Právnik Patrik Daniška Ženu proti dieťaťu stavia potrat, nie jeho zákaz. Dnešný stav je nespravodlivý

Patrik Daniška je advokát, ktorý v roku 2003 spoluzakladal Fórum života a niekoľko rokov pôsobil aj v jeho predsedníctve. V roku 2010 založil Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku, v rámci ktorého sa venuje pro-life témam.

V roku 2019 bol hovorcom Národného pochodu za život a v roku 2023 spoluorganizoval pochod Bratislava za život. 

V rozhovore reaguje na vyjadrenia šéfky Fóra života Marcely Dobešovej a vyjadruje sa k tomu, ako vníma ostatné dve dekády z hľadiska pro-life hnutia na Slovensku, ako by podľa neho mala vyzerať legislatíva upravujúca umelé potraty či ako vníma potratovú tabletku a jej možnú legalizáciu.

V roku 2003 ste mali účasť na založení Fóra života, v ktorého predsedníctve ste niekoľko rokov aj pôsobili. Ako hodnotíte uplynulé dve desaťročia pro-life hnutia na Slovensku?

Mnohé veci sa podarili a pro-life hnutie sa výrazne posunulo. Keď sme pred dvadsiatimi rokmi organizovali napríklad pochod za život, bolo to komorné podujatie s možno stovkou účastníkov. Postupne sa podarilo z týchto zhromaždení spraviť masové, a to najmä vďaka Národnému pochodu za život, ktorému predchádzali lokálne podujatia ako Bratislava za život.

Za veľký úspech hnutia v širšom zmysle slova považujem referendum za rodinu, ktorému sa podarilo dosiahnuť, že politici sa prihlásili k definícii manželstva po spustení podpisovej akcie, hoci pred samotným referendom. Už v čase konania referenda bolo manželstvo ukotvené v ústave.

Podarilo sa aj to, že existuje viacero organizácií, ktoré poskytujú pomoc tehotným matkám, rodinám, vznikli rôzne pekné projekty, ktoré sú stále životaschopné, a neustále pribúdajú nové.

Čo sa za to obdobie nepodarilo dosiahnuť?

Nemalo to politickú koncovku v zmysle legislatívnych zmien okrem drobnej zmeny v roku 2009. Vtedy sa stanovila čakacia lehota od poučenia po možnosť vykonania potratu na 48 hodín, rodičovský súhlas sa posunul zo šestnásť na osemnásť rokov a zaviedlo sa detailnejšie poučenie, teda aké má žena, ktorá chce ísť na potrat, dostať informácie. Žiaľ, vyhláška, ktorá to vykonáva, je nedostatočná.

Ďalšia legislatívna úprava, ktorá sa podarila za bývalej vlády, bolo materiálne zabezpečenie v tehotenstve.

V roku 2015 sme pri Národnom pochode za život mali zoznam tridsiatich bodov, ktoré sme dali politikom, aby sa tým inšpirovali. Viaceré z nich sa nachádzali v návrhoch zákonov, ktoré predkladala Anna Záborská a ešte pred ňou iné politické skupiny, ale tie sa viackrát tesne nepodarilo presadiť.

Chýba nám politická reprezentácia, teda silnejšia politická strana, ktorá by sa za túto tému skutočne zasadila a mala ju ako prioritu.

Súhlasíte s názorom predsedníčky Fóra života Marcely Dobešovej, ktorá v rozhovore pre Postoj povedala, že legislatívna situácia v prospech pro-life politiky je na Slovensku relatívne dobrá?

Záleží na tom, o ktorej téme sa rozprávame. Eutanáziu máme zakázanú, pričom už sú krajiny, ktoré umožňujú zabíjať chorých a starých ľudí. Čo sa týka potratov, najväčšia krivda, ktorá je v našej legislatíve, je veta, ktorá umožňuje zabiť dieťa do dvanásteho týždňa bez udania dôvodu. To sa nám nepodarilo zmeniť, ale podarilo sa presadiť drobnejšie veci.

Sú aj iné oblasti pro-life politiky, napríklad surogácia u nás nie je vyslovene zakázaná, ale zákon o rodine hovorí, že zmluvy, ktoré odporujú princípu, že matkou je žena, ktorá dieťa porodila, sú zo zákona neplatné. To sa doplnilo do zákona o rodine, keď sa prijímal, a je to pokus oslabiť surogáciu.

