Psychiatrička o ľuďoch s obsedantno-kompulzívnou poruchou Uvedomujú si bizarnosť svojho konania, no nevedia si pomôcť

Vo filmoch sa bežne zobrazuje humorným spôsobom, je tiež vďačným terčom vtipov v situáciách, keď opakovane niečo kontrolujeme alebo zabúdame. 

V skutočnosti ide o diagnózu, ktorú sprevádza veľké utrpenie spôsobené nezvládnuteľnou úzkosťou, tvrdí v rozhovore pre Postoj psychiatrička Eva Bubeníková. 

„Ľuďom však trvá dlho, kým vyhľadajú pomoc, dlho sa trápia sami. Aj preto bola kedysi OCD považovaná za zriedkavú poruchu, čo však nie je pravda. Tým, ktorí nevyhľadajú pomoc, uniká život, nemôžu využiť svoj potenciál…“

Hovorí tiež o možnej liečbe, o vzťahu medzi náboženstvom a OCD, ale aj o vplyve zažitých tráum či výchovy na rozvoj tejto poruchy.

Asi je celkom bežné, že človeku niekedy napadne, či vypol žehličku, či zamkol, a musí sa vrátiť, aby to pre istotu skontroloval. Ako sa rozlišuje, čo je ešte normálne a čo je už porucha?

Záleží na kontexte. Je celkom prirodzené, napríklad pri nepozornosti, ak má človek plnú hlavu iných starostí a nie je si istý, či skutočne vypol žehličku, zamkol pri odchode dom, že mu myšlienka na to nedá pokoj.

Spozornieť treba na mieste, ak vtieravé myšlienky trvajú dlhšie ako dva týždne, ak začnú byť aj mimo kontextu, aj danému človeku môžu pripadať divné, bizarné a začnú ho v živote nejako obmedzovať.

Ak je to obsedantno-kompulzívna porucha, je to chronické ochorenie, ktoré len tak samo neprejde a vyvíja sa v čase. Jeho korene siahajú do detstva alebo sa prvé príznaky objavia v puberte, alebo typicky v druhej dekáde života.

Keď ide o ochorenie, ťažkosti sa zvyknú vracať, časom sa zhoršujú, človek nemá na výber. Stane sa, že si buď on sám uvedomí, že je načase vyhľadať pomoc, ale ešte častejšie, najmä u mladších pacientov, je to práve jeho rodina alebo komunita, ktorá mu dá nejakým spôsobom najavo, že by mal so sebou niečo robiť. Často vznikajú konflikty, napätie vo vzťahoch. Títo ľudia totiž môžu napríklad vyblokovať kúpeľňu na dve, tri hodiny denne alebo robia iné obmedzujúce veci.

Existujú presné kritériá na určenie diagnózy?

Kritérium je jednak časové, teda trvanie príznakov aspoň dva týždne, zaberajú človeku aspoň hodinu života denne. Vtieravé myšlienky sa neustále vracajú, sú neodbytné, vyhodnotené ako jeho vlastné, nie cudzie. Pocitovo sú nepríjemné a dokonca ich rozum vyhodnocuje ako nezmyselné.

Dotyčný sa ich pokúša odohnať, zbaviť sa ich, ale bez úspechu. Uvedené ťažkosti majú dosah na fungovanie v bežnom živote, človeka obmedzujú, majú vplyv na vzťahovú aj pracovnú sféru.

Okrem obsesií, teda vtieravých myšlienok, sa môže objaviť nutkavé správanie, ktoré je reakciou na myšlienky a súvisí s daným typom obsesií. 

Typické obsesie majú svoje typické kompulzívne správanie, ale môžu byť formy, ktoré sa prejavujú len obsesívnymi myšlienkami alebo len kompulzívnym správaním, alebo sú rôzne viac či menej špecifické varianty poruchy.   

Existujú rôzne formy OCD, ťažké stavy prechádzajú vraj až do schizofrénie. Mohli by ste priblížiť, ako vyzerajú skutočne ťažké stavy?

Ide o dve rôzne diagnózy, ktoré sa môžu vyskytnúť súbežne vedľa seba, čo sa v praxi nestáva, našťastie, často, ale keď sa tak stane, zväčša sú to ťažké stavy.

