávajúcich politizujúcich dedkov (väčšinou išlo o voličov Mečiara). Dnešní dedkovia politizujú s rovnakou vášňou – ibaže na internete.

Nečakáte, že vám vašich pár viet k návrhu PS schváli predsedníctvo, nečakáte na zasadnutie „Veľrady“ KDH. Lebo je 21. storočie, predstavitelia hnutia musia reagovať rýchlo a v krajnom prípade je lepšie ex post požiadať kolegov o prepáčenie ako si dopredu pýtať povolenie...

Toto robíte každý deň, systematicky. Na jednotlivých témach sa profilujete, vyhraňujete a odlišujete od konkurencie. Neexistuje, aby to po určitom čase neprinieslo výsledky.

Viera, vlasť, rodina, poriadok, podnikateľstvo

Keď bol predsedom KDH Alojz Hlina, už vtedy cítil, že mu v rybníku s jeho voličmi loví OĽaNO, Sme rodina a všelikto iný. Reagoval na to tým, že všade opakoval: „My sme konzervatívci, my sme kresťanskí demokrati.“

Hovoril to všade, kam chodil. Problém bol, že to nerozmenil na drobné. To je v poriadku, že ste kresťanskí demokrati, ale volič chce vedieť, čo to presne znamená. A hlavne čo to znamená pre neho. Nepotrebuje k tomu prednášku z politológie alebo diskusie z Konzervatívneho summitu, ktoré často pripomínajú pozorovanie vlastného pupka.

Aby nedošlo k omylu, strana má mať svoju politickú filozofiu, ale pri komunikácii s voličom sa to dá nahradiť výstižným heslom. Napríklad konzervativizmus ako politická filozofia by sa dal zhrnúť do skratky: „Viera, vlasť, rodina, poriadok, podnikateľstvo.“

To posledné je tiež dôležité, lebo Slovensko v strede minulého desaťročia, za vlád samozvaných „národno-vlasteneckých“ a „sociálnych“ síl, prestalo ekonomicky dobiehať staré členské štáty EÚ. Niečo, čo by KDH malo koaličným politikom dennodenne pripomínať. Je zarážajúce, že väčšina občanov sa sťažuje na svoju životnú úroveň, no ekonomické témy úplne vypadli z politickej debaty.

Alebo: „Hodnoty, ktoré trvajú.“ To má vyjadrovať, že kresťanské a konzervatívne hodnoty nie sú niečo včerajšie a prekonané, ale čosi nadčasové, čo je pravdivé v každej dobe bez ohľadu na premenlivosť módy.

No o úspechu strany v konečnom dôsledku rozhoduje niečo iné: schopnosť načúvať voličom, ktorých by ste chceli zastupovať – ich problémom, výzvam, ktorým čelia. A potom schopnosť pretaviť svoju abstraktnú politickú filozofiu do ponuky pre nich v podobe konkrétnych praktických politických riešení.

A niekedy dokonca netreba ani to. Niekedy stačí ľuďom načúvať a zopakovať ich náhľady inými slovami. Počúvať je dôležitejšie ako kvetnato rozprávať.

Ak ich chcete zastupovať, staňte sa ich hlasom, buďte im verní a oni vám budú následne verní. Majte o nich záujem a majte ich úprimne radi. Oni to vycítia a budú mať následne radi vás.