V zásade platí, že život je na Slovensku chránený pomerne konzistentne, s výnimkou nenarodených detí do dvanásteho týždňa, a ak sú postihnuté, tak aj po dvanástom týždni.

Šéfka Fóra života Marcela Dobešová Pro-life hnutie sa zúžilo len na tému zákazu potratov, nevidíme v tom cestu

Jakub Lipták

„Ak chceme zakázať potraty, musíme najskôr urobiť všetko pre to, aby sa žena sama rozhodla pre dieťa,“ tvrdí Marcela Dobešová.

Ako si vysvetľujete, že sa od roku 2009 nepodarilo zvýšiť ochranu života a niekoľkokrát takýto zákon tesne neprešiel?

Nemám na to vysvetlenie. Raz sa napríklad v druhom čítaní prijali pozmeňovacie návrhy a následne sa hlasovalo o zákone ako celku. Keď prešli pozmeňovacie návrhy, bolo dosť hlasov, ale v treťom čítaní zrazu chýbal jeden hlas. Pýtal som sa, prečo sa to stalo, a dostal som vysvetlenie, že viacerí poslanci videli, že je tam rezerva, tak sa zdržali hlasovania, keďže si mysleli, že ich hlas nie je potrebný. Keď to spravili viacerí poslanci, celkový počet hlasov za klesol a zákon nakoniec neprešiel.

V predošlom volebnom období bola teda reálna možnosť, že by taký zákon bol prešiel. Je otázne, čo by sa bolo stalo, keby ho prezidentka bola vrátila a bola by bývala potrebná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov. K tomu sme sa však ani nedostali.

Pani Dobešová je k pro-life hnutiu v niečom aj kritická, keďže tvrdí, že sa pro-life téma zúžila iba na zákaz potratov. Vnímate to podobne?

Nezúžila sa len na zákaz potratov, respektíve nepoznám takú pro-life organizáciu, ktorá by sa zamerala iba na túto tému. Napríklad organizácie, ktoré organizovali pochod Bratislava za život, sa venujú celej plejáde aktivít, takisto organizácie, ktoré boli pri Národnom pochode za život, ponúkajú či už formy konkrétnej pomoci, alebo sa venujú modlitbovej službe pri nemocniciach, ktorou sa usilujú pomôcť ľuďom obrátiť svoje zmýšľanie v tejto téme, ďalej sú to rôzne vzdelávacie a osvetové aktivity...

Je možné, že niektoré pochody akcentovali tému zákazu potratov, ale nemôžeme pro-life hnutie redukovať iba na pochody za život. Máme tu aj množstvo organizácií, ktoré pomáhajú či už starým, chorým, alebo hendikepovaným, iné pomáhajú neplodným párom otehotnieť, fungujú tu azylové domy, poradne a tak ďalej.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Predsedníčka Fóra života vo veci pochodu Bratislava za život povedala, že máte síce manifest, ale hovoria skutky, nie slová. Majú tri organizácie, ktoré tento pochod organizovali – teda Inštitút Ladislava Hanusa, Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku a Asociácia za život a rodinu –, za sebou aj reálne skutky, ktoré by za ne hovorili?

Skutok je aj zorganizovanie verejného podujatia, keďže ním komunikujeme spoločnosti odkaz. Keby sme hovorili o praktických formách pomoci konkrétnym ľuďom v ťažkej situácii, tak napríklad Asociácia za život a rodinu, ktorú vedie Tomáš Kováčik, má viaceré osvetové webové stránky, cez ktoré ich kontaktujú mamičky v núdzi, ktorým potom poskytujú pomoc. Spolupracujú aj s projektom Nesúdime. Pomáhame, ktorý takisto poskytuje bezplatnú pomoc matkám v núdzi.

Inštitút Ladislava Hanusa je najmä kultúrno-vzdelávacia organizácia, medzi jej projekty patrí napríklad festival Hanusove dni, Konzervatívny summit či časopis Verbum. Moja organizácia Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku sa venuje predovšetkým osvete, napríklad každoročne po Slovensku distribuujeme desaťtisíce letákov Nová žena a brožúry Skôr ako sa rozhodnete. Letáky Nová žena sa snažia povzbudiť, informujú o rizikách potratu, obsahujú kontakty na organizácie ponúkajúce pomoc, je tam rozhovor so psychologičkou, vzdelávacie články a tak ďalej.

