Vojna policajtov vo filme Keď policajný šrac musí zložiť trojpísmenkových aj mafiánskych živaňov

Vojna policajtov tu je teraz vychytená fráza. Máme tu vojnu medzi rôznymi útvarmi polície, vidíme, ako do toho zasahujú politici či tajná služba.

Niektoré veci sa príliš nemenia, ale teraz to už aspoň navonok pôsobí ako sofistikovanejšie spory.

Film sa odohráva v deväťdesiatych rokoch minulého storočia na východe Slovenska. Tam to bolo všetko priamočiarejšie, teda brutálnejšie, primitívnejšie a zúfalejšie.

Takže nie je to, našťastie, tak, že sa teraz narýchlo spísal scenár podľa aktuálnych udalostí v polícii a môžeme hádať, kto hrá policajta Ďurku a kto inšpektorku Santusovú.

A z kina odídeme zhnusení a frustrovaní a tiež s vedomím, že za všetko zlé môže Fico. Tak sme to už zažili pri filme Sviňa.

Producent filmu je síce ten istý, ale toto je iný žáner a nie sme ani v aktuálnej situácii, toto sú už vlastne dejiny.

Hoci ten názov by diváka mohol aj zmiasť, že ide o aktuálnu tému, ale asi sa to nestalo.

Lebo dokonalý marketing k filmu diváka dopredu uvádzal na správnu mieru. Vraciame sa v čase o viac ako dvadsať rokov späť, nie o dva či tri roky.

A vďaka veľkolepému promu už asi každý vie, že vo filme hrá Rytmus. Dostal postavu hrubokrkého primitívneho mafiána z deväťdesiatych rokov. Niečo, do čoho sa on sám aj štylizuje. Hrubé zlaté reťaze nosí, aj keď sa nefilmuje.

Takže vopred vieme, že vo filme bude zopár čestných policajtov a proti nim bude sadistická, no primitívna mafia okresného rangu. Tá oddane slúži aj „trojpísmenkovým“. Teda SIS, čo je už mafia vyššieho rangu a oveľa nebezpečnejšia.

Situácia vyzerá spočiatku zúfalo.

Kladných hrdinov je málo a aj tí dvaja policajti, čo by túto rolu mohli plniť, sú na prvý pohľad dosť veľkí zúfalci. Už takmer rezignovaní lúzri, ktorí pijú lacný alkohol v obrovských množstvách, bývajú v neútulných bytoch a vozia sa v otrieskaných autách. Títo policajti žiadny rešpekt nevzbudzujú. Skôr ľútosť.

Ale aj lúzri vedia prekvapiť.

Napríklad keď sa chcú pomstiť alebo keď stratia chuť dať sa ponižovať. Videli sme to v mnohých detektívkach, westernoch či komédiách.

Alexander Bárta v hlavnej úlohe policajta Mika. FOTO – Cinemart

Ale tu je aj politický kontext, nie je to bezčasový príbeh. O čo ide, najlepšie opísal autor námetu a scenára Arpád Soltész v jednom rozhovore:

„Tajná služba v rokoch 1994 – 1998 priamo organizovala organizovaný zločin. Mafiu ako takú sme vlastne nemali, to boli primitívne pouličné gangy, ktoré sa predtým živili drobnými lúpežami, krádežami áut či dokonca len ich vykrádaním. Z tejto spodiny zločinu tajní urobili organizované skupiny tak, že robili špinavú prácu pre vtedajších oligarchov prepojených na politiku, a výmenou za to dostali do daru slovenské ulice ako nejaké feudálne léno, kde si mohli robiť, čo chceli. Nesmeli len siahať na exponentov režimu, ale mohli vypaľovať podniky, mohli znásilňovať, lúpiť, vraždiť a všetko im to prechádzalo beztrestne, pretože ich kryla tajná služba.“

Skúsený producent Rudolf Biermann pri tomto námete a scenári neodolal a vyskúšal si sám aj réžiu.

Biermann pochádza z Trenčína, ale roky žije v Česku, je to prominentný producent s veľkými ambíciami.

Ako režisér nepochybne chcel natočiť film, ktorý presiahne miestny chotár, nebude teda výlučne len pre zorientovaného slovenského diváka. Preto je policajt Miko taký typ, ktorého cynizmus a lúzerstvo sa vás dotkne. Zároveň vidíte, že je to macher, aj keď trochu prepitý. V boxerskom ringu zloží ešte nabudeného mafiánčika. A jeho lúzerská charizma funguje aj na ženy. Má ešte aj inštinkt, že nejaká spravodlivosť musí byť. Možno nie dokonalá, ale aspoň dačo musí ostať.

