Už pred pár rokmi zakázala škola, na ktorej je riaditeľkou, používanie mobilov nielen počas vyučovania, ale aj počas prestávok v celom areáli školy.
„Tým, že škola nielen vzdeláva, ale aj vychováva žiakov, si myslím, že je to naša kompetencia, zasiahnuť aj do týchto vecí. Myslím si, že v škole sme my tí, ktorí určujú pravidlá fungovania, aby čas strávený v škole bol zmysluplný,“ vysvetľuje v rozhovore pre Postoj riaditeľka Základnej školy v Budimíre pri Košiciach Jana Bavoľárová.
Opisuje, ako svoje opatrenie komunikovali rodičom a žiakom, aj to, prečo mobily žiakom napokon dovoľujú v samotnom procese výučby.
Rozprávali sme sa aj o šikane na školách a o tom, prečo u chlapcov stúpajú agresívne prejavy a prečo je s rodičmi niekedy náročná komunikácia.
Zlomová situácia nastala, keď sme pozorovali, že naši žiaci trávia prestávky na chodbe tak, že sedia vedľa seba a všetci sú na mobile. Videli sme, že prestávajú medzi sebou komunikovať.
Žiak ide do školy, cestou si rozohrá nejakú hru, celú hodinu na to myslí, príde prestávka a opäť zoberie mobil do ruky a chce hrať ďalej, postúpiť na vyšší level.
Chceli sme to zmeniť a podporiť, aby žiaci trávili prestávky zmysluplne. Pristúpili sme preto k zákazu používať mobil počas prestávok v priebehu vyučovania aj po jeho skončení v areáli školy. Na vyučovacích hodinách ho používajú so súhlasom vyučujúceho.
Nezakázali sme však mobily nosiť do školy, pretože rozumieme, že máme aj veľa dochádzajúcich žiakov, ktorí potrebujú byť v kontakte s rodičmi.
Mobil má byť v škole vypnutý a odložený v taške. Vedieme žiakov k zodpovednosti za vlastné správanie, preto mobily pred vyučovaním nezbierame.
Vedeli sme, že by bolo kontraproduktívne, ak by sme mobily úplne zakázali. Týmto opatrením by sme išli proti rodičom. Rozumieme ich potrebe byť v kontakte s dieťaťom a mať istotu, že je v bezpečí.
Pred spustením zákazu sme rodičov informovali a vysvetľovali dôvody, ktoré nás k tomu viedli. Prečo je pre nás dôležité, aby žiaci trávili prestávky inak ako na mobiloch.
Zároveň sme hľadali alternatívy, čo dokážeme žiakom ponúknuť počas prestávok namiesto mobilov.
Vytvorili sme knižnice na chodbách, aby si počas prestávok čítali knihy, ktoré si môžu vziať aj domov, pridali sme oddychové kútiky, stolné futbaly, máme šachový stolík. Postupne pribudli triedne knižnice, karty, spoločenské hry v triedach. V teplejších mesiacoch chodia počas veľkej prestávky von, zahrajú si futbal, volejbal, bedminton... Niekedy sa k nim pridajú učitelia alebo asistenti a tak sa posilňujú aj dobré vzťahy a klíma na škole.
Mali sme dievča, ktoré k nám prestúpilo z inej školy až na druhom stupni a nevedelo si zvyknúť na toto pravidlo. Keď jej tretíkrát mobil vzali, jej mamka na to zareagovala veľmi útočne s tým, že nám nariaďuje, aby sme zadržaný mobil vrátili, pretože potrebuje byť s dcérou v kontakte. Argumentovala osobným vlastníctvom, zadržaným majetkom a pod.
Mamka vedela o našom pravidle dopredu a to je kľúčová vec – aby boli rodičia vopred informovaní. Máme aj informačné letáčiky, rodičia podpisujú, že berú na vedomie, že u nás v škole platia takéto pravidlá. Mamka sa však vyhrážala triednej učiteľke a bola veľmi útočná.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Naša odpoveď bola: Bohužiaľ, prepáčte, pravidlo je pravidlo, nemôžeme urobiť precedens.
Na druhý deň si prišla mamka po mobil, znova sa nám vyhrážala, hovorila, ako to máme robiť, a skončilo sa to tak, že dievča odhlásila z našej školy.
Naša škola už bola asi tretia alebo štvrtá v poradí, na ktorú jej dcéra chodila. Bolo to smutné a myslím si, že aj na škodu dievčaťa, ktoré u nás začalo veľmi dobre fungovať, našlo si kamarátov, triedna učiteľka odviedla obrovský kus dobrej roboty, aby ju začlenila do kolektívu.