Brožúra Skôr ako sa rozhodnete je určená najmä na to, aby ju mali gynekológovia v ambulancii, a keď za nimi príde žiadateľka o potrat, môžu jej to dať ako dobrovoľný doplnok k poučeniu, ktoré musia zo zákona poskytnúť. Okrem čakární u gynekológov či ich ambulancií si naše letáky a brožúry objednávajú aj niektoré školy na etickú výchovu, zdravotné zariadenia, dokonca aj dva samosprávne kraje.

Venujeme sa však aj téme pochovávania potratených detí, rodovej ideológii, rodinnej politike či naposledy výstave mŕtvych tiel.

Bratislava za život Pochody za nenarodené deti sú tu od 90. rokov, masovými sú len poslednú dekádu

Jakub Lipták

Do Bratislavy sa po štyroch rokoch vracia pochod za život. Organizátori chcú priniesť tému pro-life aj do predvolebného obdobia.

Majú záujem mať takéto letáky a brožúry aj kliniky či zariadenia, ktoré potraty poskytujú?

Gynekológov, ktorí si od nás tieto materiály berú, by som rozdelil na tých, ktorí potraty nerobia, a tých, ktorí ich robia. Tí, ktorí potraty nerobia, materiály majú preto, lebo keď majú z času na čas takú žiadateľku, môžu jej ich dať. Čo sa týka gynekológov, ktorí potraty robia, sú však aj takí, ktorí ich nerobia radi a boli by radšej, keby sa žena rozhodla na potrat neísť. Preto to majú k dispozícii, aby jej pomohli viac sa v tej téme vzdelať, a ak na tom predsa len trvá, tak jej ten potrat spravia.

Spomínané tri organizácie v septembri minulého roka robili pochod Bratislava za život, čo bol prvý takýto pochod po štyroch rokoch. Oslovili ste ako partnera aj Fórum života?

Bratislavu za život sme robili v užšom kruhu, boli sme už zohratá partia aj z minulosti. Nebola to aktivita typu Národného pochodu za život, kde boli desiatky zaangažovaných organizácií.

Medzi partnerskými organizáciami Bratislavy za život boli aj organizácie ako napríklad Deti sv. Alžbety, Aliancia za rodinu, Dobré jablká, Kolégium Antona Neuwirtha či Teatro Colorato. Prečo ste neoslovili aj Fórum života?

Každá z organizácií, ktorá je tam uvedená, sa nejakým spôsobom pričinila. Necítili sme potrebu osloviť Fórum života, pro-life organizácií na Slovensku je veľa a nemusí každý spoluorganizovať všetko. Navyše Fórum života nezastáva náš názor, že treba apelovať na zrušenie potratového zákona, čo sme chceli zdôrazniť, tak sme ani nečakali, že by bol býval z ich strany záujem.

Pani Dobešová kritizovala pochod Bratislava za život aj preto, že sa konal týždeň pred voľbami. Podľa nej si na pochode „politici mohli robiť kampaň už len svojou účasťou a tak akoby kradnúť občianskej spoločnosti pro-life tému ochrany života“. Nedali ste načasovaním podujatia priestor na takúto politizáciu pro-life témy?

Nemyslím si, že pro-life téma niekomu patrí a môže sa jej venovať len niekto. Neplatí ani to, že sa jej môže venovať iba občianska spoločnosť. Naopak, myslím, že každá spoločenská skupina sa môže do ochrany života zapojiť: novinári, keď píšu články, lekári, keď robia osvetu a nie potraty, cirkev sa zapája a, samozrejme, že sa majú zapájať aj politici. Oni prijímajú zákony, ktoré nastavujú pravidlá správania v spoločnosti. Je dôležité, aby aj politici cítili zodpovednosť, že sa na Slovensku má zlepšovať ochrana života.

Pochod sme chceli spraviť preto, že pro-life hlas už dlho v spoločnosti nezaznel. Bolo to štyri roky od posledného pochodu za život. To znamená, že napríklad stredoškoláci prešli celým štúdiom bez toho, aby videli, že sa nejaký pochod za život konal, a boli by mali impulz na zamyslenie.