Budete mu silno držať palce.

Juraj Loj v tragickej úlohe policajta, ktorý ešte nie je rezignovaný, hoci na východe veľa možností bojovať za spravodlivosť nemá. Ale to, ako skončí, naštartuje jeho parťáka. FOTO – Cinemart

Rudolf Biermann bol zjavne zaujatý nielen príbehom, ale aj exotikou svojho druhu, ktorú ponúkajú Košice a okolie.

Autor námetu a scenára tento priestor dokonale pozná, žil tu, pracoval ako novinár, na vlastnej koži zažil aj brutalitu spojenia mafie a tajných služieb.

Takže punc autentickosti tu je nespochybniteľný.

Veľká časť deja sa odohráva v lacnej krčme U patkaňa, nič vymyslené. Veľmi živo to pôsobí. Aj miestne diskotéky, bary, bordely.

Aj ten košický jazyk je dobrý, pre neznalých možno aj zábavný, pre domácich prirodzený, lebo výrazy ako šrac, živaň, basmeg, ulapil infarkt patria do tejto lokality a Bártovi ako rodenému Košičanovi aj sedia do úst.

Hoci vysoko prevažujú čisto vulgárne, celoslovensky známe výrazy. Tých štyri či päť vulgarizmov sa opakuje dookola. Jazyková kultúra tu teda nie je veľmi vysoká. A policajti sa od mafiánov v slovníku nelíšia.

Vulgárne tu však hovoria všetky vrstvy spoločnosti, od lekárky, policajta, novinára až po mafiánske partičky.

Rytmus v úlohe mafiánskeho šéfa. FOTO – Cinemart

Košická realita je dosť bezútešná. Hrozne sa tu pije, v krčmách, baroch, ale aj doma.

Vidno veľa stratených existencií, polodementných mafiánov, naivného šéfa banky, úplatných policajtov s neveľkou inteligenciou a aj jedného vcelku sympatického mafiána, s ktorým si náš hrdina vymieňa informácie a využije aj jeho zabijácke služby.

Tento mafián vyzerá ako lesník, on chce len pod Tatrami poriadok. Občas preto niekoho bonzne či zastrelí.

Ale inak taký dobrácky tatko. Košický šéf mafie v podaní Rytmusa je iná káva. Na prvý pohľad musí byť jasné, čo je zač.

Ale keď sa na scéne objaví Rytmus vo svojej úlohe, žáner filmu sa mení. Lebo je to celkom zábava. Bavíme sa na Rytmusovej zlatej reťazi, na jeho atraktívnej čaji, teda partnerke, vidíme jeho dom, ktorý pripomína gýčový zámoček, zabávame sa na tom, akých dezolátov má okolo seba, ako večeria s tými svojimi a štylizuje sa do úlohy krstného otca.

A nakoniec tohto bosa v rúchu, ktoré pripomína kráľovské, poníži obyčajný, mierne prepitý lúzer z polície.

Ten film je veľká a aj trochu pridlhá dráma, ktorá občas pripomína paródiu. Akoby sme chvíľku boli aj v ukrutne vtipnom Invalidovi, ktorý sa takisto odohráva v divokých deväťdesiatych rokoch.

Kým tam proti mafii spletenej s politikou bojuje invalid s prostoduchým dobráckym Rómom, tu sú bojovníkmi policajti.

Najprv sa im do žiadneho veľkého súboja nechce, sú s pomermi zmierení a zžití. Takto to tu chodí, treba si zvyknúť.

Policajt Miko dokonale pozná prostredie a vie, že sú tu v tomto smere vážne limity. Mafiáni majú krytie zhora, polícia je neschopná, ustrašená, skorumpovaná.

Pláva v tom tak, ako sa dá. Alkohol mu pomáha. Ale aspoň je informovaný, vie, čo sa v jeho rajóne deje. A koná iba v rámci obmedzených možností.

Občas mu nejaký mafián posunie informácie proti konkurencii, občas teda niečo skúsi, zvyčajne narazí buď na vyššie kruhy, alebo na záujmy iných policajných zložiek.

Žiadne veľké ambície už nemá. Žije si svoj život osamelého vlka, ktorý systematicky pije a jeho jedinou vášňou je operná hudba.