Že rodičia častokrát riešia vlastné ego, vlastné záujmy aj potreby. Tam išlo o to, aby mama mala svoju dcéru neustále pod kontrolou. Vysoký stupeň nedôvery a neporozumenia medzi matkou a dcérou.
Bolo bolestivé sledovať, že aj napriek tomu, že dievča sa u nás cíti dobre a napreduje, ju zo školy berie len preto, že sme neakceptovali jej požiadavku.
Ale inak sa nám nestalo, že by proti zákazu mobilov nejaký rodič výraznejšie protestoval.
Na začiatku sme boli prísnejší a vtedy musel prísť rodič do školy po mobil už hneď po prvom porušení. Stretnutia sme využívali práve na osobné odkomunikovanie toho, prečo sme ako škola k tomu zákazu pristúpili.
A môžem povedať, že 99 percent rodičov odchádzalo s tým, že tomu rozumejú.
Najčastejšie argumenty rodičov boli, že je taká doba, že sa tomu nevyhneme, deti s mobilmi vyrastajú...
Pri prvom porušení pravidla zoberie vyučujúci žiakovi mobil a má ho do konca vyučovania, potom mu ho vráti. Pri druhom porušení pravidla prinesie vyučujúci mobil ku mne, ja ho vrátim žiakovi po vyučovaní, ale vediem s ním aj rozhovor a vysvetľujem, prečo máme takýto zákaz, a hovoríme spolu o tom, aký to má zmysel.
Pri treťom porušení si po mobil musí prísť rodič.

Exminister Branislav Gröhling z SaS je za zásadu nulovej tolerancie voči šikanovaniu. „Nemôže sa báť niekto nahlásiť šikanu, musí sa báť ten, kto šikanuje, musí sa báť šikanovať,“ hovorí.
Nie, na prvom stupni takmer vôbec. Mobily, ktoré sa dostanú ku mne, sú žiakov druhého stupňa.
Povie napríklad, že ráno napísal kamarátovi, čakal odpoveď a potreboval si pozrieť, čo mu odpísal.
Žiaci sústavne komunikujú s kamarátmi cez Messenger, WhatsApp, Viber, sledujú TikTok, preto majú nutkanie aj v priebehu vyučovania kontrolovať mobil. Ich miera sebaovládania je rôzna.
To by chodili stále tí istí žiaci a opakovane. V priemere skončí u mňa jeden mobil za dva týždne. Nedeje sa to často, žiaci si zvykli, akceptujú to.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Stalo sa nám, že žiak mal v škole dva mobily. Jeden odovzdal, zostal mu druhý, ale prišli sme aj na ten.
Máme školský parlament, ktorý prichádza s rôznymi nápadmi, aj tematickými dňami. Žiaci navrhli, že by chceli mať deň s mobilom, aby ho mali povolený aj cez prestávku. Vyšli sme im v ústrety, umožnili sme im to. Snažíme sa v tom celom nájsť kompromis.
Je veľa rôznych aplikácií, ktoré sa dajú využívať na vzdelávanie. Takže s povolením učiteľa sa mobily na hodine môžu použiť. Ale to nie je dôvod nosiť do školy mobil, pretože žiak, ktorý nemá mobil, dostane na danú úlohu školský tablet.
V tomto prípade teda neobstojí bežný argument žiaka, že potrebuje do školy mobil. Ak sa rodič rozhodne, že žiak mobil do školy nebude nosiť, k dispozícii sú tablety.
Áno. Ak by používali mobily aj počas prestávky, rozmýšľali by nad tým aj počas vyučovania.
Minimálne na druhom stupni určite áno. Dievčatá prichádzajú do puberty, riešia svoj výzor a na sociálnych sieťach je každá fotka dokonalá. Napríklad poruchy príjmu potravy riešime už aj na základnej škole.
U chlapcov mám pocit, že častým hraním hier sa prejavujú v škole agresívnejšie. Myslím si, že mnohí rodičia ani netušia, koľko času trávia pri hrách a kedy ich hrajú.

Rozhovor s českým neurológom Martinom Janom Stránskym pôsobiacim aj na prestížnej americkej Yale University o tom, aký dosah majú moderné technológie na detský mozog.
Namiesto toho, aby si problém slovne vykomunikovali, automaticky idú do útoku. Facka, buchnát alebo kopačka bez rozmýšľania. Najskôr urobia, potom premýšľajú. Majú rýchle reakcie, tak ako ich majú natrénované z hier.