Septembrový termín je dobrý mesiac na organizovanie verejných podujatí, ale áno, špeciálne sme chceli využiť príležitosť volieb, lebo sme to vnímali tak, že táto téma má v spoločnosti zarezonovať. Politici dostali možnosť prihlásiť sa k tej téme alebo, naopak, postaviť sa k tomu, že to nebudú presadzovať, a ľudia si mohli vybrať kandidáta, ktorý im sedí.

Bratislava za život 2023. Foto: Anton Frič

Nie je to tak, že do spoločnosti, ktorá je mnohorako polarizovaná – na Ukrajine je vojna, ledva doznel covid a podobne –, ste vo vybičovanom predvolebnom čase iba priliali olej do ohňa?

Súhlasím, že táto téma je citlivá a bola spolitizovaná, a to najmä Jankou Bittó Cigánikovou a jej kolegami z SaS, prípadne iných liberálnych zoskupení v parlamente. Taktiež médiami bola veľmi živená kritika návrhov Anny Záborskej, pričom každý, kto má srdce na mieste, by s tým zákonom nemal mať problém. Ľudia ani netušia, čo v tom zákone je, spoľahli sa na médiá, ktoré z neho spravili strašiaka.

Každá téma, ktorá nie je definitívne uzavretá, polarizuje. My by sme mali rozumne argumentovať, presviedčať druhých, nemali by sme útočiť ad hominem, démonizovať druhú stranu. Mali by sme dať priestor súťaži myšlienok a lepšia strana nech vyhrá.

Potrebujeme podľa vás novú legislatívnu úpravu, ktorá by sa týkala umelých potratov?

Určite áno, lebo súčasný stav je nespravodlivý. Predstavme si to na inom diskriminačnom kritériu, napríklad že by zákon povedal, že je možné zabiť príslušníka nejakej etnickej skupiny alebo náboženstva. Robili by sme iste osvetu, aby sa títo ľudia nezabíjali, ale okrem toho by sme trvali na tom, aby mali rovnaké právo na život ako každý iný.

Pre nenarodené deti chceme presne to, čo spoločnosť už pochopila ako správny princíp – že všetci ľudia majú mať rovnaké právo na život. Ide o požiadavku spravodlivosti.

Legislatíva je veľmi dôležitá aj z praktického hľadiska, lebo dávno vieme, že formuje zmýšľanie ľudí o nejakej téme. Keď diskutujem s mladými ľuďmi, pomerne často mi hovoria, že potraty nemôžu byť také zlé, keď ich zákon dovoľuje. Mladý človek má predstavu, že keď je niečo zákonom dovolené, nemôže to byť zlé. V tomto je sila zákona, že nielen stanovuje pravidlo, ale aj komunikuje hodnotu, ktorú človek vie pochopiť a správať sa podľa nej.

Aj to, že štát odsudzuje a trestá krádeže, znásilnenie, podvody – to všetko na človeka vplýva a on si tak uvedomuje závažnosť toho konania.

Ako by teda podľa vás mal vyzerať zákon o ochrane života?

Keď hovoríme o potratoch, podľa mňa stačí zrušiť zákon o umelom prerušení tehotenstva. Celá naša legislatíva je formulovaná tak, že chráni ľudský život. A to nielen proti zabitiu iným človekom, ale máme aj celý systém armády, polície, zdravotnej starostlivosti, zákon o cestnej premávke – všetko smeruje k ochrane ľudského života. No potratový zákon obsahuje ustanovenia, ktoré tomuto prístupu odporujú a hovoria, že do dvanásteho týždňa je zabitie dovolené.

Umelé potraty by teda boli zakázané vo všetkých prípadoch?

Áno. Samozrejme, v prípade ohrozenia života matky by sa aplikoval princíp dvojitého účinku, teda zákroky potrebné na záchranu života matky by sa mohli robiť, hoci by tým bol ohrozený život dieťaťa. Takýto princíp už naša legislatíva pozná v prípade krajnej núdze a nutnej obrany. Keď napríklad niekto v sebaobrane zabije útočníka, nenesie za to zodpovednosť.