Ťažké stavy OCD môžu človeka uvrhnúť do izolácie domáceho prostredia.Zdieľať

OCD môže mať rôzne stupne závažností, najjednoduchšie majú len obsedantnú príznakovosť, sú prítomné len vtieravé myšlienky bez výskytu kompulzívneho správania, teda bez rozvinutých odčiňovacích stratégií, tie sú aj ľahšie liečiteľné.

Ťažké stavy OCD môžu človeka uvrhnúť do izolácie domáceho prostredia, keď nie je schopný sa napríklad večer uložiť spať alebo sa vychystať do školy, venovať sa štúdiu, opakovaným čistením rúk a dezinfekciou si poraní celistvosť kože.

Sú prípady dlhoročných zanedbaných OCD pacientov, ktorí sa nemajú dobre, ale nedokážu prijať psychiatrom naordinovanú liečbu, ktorá by mi mohla uľaviť, lebo majú extrémny strach z užitia lieku, z vedľajších účinkov, nedokážu upustiť z vlastnej kontroly situácie. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

V akých oblastiach sa zvykne OCD rozvinúť? Najznámejšia je asi spomínaná prehnaná starostlivosť o čistotu, časté umývanie rúk.

Častý je strach z nákazy alebo znečistenia. Človeka atakujú myšlienky, že sa môže nakaziť, a tie mu spôsobia silnú úzkosť. To je nasledované obvyklým správaním vo forme napríklad opakovaného umývania rúk, nadmerného alebo neprimeraného používania dezinfekčných prostriedkov.

Potom sú takzvaní kontrolóri, zberatelia alebo hromadiči, alebo takí, čo potrebujú mať veci extrémne usporiadané. Často sa však vyskytuje aj strach z agresivity, predstavy toho, že by človek mohol niekomu ublížiť. Tento typ obsedantných myšlienok sa môže manifestovať napríklad u žien krátko po pôrode.

Zaznamenali ste počas pandémie zhoršenie strachu z nákazy či obsesívne dbanie na hygienu?

Mám konkrétneho pacienta, ktorý má ťažkú formu OCD a covid aj naďalej sťažuje jeho život. Stále je totiž u neho prítomný strach z toho, že vírus ešte koluje v spoločnosti, nosí si dezinfekčný prostriedok do ambulancie a dezinfikuje si miesto predtým, než si sadne, dezinfikuje aj lekárske správy a topánky všetkých, ktorí vstupujú do jeho auta, domu a podobne... 

Ale zase žeby vyslovene nastal nejaký boom obsedantno-kompulzívnych porúch v dobe covidu, sa nedá povedať.

Aj keď nárast úzkostných porúch bol enormný. Možno to poukazuje na to, že percento ľudí s OCD je v populácii stabilné, okolo dvoch troch percent, a že sa to nedá len tak indukovať vonkajšími okolnosťami.

Existuje vraj aj taký typ poruchy, keď človeku opakovane napadajú myšlienky, že by niekomu alebo sebe ublížil.

Áno, už len priznať si to, že takéto myšlienky môžu človeku napadať, je sprevádzané výčitkami a pocitmi hanby, ale je za tým veľké utrpenie, veľká úzkosť. Dlho človeku trvá, kým vyhľadá pomoc, ani si nevie predstaviť, že by sa pred niekým priznal, že by sa s tým niekomu zveril. 

Častou oblasťou, kde sa rozvinie OCD, je aj náboženský život. Je to dané tým, že pravidlá a rituály sú pevnou súčasťou náboženského života?

Kameň úrazu v otázkach náboženstva je pre OCD pacientov problematika pocitov viny na jednej strane, keď neprijateľné alebo až škandalózne myšlienky, ktoré sa proti jeho vôli znova a znova objavujú, ľahko posilnia vytvorenie bludného kruhu myšlienok a kompulzívneho odčiňovania jednoduchým procesom učenia. Vtedy je racionálnym opatrením  uľavenie alebo oslobodenie od náboženských praktík, ktoré sú tu už chorobným príznakom.