Nemyslím, že je to bežné až v takej miere. Mám pocit, že to prerastá zdravé hranice a ďalej sa stupňuje. Začíname to v škole otvárať ako tému, uvažujeme, diskutujme, čo s tým ideme robiť. Častejšie sa nám vyskytuje aj ničenie školského majetku – poškodzujú lavice, skrine, ničia steny. Tiež to môže súvisieť s narastajúcou agresivitou.
Mala som nedávno rozhovor so šiestačkou, ktorej sa na pol roka výrazne zhoršil prospech, a pýtala som sa jej, čo sa mohlo stať, ako to vidí ona. Povedala mi, že sa neučí, doma je väčšinou na mobile.
Keď som sa jej pýtala, koľko času trávi na mobile, povedala, že už je to lepšie, že kedysi to bolo 12 hodín a teraz už „len“ deväť. Zo skúseností vieme, že deti sú na mobiloch aj do jednej, druhej hodiny ráno, do školy prichádzajú unavené, nevyspaté, na hodinách sa nevedia sústrediť.
Sú rôzne aplikácie, ktoré môže rodič využiť, alebo môže doma po istej hodine vypnúť wi-fi. Častokrát samotný dospelý nemá potrebnú autoreguláciu, prokrastinuje na sociálnych sieťach. Dieťa nemá taký stupeň sebakontroly, potrebuje nastavovať hranice a pravidlá a to je úloha dospelého.
Často sa stretávame s rodičmi, aj ja osobne. Väčšinou rodičia kontaktujú triedneho učiteľa, ak niečo potrebujú prekonzultovať, poradiť, ujasniť, alebo vyučujúceho predmetu. Ak nevyriešia, čo chceli, kontaktujú mňa.
Máme s rodičmi otvorenú komunikáciu, ale nie vždy im dokážeme vyhovieť. Je to náročné. (Úsmev.)

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Náročné je, ak si nastavíme nejaké pravidlá v škole. Napríklad máme pocit, že nám stúpa agresivita u detí, že sa vyskytli prípady, ktoré potrebujeme riešiť razantne a dať stopku, a preto nastavíme aj prísnejšie výchovné opatrenia.
Ale rodič má pocit, že je to príliš prísne.
Ak sa skupina detí spikne voči jednému spolužiakovi a bije ho, pokladáme to za skupinovú a veľmi nebezpečnú agresiu. Pretože napadnuté dieťa je samo a nedokáže sa brániť.
Vedieme žiakov k tomu, aby aj tí, ktorí to vidia, nás prišli upozorniť. Ak sú svedkami a neupozornia na to, sú rovnako vinní ako tí, ktorí to páchajú. Občianska zodpovednosť verzus ľahostajnosť a pasivita.
Vysvetľujeme im to tak, že ak by ako dospelí videli, že sa deje niečo zlé, napr. krádež, majú na to upozorniť políciu.
Ale rodič nám potom povie, že je to žalovanie a jeho dieťa donášať nebude. My hovoríme, že deťom dávame zručnosť do života, učíme ich občianskej zodpovednosti. Nejde o žalovanie, ak vidíme, že sa niekomu ubližuje, je zodpovedné a správne upozorniť na to.
Rodičia nám hovoria, že aj oni chodili do školy a bonzákov nemali radi.

Je možné očakávať, že školák bude mať pod kontrolou čas, ktorý pri videohre strávi? Názory odborníkov na striktné pravidlá sa rôznia.
Toto nie sú dobré riešenia. Pri šikanovaní je dôležitá prevencia. Ale nie typu, že raz do roka urobíme prednášku a zavoláme si policajtov.
Šikanovanie nie je len o bitke a vyhrážaní, ale aj o správaní detí medzi sebou. Preto by sme mali robiť všetko pre to, aby sme podporovali vzťahy v triedach, aby sa žiaci učili tolerancii, spolupráci a dávali im nástroje, ako riešiť problémy.
Deti, ktoré majú doma bezpečné zázemie, bez problémov fungujú aj v škole. Majú stratégie, vedia riešiť problémy, vedia povedať, že sa im niečo nepáči, ozvú sa, keď sa im niečo deje.
Ale ak je problém doma, v škole to máme hneď ako na tanieri. Spolupráca s rodinou je pre nás veľmi dôležitá, potrebujeme mať informácie o všetkom, čo môže vplývať na vzdelávanie a správanie žiaka.
Zákaz mobilov je len jedna z mnohých vecí, ktoré môžu šikanovaniu zabrániť.
Vrátim sa k bezpečnému prostrediu, ktoré v škole má byť vytvorené. Keď sa v takom prostredí dieťa nachádza, nemá problém prísť za učiteľom a povedať, že mu niekto ubližuje alebo spôsobuje nepríjemné pocity. Je tam dôvera.