V pro-life hnutí je konsenzus v tom, že zákroky, ktoré smerujú k záchrane života matky, sú prípustné a nepovažujú sa za potrat. Ich cieľom nie je zabiť dieťa, ale zachrániť matku. Neviem o nikom v pro-life hnutí, kto by to spochybňoval.

Čiže v prípade, že by bol ohrozený život matky, bol by potrat prípustný?

Áno, to sa môže aj niekam explicitne napísať. No dodal by som ešte, že krajiny, ktoré pristúpili k obmedzeniu potratov, pripúšťajú rôzne výnimky, napríklad pripúšťajú potrat, ak je tehotenstvo dôsledkom trestného činu. Na účely väčšej priechodnosti zákona by takéto výnimky ako medzikrok boli prípustné. Každé okresanie možnosti zabíjania detí by bol správny krok.

Ak by sme zakázali potraty, no žena by podstúpila potrat nelegálne, bola by za to trestne zodpovedná?

Podľa súčasného Trestného zákona nie, takisto ako dnes nie je trestne zodpovedná, ak podstúpi nelegálny potrat po dvanástom týždni tehotenstva.

Výrazná väčšina pro-life hnutia nechce trestnú zodpovednosť ženy za podstúpenie potratu, lebo vníma ženu ako druhú obeť potratu.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Pozrime sa teda na Poľsko, ktoré má veľmi pro-life legislatívu. Podľa pani Dobešovej tu zákaz potratov nefungoval, čo demonštrovala tým, že tam „enormne narástli spontánne potraty a aj na demografii Poľska vidno, že sa zákazmi potratov nezvýšila pôrodnosť“. Je to relevantný argument?

Nesedí to. Pozeral som si štatistiku spontánnych potratov a v roku 1993, keď bol v Poľsku prijatý zákon ochraňujúci život vo väčšine prípadov, došlo k miernemu nárastu spontánnej potratovosti, šlo o niečo vyše tisíc prípadov. Súčasne nastal pokles umelých potratov asi o desaťtisíc. Pri Poľsku je dôležité povedať, že od osemdesiatych rokov tam bol trend postupného poklesu spontánnej potratovosti, ktorý pokračoval aj po roku 1993, a stabilizovalo sa to pri čísle okolo štyridsaťtisíc spontánnych potratov ročne. Takže o žiadnom „enormnom náraste“ spontánnych potratov nemôže byť reči.

Sú však aj iné ukazovatele, ktoré hovoria v prospech toho, že poľský zákon bol účinný. Keď sa v Poľsku robili prieskumy verejnej mienky, každým rokom rástol počet ľudí, ktorý sa s tou legislatívou stotožňoval.

Klesli tam tiež počty poranení maternice, lebo keď sa robí potrat, určité percento žien má v dôsledku kyretáže poranenú maternicu a to vyžaduje ošetrenie. Poľsko má zároveň spolu s Maltou, čo sú dve európske krajiny s výrazne obmedzenými potratmi, jedny z najnižších čísel z hľadiska úmrtnosti žien spojenej s tehotenstvom.

Čo argument demografiou? Možno povedať, že ak sa nezvýšila pôrodnosť, tak zákaz potratov nefungoval?

Na Slovensku máme ročne asi päťdesiattisíc pôrodov a asi päťtisíc potratov. Keby sa aj narodili všetky počaté deti, narástla by pôrodnosť z päťdesiattisíc na päťdesiatpäťtisíc – no aby sme dosiahli záchovnú hodnotu, potrebovali by sme ročne okolo stotisíc pôrodov. Skrátka potraty z toho demografického ukazovateľa tvoria len zlomok a sú oveľa silnejšie faktory, ktoré výraznejšie vplývajú na demografiu.

Keď sa pozrieme na krajiny Vyšehradskej štvorky, všetky majú veľmi podobnú krivku pôrodnosti od deväťdesiatych rokov po súčasnosť. Najprv pôrodnosť klesala, potom trošku stúpala a v ostatných rokoch zasa klesá. Poľsko sa demograficky nespráva inak a tie faktory, ktoré tam spôsobili úbytok pôrodnosti, sú zrejme veľmi podobné ako tie u nás.