Náboženstvo môže byť dobrou živnou pôdou pre OCD. Kňazi bývajú v tejto problematike poväčšine dobre zorientovaní a vedia ľudí v spovednici nasmerovať do iných dverí –  psychologických alebo psychiatrických. Predsa len majú toho napočúvaného dosť a odchýlku podľa mojich skúseností spoznajú.

Praktizovanie náboženstva pre ľudí s OCD môže byť náročnejšie, ale aj to je len uhol pohľadu, keďže poznáme aj svätých, ktorí OCD trpeli.   

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aký je vzťah medzi obsesiami a kompulziami?

Kompulzie sú posilňované kvôli prechodnej úľave od úzkosti, ktorú spúšťajú vnucujúce myšlienky. Tieto myšlienky človeku spôsobujú vážny diskomfort a vzniká potreba nejako si od nich uľaviť, niečo spraviť a deje sa tak cez kompulzie.

Ale je to bludný kruh, pretože úzkosť ustúpi iba na chvíľu, keďže obsesívna myšlienka sa po chvíli opäť objaví. To je podstata tejto poruchy, človek si nedokáže rozkázať.

Mohli by ste uviesť nejaký častý príklad kompulzie naväzujúcej na obsesívnu myšlienku?

Napríklad človeku napadne nejaká urážlivá myšlienka voči Bohu, kompulzia je naväzujúca modlitba či prežehnanie sa ako spôsob odčinenia. Alebo prežehnať sa päťkrát, pomodlenie sa piatich Zdravasov. Ale je to veľmi individuálne, nedá sa to šablónovo povedať.

Všeobecne známy je strach zo stúpenia na čiaru na chodníku medzi dlažobnými kockami. Môže to byť spojené napríklad s tým, že ak to spravím, niekomu z rodiny sa stane niečo zlé. A tak človek čiary prekračuje alebo hľadá iné cesty, kde nie sú dlažobné kocky, čím stráca čas a je to ďalšie obmedzenie v jeho živote.

Týmto myšlienkam sa zvykne hovoriť aj magické myslenie – že ak niečo spravím, odvrátim tým nejakú katastrofu alebo niečo podobné. Ako samotní ľudia s OCD vnímajú tieto neracionálne myšlienky?

Jedna z podmienok na to, aby sme mohli túto poruchu zaklasifikovať ako obsedantno-kompulzívnu, je práve to, že samému človeku je jasná istá bizarnosť tých myšlienok. To je dosť dôležité. Uvedomuje si, že sú to jeho vlastné myšlienky, je mu to nepríjemné, ale uvedomuje si aj tú bizarnosť. 

Napriek tomu tam však stále je potreba spraviť kompulziu, odčiniť, lebo ak nie, tá úzkosť je neznesiteľná.

Tým, že zmiernime úzkosť, vieme vstúpiť do bludného kruhu tej poruchy a vieme viac kontrolovať a zastaviť kompulzívne správanie.

Človek si uvedomuje, že je to bizarné, ale musí to urobiť, dá sa teda povedať, že OCD preberá moc nad životom toho človeka. 

Áno, presne tak. Človek je otrokom obsedantných myšlienok. A tým, že ochorenie je chronické, sú obdobia, keď ľahšie odoláva tým myšlienkam, obdobia, keď to utíchne, ustúpi do pozadia, ale zasa v inom období to môže znova prepuknúť. 

Ako vzniká OCD? Spomínali ste, že je tam určitý biologický základ vo forme zmien v mozgu. Akú rolu však zohrávajú iné faktory?

Pri vývoji tejto poruchy sa prelína biologický základ, čiže isté genetické aj morfologické zmeny v konkrétnych štruktúrach mozgu, a vplyvy prostredia, najmä psychologické, to, čo nás formuje ako osobnosti.

Dôležitá je vzťahová väzba, rôzne psychologické momenty môžu podporiť vývin tejto poruchy. Je to tak u duševných porúch všeobecne – jedna vec sú odchýlky v mozgu, ale nie je to jediný faktor.

Ak má človek harmonický vývoj, dobré zázemie, dobré vzťahové väzby a podmienky bez závažných stresov či tráum, tak aj keď je jeho biologický substrát narušený, nemusí sa porucha rozvinúť.