Myslím si, že šikana, väčšia či menšia, je na každej škole. Medzi deťmi sa to deje práve preto, že majú nespracované emócie či nenaplnené potreby. Je dôležité, ako sa rieši, koľko pozornosti sa jej venuje, aká je prevencia, aby sa šikana eliminovala.
Keď funguje komunikácia a dôvera v bezpečnom prostredí, dieťa sa nebojí prísť a povedať, čo ho trápi, lebo vie, že mu bude venovaná pozornosť a že sa tým budú dospelí zaoberať.
Podstatné je, že to nikto nezmätie pod koberec. Preto aj v našich prioritách máme potvrdzovanie emócií dieťaťa, čo patrí medzi inkluzívne stratégie.
Ako dospelí by sme nemali zľahčovať, ako sa dieťa cíti. Mali by sme byť veľmi citliví a vnímaví na tieto veci, lebo čo sa nám môže zdať ako maličkosť, pre dieťa môže byť celý svet.
Áno. Alebo že nad niečím rozmýšľa, alebo niečo veľmi prežíva. Jednou našou prioritou je, že dieťa má byť v centre.
Vidím, že dieťa je smutné, tak sa s ním poďme porozprávať, prečo je smutné. Ale nie že učiteľ mu povie, nebuď smutný, usmej sa a vybavené. To chce veľkú citlivosť a vnímavosť zo strany učiteľa a tiež čas.
Keď sa pôjde do detailov a hĺbky, šikanovanie sa nebude diať.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Máme jasnú vízu a jasne pomenované svoje priority, akou školou chceme byť a o čo sa snažíme. Neustále to dávame do povedomia učiteľom a rozprávame sa o tom. Máme veľmi kvalitný školský podporný tím – dve školské psychologičky, špeciálneho pedagóga, liečebného pedagóga, ktorý robí rôzne terapie, školského logopéda a deväť asistentov.
Viem si predstaviť, aké je to ťažké na škole, ktorá nemá psychológa a špeciálneho pedagóga, pretože každý deň sa rieši množstvo vecí v súvislosti so správaním aj vzdelávaním žiakov.
Učitelia majú takisto podporu, keď ju potrebujú. Učiteľ nemusí mať všetky stratégie, ako zvládnuť situáciu, ale má za kým ísť, môže si podporný tím prizvať na intervenciu priamo do triedy.
Vrátili sme sa k pravidelným triednickým hodinám, pretože učitelia vnímali, že je to dôležitý priestor na budovanie triedneho kolektívu. Vytvorili sme na to samostatný predmet.
Dali sme ich učiteľom do úväzku a máme ich celoškolsky v pondelok prvú hodinu. Na prvom stupni pracujú pani učiteľky s emocionálnym kompasom, teda rozvíjaním sociálnej a emocionálnej inteligencie u detí. Práve tam sa budujú vzťahy, rozprávajú sa o zodpovednosti, o priateľstve. Predmet sa volá komunitný kruh.
Na druhom stupni máme predmet výchova k životným zručnostiam a v niektorých triedach tiež overujeme emocionálny kompas.
Nie je to iba o rómskych žiakoch, ale o hocijakej inakosti, ktorá sa u nás vyskytne. Máme také nepísané heslo: Príď medzi nás, my si tu odlišnosť ctíme, prijímame dieťa so všetkým, čo si so sebou prináša.
U nás je bežné, že rómski aj nerómski žiaci sedia spolu. Niekedy sa stane, že narazíme na rodiča, ktorý zavolá pani učiteľke a povie, že si to nepraje. My mu odpovieme, že je to u nás norma, a ak s tým nesúhlasí, má na výber inú školu.
Stáva sa nám, že niekedy odrážame rasistické útoky rodičov. Rasizmus je v našej spoločnosti veľmi otvorený a na východe zvlášť, je tu veľmi veľa predsudkov.
Cieľom rodiča nie je vziať dieťa zo školy, ale vyhovieť jeho požiadavkám. Môže za tým byť nejaká negatívna skúsenosť z detstva, preto sa s rodičom o tom rozprávame.
My žiakov učíme, že ako dospelí sa stretnú s inakosťou všade v spoločnosti.
Toto je veľmi ťažká otázka. Keby to nariadila vyššia autorita, asi by sme my nemuseli toľko vysvetľovať rodičom, prečo to robíme. Bolo by to pre školy určite jednoduchšie. Ale nie som si istá, či by bol správny krok úplne zakázať mobily v škole. Hlavne v školách, do ktorých žiaci cestujú. Mobil im dáva aj pocit bezpečia.
A zamýšľam sa, či toto je tá najdôležitejšia vec, ktorú teraz potrebujeme v školstve riešiť.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.