Pani Dobešová v rozhovore priznala, že aj ona si želá, aby sa potraty zakázali, ale zároveň dodala, že je to utópia a nikdy sa to neprijme. Nemá v tomto pravdu?

Súhlasím s tým, že je to ťažká téma. Môžeme sa však pozrieť na to, čo sa dnes deje v Spojených štátoch amerických, kde mnohé štáty prijali legislatívu chrániacu život. Niektoré miernejšiu, iné postavili potraty mimo zákona. Poliakom sa to podarilo v deväťdesiatych rokoch, Malta v minulom roku ustála silný tlak na legalizáciu potratov.

Nevidím to teda tak pesimisticky. Nádej tu je. A je veľmi dôležité, aby tento hlas v spoločnosti zaznieval.

Vždy keď bolo zastabilizované nejaké zlo, bolo otázne, či sa ho podarí niekedy zvrátiť. Ani disidenti za komunizmu neverili, že padne komunizmus – a padol. Nepovažujem teda za nereálne, že aj toto zlo sa podarí zvrátiť, ale keď to nebudeme chcieť a nebudeme o tom hovoriť, tak sa to naozaj stať nemusí.

Súhlasíte s tým, že najprv by sme mali vyriešiť otázky ochrany ženy, rodiny a pomoci im, aby ženy nemuseli chodiť na potrat, a až potom, keď toto bude vyriešené, prijať zákaz potratov?

Sú to dva piliere, ktoré sa vzájomne podopierajú. Aj keby sme prijali zákaz potratov, stále budú potrebné projekty konkrétnej pomoci, lebo stále budú rodiny v ťažkej sociálnej a ekonomickej situácii a pomoc budú potrebovať. Naopak, aj keby sme mali dokonalý ekonomický a sociálny systém, stále bude záujem o potraty, napríklad aby sa utajila nevera, kvôli kariére, a podobne.

Mnohé krajiny sú na tom hospodársky oveľa lepšie ako Slovensko, napríklad v západnej Európe. Potraty tam nevymizli, naopak, teraz sa potraty dostali vo Francúzsku do ústavy. A sú aj krajiny, ktoré sú na tom ekonomicky oveľa horšie, napríklad v Afrike, kde si však daná kultúra aj legislatíva ctí nenarodené deti a matky na potraty nechodia.

Skrátka to, či matka ide v konkrétnej situácii na potrat, nie je ani tak otázkou funkčného systému v štáte alebo ekonomického zabezpečenia, ale primárne toho, ako ľudia tieto zákroky vnímajú.

Ako vnímate argument, že zákaz potratov stavia proti sebe matku a dieťa?

Myslím, že potrat stavia matku proti dieťaťu. Ale vnímam, že o tejto téme treba hovoriť inak, keď sa rozprávate s tehotnou mamičkou, ktorá je vystrašená, tá potrebuje našu empatiu, slová povzbudenia a oporu. Takto sú nastavení v poradniach, kde nepomôže filozofovanie, ale skôr praktické rady, možnosť hovoriť o svojich obavách, hľadanie vnútornej sily, bezpečné prostredie.

Naopak, keď hovoríme o potrate ako spoločenskej otázke alebo právnej otázke, tu je potrebné uvádzať argumenty filozofické aj ľudskoprávne a upozorňovať na to, že nenarodené deti si zaslúžia rovnakú ochranu ako každý iný.

Častý argument proti zákazu potratov je, že ženy, ktoré potrat chcú, by vycestovali mimo Slovenska a tam by ho aj tak podstúpili.

Môžeme sa pozrieť na skúsenosť zo štátov, ktoré zrušili o potraty. Zmapované to bolo na príklade amerického Texasu, kde určitý čas platilo pravidlo – ešte pred zvrátením Roe v. Wade –, že potratová klinika musí mať vybavenie chirurgickej kliniky, aby v prípade nehody mohli ženu hneď operovať. Stalo sa to, že väčšina potratových kliník sa musela zavrieť.

Celé regióny v Texase ostali bez potratových kliník a inde sa preriedili. Zisťovalo sa, aký to malo vplyv na potratovosť, sledovalo sa cestovanie v rámci Texasu a aj do vedľajších štátov. A zistilo sa, že potratovosť klesla všade, no najviac tam, kde sa vzdialenosť do potratovej kliniky zväčšila o viac ako sto míľ. V takých okresoch potratovosť klesla o polovicu. Aj tu platí ekonomické pravidlo, že ak sú nejaká služba alebo tovar drahšie vrátane toho, že je náročnejšie dostať sa k nim, klesá aj záujem o ne.

