Sulíkov nástupca Viskupič sa vzdal kandidatúry. Pohltia progresívci SaS, ak ju povedie Gröhling?

Marián Viskupič včera na svojom Facebooku oznámil, že odstupuje zo súťaže o post predsedu strany Sloboda a solidarita. Tento krok odôvodnil rodinnými záležitosťami a svoj status zakončil slovami: „PS: Volím Braňa Gröhlinga.“

Nezúčastnený pozorovateľ by na tomto mieste mohol položiť uštipačnú otázku, či tá posledná veta od Viskupiča nie je len nejaká šifra. Či by tam nemalo radšej stáť niečo ako: „PS volí Braňa Gröhlinga“.

Súťaž Viskupič verzus Gröhling sa totiž dala interpretovať aj ako zápas medzi pravicovo-liberálnym a ľavicovo-liberálnym krídlom SaS. Ak by sa exminister školstva stal predsedom, mal by problém profilovať túto stranu tak, aby vytvoril jasný kontrast medzi ňou a Progresívnym Slovenskom. Rozhodne by to nezvládal rovnako dobre ako terajší predseda Richard Sulík, ktorý progresívcov vytáčal do nepríčetnosti svojimi postojmi v migračnej kríze, či vo vzťahu k európskej centralizácii.

Marketingová fráza „odlíš sa alebo zomri“ platí aj pre politické strany. Ak by SaS začala kopírovať politiku PS, stala by sa zbytočnou a strana Michala Šimečku by ako silnejší subjekt zrejme gröhlingovcov postupne pohltila. Napokon, ide o scenár, ktorého sa obávajú aj viacerí Viskupičovi sympatizanti, diskutujúci pod jeho facebookovým statusom.

Zároveň strana sotva môže pokračovať tak ako doteraz. Richard Sulík je predsedom už pätnásť rokov a sám priznal, že nechce, aby ho raz z Liberálneho domu vyniesli s nohami napred. No nedokázal si ani vychovať nástupcu, ktorý by ho dokázal prinajmenšom nahradiť.

Napriek tomu, že SaS má iba pár stoviek členov, poznačili ju opakované odchody výrazných tvárí, ktoré však mimo túto stranu politicky neprerazili (Miškov, Rajtár, Galko, Nicholsonová...). A aj Sulík prestal pre pokoj v strane počas posledných rokov prichádzať s provokujúcimi tézami, ktoré z neho dovtedy robili zaujímavého politika.

Aby SaS v minulom období posilnila svoj poslanecký klub, zobrala k sebe bývalé političky Za ľudí, Máriu Kolíkovú a Vladimíru Marcinkovú, ktoré by možno viac zapadli do PS. Tým sa ešte viac oslabil „sulíkovský“ profil strany.

SaS má navyše povesť, že povalí každú vládu, ktorej sa stane súčasťou. Je to dôsledok predčasných stroskotaní garnitúr, ktoré vygenerovali voľby v roku 2010 i 2020. Najväčší historický úspech SaS tak zrejme spočíva v minuloročnom zrušení koncesionárskych poplatkov, za ktoré strana bojovala od svojho vzniku v roku 2009.

Za týchto okolností by možno pohltenie SaS Progresívnym Slovenskom aspoň vyčistilo politickú scénu. Pre šimečkovcov je saskársky elektorát prirodzeným priestorom pre vlastnú expanziu.

No možný je tiež iný scenár. Aj v PS si môžu povedať, že im vlastne SaS ako samostatná strana, potácajúca sa dlhodobo niekde na šiestich percentách, vlastne vyhovuje.

Vezmime si len kultúrno-etické témy: Keby sa teraz o niektorých hlasovalo v parlamente, PS sa môže naplno spoľahnúť len na podporu SaS. Ak by táto strana neexistovala, progresívci by v mnohých otázkach stáli na politickej scéne osamotení. A izolovaní!

K tomu treba prirátať ešte rozmer osobných ambícií. PS je najsilnejšia opozičná strana, ale má tiež veľa ctižiadostivých členov, ktorí si konkurujú v snahe získať obmedzený počet poslaneckých miest. SaS je síce menšia, ale vďaka nízkemu počtu členov tam aj pre sociálneho liberála môže byť jednoduchšie presadiť sa.

Hoci mnohí budú vnímať stagnáciu SaS, či jej premenu na satelit Progresívneho Slovenska so zadosťučinením, na škodoradosť nie je dôvod. Našej krajine by sa totiž práve teraz zišiel životabudič v podobe injekcie ekonomického liberalizmu.

Štát každý rok hospodári s deficitom a podľa niektorých hlasov sa už nachádzame na gréckej ceste. Ak by Slovenská republika bola človekom, vyzerala by ako účinkujúci z televízneho programu Extrémne premeny. Akurát bez tej premeny.  

Už pred niekoľkými rokmi sme prestali dobiehať životnú úroveň starých členských štátov EÚ. Chýba politická sila, ktorá by dokázala znížiť mieru prerozdeľovania, ponechať ľuďom viac z peňazí, ktoré si sami zarobili, povzbudiť podnikavosť Slovákov, zoštíhliť štátny aparát a opäť naštartovať hospodársky rast.

Pravda, takáto politická sila nemusí mať nevyhnutne podobu ako dnešná SaS. Jej vytvorenie môže byť výzvou aj pre konzervatívne strany.

Najlepší recept pre úspešnú krajinu sa totiž stále javí ako kombinácia ekonomického liberalizmu, pozitívneho ambiciózneho vlastenectva a sociálneho konzervativizmu. Kto takúto ponuku prinesie?