Prezidentská noc Jeden odčinil poníženie, druhý túži po vendete

Už máme nového prezidenta a popísalo sa veľa o tom, čo sa udialo, aj o tom, čo sa udiať môže. 

Tak už len dva drobné postrehy z prezidentskej noci, ktoré akosi uviazli v hlave.

Najprv sa vráťme na petržalský breh Dunaja do reštaurácie Aušpic, kde sa dočkal konečného víťazstva Peter Pellegrini. 

Po výhre sa postavil pred kamery a nebola to dokonalo zinscenovaná scéna, chýbal tomu ten elitársky šmrnc, veľkorysosť či elegancia. 

Natlačené minipódium, kam sa chcel dostať každý, každý chcel byť po boku víťaza, hoci aj spotený či natlačený. 

Bolo to telo na telo a kamery či fotoaparáty museli novinári držať vysoko nad hlavou, a tak boli hlavní aktéri v priamom prenose aj prekrývaní či zle viditeľní.

No nebolo to také noblesné a dokonale pripravené ako v Starej tržnici v centre mesta, kde čakal na ortieľ Ivan Korčok.

Javilo sa to tak, že poníženie Roberta Fica je dokonalé a definitívne.

Najzaujímavejšou figúrou v Aušpici bol jednoznačne Robert Fico, lebo na rozdiel od prezidenta, muža bez vlastností, je toto muž mnohých výrazných vlastností a všade, kde je, púta pozornosť. To je privilégium silných osobností.

Z Roberta Fica nešla až taká bujaro radostná nálada, bolo v jeho tvári také tiché zadosťučinenie, že prehrali „liberálne médiá, aktivisti, mimovládne organizácie a progresivisti“. 

Teda všetci tí, čo ho neznášajú, jeho nepriatelia.

V duchu prežíval tichú radosť, že jeho triumf je dokonalý. Poníženie odčinené.

A keď sa dostal k slovu, poodhalil, na čo v tej chvíli myslel. Myslel na rok 2014. Tú porážku s Kiskom utrpel pred desiatimi rokmi. Bolo to neznesiteľne ponižujúce.

Neznámy milionár, ktorý sa možno aj z istej nudy a potreby skúsiť si niečo nové rozhodol kandidovať, ho deklasoval v druhom kole. Fico vtedy získal 40,61 percent hlasov a „no name“ z Popradu dostal 59,38 percenta hlasov.

„Som prehral,“ skonštatoval vtedy v noci a unavený išiel domov. 

A potom prišla druhá potupa, keď sa chcel stať ústavným sudcom, teda predsedom Ústavného súdu. No nedokázal získať podporu.

Ďalší triumf jeho nepriateľov.

Javilo sa to tak, že poníženie Roberta Fica je dokonalé a definitívne, keď vo februári 2019 napokon on sám stiahol v parlamente svoju kandidatúru na ústavného sudcu.

Igor Matovič, už tesne pred svojím volebným triumfom, si Ficovo poníženie vychutnal a vyhlásil: „Som len a len rád, že sa taký človek medzi kandidátmi viac nenachádza, lebo sa medzi nimi nikdy nachádzať nemal.“

Ale nič definitívne nebolo. 

Robert Fico je veľký hráč, čím viac ho ponižujú, tým je motivovanejší. 

Niekedy to tak je, že sa dávne víťazstvá neskôr, po rokoch, javia skôr ako prehry.

Ak by sa pred desiatimi rokmi prezidentom stal Robert Fico, a nie Andrej Kiska, alebo ak by sa Fico v roku 2019 dostal na Ústavný súd, jeho politická kariéra by mala také vcelku pokojné finále. 

Nebol by v ňom silný pocit, že musí odčiniť porážku a poníženie.

Možno by bol prezidentom aj dve volebné obdobia, lebo na rozdiel od Andreja Kisku ho politika bavila, možno by ho dokonca bavila aj práca na Ústavnom súde, ak by sa tam bol dostal, a určite by tam patril medzi intelektuálne a mocensky silných hráčov. 

Ale už by nebol najsilnejším mužom slovenskej politiky a neviedol by stranu, ktorá v roku 2023 vyhrala voľby.

Niekedy to tak je, že sa dávny triumf a dokonalé poníženie súpera po rokoch javí skôr ako Pyrrhovo víťazstvo.

No nechajme minulosť tak.

Toto nie je ideálny začiatok novej politickej kariéry.

Poďme radšej do Starej tržnice, odkiaľ v nedeľu nadránom odchádzal rozčarovaný Ivan Korčok, útrpne sledovaný a súcitne oslavovaný Ivan Korčok.

Z toho večera ostane v pamäti jediná Korčokova veta: „Toto vám nezabudnem.“ 

Teda nezabudne, že z neho Pellegriniho kampaň urobila „kandidáta vojny“.

Nebol to veľmi štátnický prejav. Bol to odkaz porazeného, že túži po vendete. 

Ivan Korčok tým u svojich verných vzbudil nádej, že pre túto urážku pôjde do ďalšieho súboja. Potrebuje vrátiť úder.

Ale toto nie je ideálny začiatok novej politickej kariéry.

Pomsty tu už bolo dosť. 

Igor Matovič vytiahol do boja proti Ficovi s podobným nastavením a Robert Fico potom ako fénix vstal z popola, aby odčinil všetky urážky a poníženia. A mstí sa s radosťou.

Isto, je v tom aj veľa mužskej pýchy. 

Zuzana Čaputová utŕžila tiež veľa urážok a ponižovania – a zvolila rezignáciu, ústup. Nechcela tasiť kord, chcela pokoj.

Korčokova motivácia je preto problematická. A ak to myslí vážne, musí túto vetu nejako neutralizovať či prekryť. Niečím pozitívnym, povznášajúcim. Môže sa napríklad vrátiť k svojmu motívu o vlastenectve, ktorý rezonoval a pôsobil pozitívne.

Nepotrebujeme ďalšieho politika, ktorý sa chce mstiť a viesť osobnú vendetu proti komukoľvek.

Je to síce vzrušujúce, takýto boj muža proti mužovi, ale už sme si toho zažili dosť a motív pomsty sa začína útrpne opakovať. 

Ale zase Korčokova budúcnosť nie je celkom ružová. Nemá svoju stranu a dával dlho najavo svoj odpor k straníckej politike, bol nad ňu tak noblesne povznesený.

Žeby sa mu chcelo zakladať niečo nové? Na vznik novej „stredovej“ strany, čosi ako bývalá SDKÚ, tu ani nie je silná objednávka. 

Najviac by sa asi hodil k Demokratom, ale kto by už chcel ísť k neúspešnej strane s minimálnym výtlakom? Treba sa pozerať aj na percentá.

Ale ani šimečkovci nemusia byť teraz nadšení z vízie, že by mali líderstvo v strane prenechať „umiernenému konzervatívcovi“, ktorý sa chce najmä mstiť za svoju porážku. A navyše ani nemá celkom dobre vyvinutý zmysel pre témy, na ktoré je progresívny volič citlivý.

Bola to divoká volebná noc, všeličo sme sa dozvedeli o minulosti aj o budúcnosti tejto krajiny.