Asi jediné, na čom mu záleží, sú jeho platne s vážnou hudbou, počujeme najmä operný spev. To je pôsobivé aj originálne. A veľmi desivé, keď sa pri tej hudbe vraždí.

Policajt a mafián v ringu. FOTO – Cinemart

Policajt Miko na začiatku nevyzerá sympaticky, je cynický, samotársky a svoj život prepíja v krčme U patkaňa. Ani žiadne rodinné zázemie nemá, len tie platne a hudbu.

Ale príde nový parťák, presunuli ho odkiaľsi, keďže prekážal prílišnou aktivitou. Vyzerá, že to s ním bude otrava.

Takisto je to samotár, nalieva sa alkoholom, ale ešte má nejaké zvyšky ambícií hľadať zločincov. Miko sa snaží obrať ho aj o posledné ilúzie alebo mu naznačiť, že tu fungujú iné pravidlá.

Túto dvojicu hrajú Alexander Bárta a Juraj Loj.

Alexander Bárta má za sebou na divadelných doskách veľké náročné úlohy, je to skúsený dramatický herec. Divák vidí veľkú vnútornú drámu a tá ho drží v napätí, aj keď ho dej začne nudiť či otravovať.

Bárta hrá spôsobom, akoby prepájal ruskú divadelnú školu hlbokého prežívania roly so západným westernom, kde osamelý pištoľník o sebe veľa nehovorí, úsporné gestá, významný pohľad, mierne rezignovaný prístup.

Všetko sa mení, keď sa treba pomstiť aj zachrániť si krk.

Trošku je problém v tom, že proti rozorvanému a potom už aj na všetko odhodlanému Mikovi, veľkej dramatickej postave, stoja figúrky, ktoré vzbudzujú skôr smiech. Ale zmení sa to.

Keď proti mafiánovi stojí sadistické zabijácke monštrum najaté trojpísmenkovými, ktoré hrá herec Marián Mitaš. On má ten výzor, že viete, že nemá žiadne zábrany, že zabíjať ho teší. Vidíme ho aj v akcii, pri vraždení. Je to úchylný človek.

A teraz ide zabiť nášho hrdinu.

Práve vtedy, keď sa nám hlavný hrdina zamiluje, keď má za sebou netradičné rande, veľa vášnivého sexu a zjavne sa mu rysuje stabilný vzťah, kde bude zvláštny, ale fungujúci súzvuk dvoch čudákov.

Vtedy sa to už rozohrá naplno, zabijak chystá svoje zbrane, hrdina sa chce pomstiť, ale musí sa vlastne aj brániť. Je tu aj tá žena, milenka, záhadnejšia, ako si myslel, no chvíľu je to naozaj veľká dráma, nielen tragikomédia z východoslovenskej metropoly.

Ale tak dajako rýchlo sa to skončí, zabijácke monštrum sa podarí pomerne jednoducho odkrágľovať.

Do veci sa zapojí nová frajerka, podivná doktorka, ktorú presvedčivo hrá Anežka Petrová.

Jej príbeh je veľmi prešpekulovaný, ale zahrané je to dobre.

Po celej tej hrôze, ktorú vyše dvoch hodín vidíme, a prepadávaní sa do skepsy, že celý štát je prehnitý skrz-naskrz, je na konci pozoruhodne veľa nádeje.

Miko ide do boja. Po boku bude mať nového parťáka a nebude mať už veľa zábran. Keď tu neplatia žiadne pravidlá, pôjde na to natvrdo aj on.

A môže tú mafiánsku bandu prepletenú s tajnými rozbiť, nádej tam je.

Ten film, samozrejme, môže dobre fungovať aj mimo slovenských hraníc. Také schémy sú všade.

Ale pre slovenských divákov má film predsa len osobitú príchuť. Takéto tu bolo, toto sme žili a nejako nás to zasahuje dodnes.

Isto nás na konci poteší, keď vidíme poníženie primitívnych mafiánov a najmä keď vidíme, že aj trojpísmenkoví narazili.

A teraz im dvaja nahnevaní odhodlaní muži idú spolu vzdorovať ešte odhodlanejšie.

Na rozdiel od filmu Sviňa odchádza divák domov s povzneseným pocitom. Hoci teda videl za tie vyše dve hodiny naozaj veľa násilia, brutality, mučenia a vrážd, je tam nádej, že bude lepšie.