Treba zdôrazniť, že časť z tých žien, ktoré chcú ísť na potrat, o tom nie je skalopevne presvedčená. Do poslednej chvíle si nie sú isté a veľmi často sa stáva, že sú do toho niekým tlačené. Aj zo štatistík vyplýva, že väčšina žien ide na potrat preto, aby vyhovela niekomu inému, napríklad partnerovi alebo rodičom...

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Ďalším argumentom proti zákazu potratov je ten, že by tak ženy podstupovali potraty nelegálne, čo by viedlo k ohrozeniu ich života.

Toto sa v Poľsku nepreukázalo. Poľská prokuratúra robila prieskum zameraný na to a zistila, že sa zákaz neporušuje. Nie je to vôbec jednoduché, lebo takéhoto gynekológa možno ľahko nachytať. Nebudú to riskovať, lebo by skončili.

Ministerka zdravotníctva Zuzana Dolinková zvažuje schváliť vyhlášku, ktorá by legalizovala potratovú tabletku. Ako sa na to pozeráte?

Potratová tabletka má viac negatívnych dôsledkov na ženu než chirurgický zákrok. Vo veľkej fínskej reprezentatívnej štúdii na všetkých ženách, ktoré v tej krajine podstúpili potrat za sedem rokov, zisťovali, ako často po dobu štyridsaťdva dní od potratu chodili ženy na následné ošetrenia, či po chemickom alebo chirurgickom potrate. Zistili, že ženy, ktoré užili potratovú tabletku, mali štyrikrát viac komplikácií po potrate ako tie, ktoré podstúpili chirurgický zákrok.

Veľké riziko je aj to, že chemický potrat je náročnejší na psychiku ženy. Keď sa potrat deje v nemocnici, robia ho lekári, oni to dieťa vyberajú a kontrolujú, či sa vybralo všetko. Nerobia to radi. Keď však budú mať možnosť iba dať žene tabletku, psychickú záťaž si „ušetria“ a prenášajú ju na matku.

Matky tak potrácajú doma, trvá to dlho, mnohé z nich tie mŕtve deti vidia, a psychicky je to pre ne omnoho traumatizujúcejšie.

Iný problém je, že takáto tabletka sa dá veľmi ľahko zneužiť. Dá sa primiešať do nápoja partnerke, pri ktorej nechcem, aby bola tehotná, také prípady sú zo sveta známe.

V súčasnosti, ak by niekto na Slovensko posielal potratovú tabletku, dopustí sa trestného činu. Keby tu však tie tabletky boli legálne prítomné, ľahko sa stane napríklad to, že sa v nejakom sklade administratívne vyradí pár škatuliek akože z dôvodu napríklad poškodenia, no v skutočnosti si tie tabletky niekto vezme alebo ich predá.

Potratová tabletka Pohľad na dieťa v záchodovej mise či kŕče ako pri pôrode. Čo sme v debate obišli

Zuzana Hanusová Alena Potocká

Na čo pri diskusii k zavedeniu potratovej tabletky zabúdame. 

Marcela Dobešová sa vyjadrila aj k vašej osobe, respektíve k vášmu vyjadreniu, keď ste boli hovorcom Národného pochodu za život v roku 2019. Povedala, že od toho pochodu sa dištancovali, lebo „nesúhlasili s vyhláseniami hovorcu pochodu, že máme spoločné ciele s Kotlebovou stranou“. Čo vy na to?

Tu sa ukazuje sila liberálnych médií. Išlo o titulok, ale nikdy som to nepovedal. Zuzana Kovačič Hanzelová z denníka Sme sa ma v rozhovore pýtala, ako hodnotím to, že kotlebovci chodia na pochody za život či navrhujú zákony na ochranu života. Odpovedal som, že tento ich postoj je pro-life a nemám na ňom čo kritizovať, ale kritizovať treba ich dehonestujúce výroky na adresu Rómov, Židov či používanie fašistickej symboliky.

