Zo života učiteľa O témach, ktoré nikdy nemali uzrieť svetlo sveta

„Kedy bude ďalší blog?“ pýta sa ma pri obede kolega Daniel. Nemyslel to zle, a predsa mi losos na cesnaku uviazol v hrdle. Je Popolcová streda a som teda dobré dva týždne po deadline z redakcie. (A áno, naše pani kuchárky patria k špičke liturgickej gastronómie.)

„Neviem, trochu s tým meškám, ale skúsim niečo vymyslieť,“ odvetím a odvážim sa ochutnať ďalší kúsok. Dano ma povzbudí, že niektoré veci musia vyzrieť, vzdychne si, postaví sa a ide si po svojom.   

Ešte dlho premýšľam nad jeho slovami. Keď neskôr poobede opravím všetky eseje a písomky, chytám sa tej múdrosti a začínam písať svoj popolcový stĺpček o tom, čo všetko nikdy nedozrelo natoľko, aby to mohlo novinársky uzrieť svetlo sveta.

Do koša som napríklad zahodil článok o triednych a lyžiarskych výletoch. Viete, to sú také tie akcie, kde sa deti tešia na to, ako sa tajne na izbách zrúbu a triedny im na to nikdy nepríde, lebo nechce ísť do basy. Alebo im na to príde a ututle to, lebo nechce vyzerať pred kolegami ako blbec. Alebo to neututle a spraví z toho búrku v pohári, lebo však všetci si tým raz prešli. Alebo sa to, ako v mojom prípade, celé neuveriteľne skomplikuje.

Mohol to byť dobrý text. Ale niektoré príbehy sú jednoducho príliš osobné.  

Vymazal som aj článok o tom, ako neohrozene niektorí rodičia veria obrazu, ktorý si o svojom dieťati s pedanciou vytvorili (napríklad na takom výlete), a ako hlboko tento obraz súvisí s ich vlastnou identitou. Upozornite takého rodiča na nejaký problém, udeľte dieťaťu nebodaj výchovné opatrenie a ako z filmu Transformer vám pristane v riaditeľni bojová helikoptéra, rozstrieľa vás na rešeto a nad hrobom vášho mentálneho zdravia zahlási, že na vás zavolá Markízu. Aj to mohol byť dobrý text, ale Alena Potocká otvorila tú tému kvalitnou sériou rozhovorov.

Čítajte tiež

O konfliktoch z pohľadu učiteľov Rodičia po večeroch vypisujú, prečo ich dieťa dostalo horšiu známku

Alena Potocká

Komunikácia medzi učiteľmi a rodičmi je čoraz väčšou výzvou. Opýtali sme sa troch učiteľov, v čom vidia najväčší problém a čo sa s tým dá robiť.

Naša škola sa v jednom bode už skutočne dostala na mediálny pranier, lebo si dovolila žiakom vytvoriť dress code. Aká nehoráznosť! Okamžite nahlásiť nejakej krvilačnej redaktorskej influencerke, čo si to dovoľujú!

A my sme si proste mysleli, že dlhý a názorný zoznam rôznych typov oblečení, ktoré sú vhodné pre školské prostredie, a menší zoznam tých, ktoré pre školský priestor vhodné nie sú, je stále lepšia alternatíva než natvrdo zaviesť uniformy alebo byť šesť mesiacov v roku proti svojej vôli divákom výstredných módnych prehliadok plochých brušiek, svetríkov spustených na jednom pleci, odvážnej spodnej bielizne pod ešte odvážnejšími legínami. (Nebola odvážnosť niekedy cnosťou?)

Vedenie školy ma v tom čase stoplo, nech zbytočne nevírime hladinu. No jar sa nezadržateľne blíži a s ňou čas, keď dievčence zhodia zo seba tie ťažké crop-top mikiny zastrčené v podprsenkách a ukážu nám zadubencom, čo aktuálne v tiktokovom svete letí.

Mal som rozrobený aj článok o tom, ako sme nad rámec všetkých povinností s dvoma ďalšími kolegami zorganizovali bioetické sympózium na tému digitálnych technológií. Obávam sa, že tých dvesto hodín práce nikam neviedlo, lebo spoločenský tlak nesiahať na „slobody“ je proste prisilný, najmä ak si tie „slobody“ sami užívame.

Všetci sa budeme ďalej utešovať klamstvom, že sa deti na tých mobiloch koniec-koncov učia digitálnym kompetenciám a že vlastníctvom zariadení ich vlastne chránime pred zlobou doby.

Skôr ako sa dočkám reakcie ministerstva, azda sa dočkám toho, ako budú na zadnú stranu telefónov povinne lepiť také tie tučné nápisy v rámčekoch so škaredými obrázkami o vedľajších účinkoch. Napríklad výber najčastejších explicitných obrázkov, ktoré si deti posielajú medzi sebou v triednych skupinách, alebo fun fact, že používaním tohto zariadenia si môžete skrátiť prirodzenú pozornosť na úroveň akváriovej rybičky.

Milý Danko, nič som síce nevymyslel, ale aspoň som sa zbavil námetov, ktoré by nikdy neprešli autocenzúrou. Vďaka za podnet.