Naopak, keď sa k biologickému základu pridá napríklad prísna výchova zameraná na výkon, keď dieťa zažije, že je dôležitejší výkon ako ono samo, je oceňované podľa toho, čo dokáže, a nie preto, že má svoju hodnotu, nie je brané také, aké je, tak má zarobené na pocity viny, porucha sa môže rozvinúť o to skôr.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Nedávno sme zverejnili rozhovor so ženou, ktorá trpí OCD. Podľa nej mohla byť spúšťačom jej ochorenia trauma zo sexuálneho obťažovania, ktoré zažila ako dieťa. Aký je vzťah medzi traumou a OCD? Môže to byť reakcia na zažitú traumu?

Áno, ale nie izolovane. Mohla by teoreticky povzbudiť myšlienku toho, že sa previnila, obete sexuálneho násilia často berú vinu na seba. Čiže ak mala predispozíciu, ak tam bol biologický substrát, predpokladajme, že mala, tak traumatizácia mohla spustiť ochorenie OCD. Ale izolovaná trauma by OCD, myslím, nespustila. Je to multifaktorálna záležitosť. 

Obsedantno-kompulzívna porucha sa jej začala v puberte O citoch sme sa doma nikdy nerozprávali, svoju diagnózu som si musela niesť sama

Zuzana Hanusová

Rozhovor s tridsaťročnou ženou, ktorá v sprche trávila hodiny, lebo mala pocit, že stále nie je dosť čistá. 

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí majú blízkeho s OCD. Ako mu možno pomôcť? Je dobrý nápad vyhovárať mu kompulzie?

Správny prístup je povzbudiť ho k návšteve a konzultácii svojho stavu s odborníkom, teda psychológom alebo psychiatrom, s úctou k jeho osobe a rešpektom k jeho trápeniu.

Do akej miery vie liečba zlepšiť stav pacienta? Dá sa poruchy liečbou prakticky zbaviť?

Je to liečiteľná porucha, ale nie vyliečiteľná. Ide o chronické ochorenie. Lieči sa vyššími dávkami antidepresív, ktorými sa dajú symptómy dostať vo väčšine prípadov pod kontrolu.

Je to liečiteľná porucha, ale nie vyliečiteľná. Ide o chronické ochorenie.Zdieľať

Ťažko sa to dá vyjadriť percentuálne, nedá sa dosiahnuť, že porucha zmizne úplne, ale symptómy sa dajú výrazne zredukovať.

Kvalita života pacienta sa výrazne zlepší a človek to jednoducho zvláda. Život bez liekov a s nimi je neporovnateľný.

Svoju rolu zohráva zrejme aj terapia.

Áno, ideálny prístup je kombinácia psychofarmakologickej liečby a psychoterapie. V prípade OCD sa odporúča kognitívne-behaviorálna terapia, ktorá učí pacientov pracovať s vtieravými myšlienkami, úzkosťou, kompulziami. Súčasťou psychoterapie býva aj dôkladná edukácia a nácvik relaxačných techník.

V akom stave sú ľudia, ktorí sa rozhodnú vyhľadať pomoc? Čakajú dlho?

Máme pacientov, ktorí sa odhodlajú prísť k psychiatrovi až po mnohých rokoch. Od objavenia prvých príznakov až po stanovenie diagnózy môže ubehnúť až 17 rokov.

Je to aj tým, že ochorenie máva kolísajúci priebeh, niekedy je na tom človek lepšie, inokedy horšie. Ľuďom však trvá dlho, kým vyhľadajú pomoc, dlho sa trápia sami. Aj preto bola kedysi OCD považovaná za zriedkavú poruchu, čo však nie je pravda.

Ľuďom, čo nevyhľadajú pomoc, však uniká život, nemôžu využiť svoj potenciál, pretože v období, keď by sa mali vzdelávať, rozvíjať osobnosť, nadväzovať vzťahy, sú limitovaní symptómami OCD. Liečba je pritom celkom elegantná a dostupná, psychofarmaká sú poväčšine dobre tolerované.