Na základe toho spravili titulok Hovorca Pochodu za život: S Kotlebovcami máme pri potratoch rovnaký cieľ. Proti tomu som protestoval, žiadal som zmenu titulku, lebo nevystihuje moje slová. Odmietli to. Nato napísal pomerne zúrivý komentár Michal Havran, kde zo slova cieľ spravil ciele – v množnom čísle –, a teda že pro-life hnutie má rovnaké ciele ako kotlebovci.

Následne som napísal reakciu do denníka Sme, kde som vysvetlil, že to nie je pravda a že sa dištancujeme od fašizmu, ako aj od dehonestujúcich výrokov.

No to, čo z toho zostalo, je pachuť titulku, ktorý však nekorešponduje s tým, čo som povedal. Ako hovorca som vtedy zvolil prístup, že ak niekto robí dobré veci, nebudem to kritizovať, ale ak robí niečo zlé, to kritizovať budem. Stále to považujem za správny prístup.

Kritika pani Dobešovej sa týkala aj radikalizácie pro-life hnutia. Nevnímate takýto trend?

Nemám ten pocit, nevybavujem si dokonca žiadnu krajinu, kde by sa pro-life hnutie zradikalizovalo. Mohlo sa niekde stať masovejším a zaznamenať úspechy, napríklad v Spojených štátoch tým, že padol rozsudok Roe v. Wade (rozsudok, podľa ktorého Ústava USA zaručovala právo na potrat – pozn. red.).

V Amerike poctivo takmer päťdesiat rokov mali rok čo rok pochod venovaný zrušeniu Roe v. Wade a podarilo sa im to. Jednotlivé štáty tak už môžu slobodne prijať zákony upravujúce potraty a mnohé pristúpili k protektívnej legislatíve.

Na Slovensku sme pod hlavičkou Fóra života v roku 2007 poslali stanovisko Ústavnému súdu, kde sme sa zastali návrhu poslancov, aby Ústavný súd skonštatoval protiústavnosť potratov na žiadosť. Argumentovali sme, že potrat je porušením práva na život a že ľudské práva patria každému človeku vrátane nenarodených detí, no potratový zákon im to právo odoberá.

Presne túto istú požiadavku a argumentačnú líniu držíme stále. Nie je teda pravda, že by sa na Slovensku predtým nebolo hovorilo o potrebe zákazu potratov a teraz sme s tým začali. V pro-life hnutí je vždy prítomný rozmer apelovania na spoločnosť, aby sa k nenarodeným deťom správala rovnocenne ako k iným ľuďom, teda aby im priznala plnohodnotné právo na život.

Vnímate podobne aj pro-choice hnutie alebo v tomto prípade možno hovoriť o radikalizácii?

Za ostatných desať rokov vnímam radikalizáciu pro-choice hnutia, a to najmä v Amerike, odkiaľ sa šíri do Európy. Keď bola Hillary Clintonová vo vrcholovej politike, hovorila, že potrat má byť dostupný, ale zriedkavý, čo bol umiernený pro-choice postoj. No neskôr bola za to pro-choice hnutím kritizovaná, že je veľmi zmierlivá a zrádza pro-choice stranu, keď hovorí o potratoch aj niečo negatívne, teda že by mal byť zriedkavý.

Agresívny štýl pro-choice hnutia vyvrcholil vtedy, keď unikol návrh rozsudku Najvyššieho súdu USA Dobbs v. Jackson Women’s Health Organization, ktorý zvrátil Roe v. Wade. Vtedy prívrženci pro-choice hnutia napádali centrá pomoci tehotným ženám, pokúšali sa ich podpáliť, došlo k fyzickým útokom, obliehaniu domu sudcu najvyššieho súdu a podobne.

Toto sa prenieslo aj do Európy, bolo to vidieť v Poľsku na takzvaných „štrajkoch kobiet“, ale aj na Slovensku. Ak by sme tomuto tlaku ustúpili zo strachu, že oni na nás spustia nenávistnú smršť, spravili by sme chybu.

Nemáme sa autocenzurovať pre obavu, že druhá strana bude agresívna. Máme držať líniu v tom, že budeme vysvetľovať, apelovať, argumentovať, hovoriť pravdu, ale bez toho, aby sme sa uchýlili k praktikám druhej strany.