Pobúrenie proti AfD Nemecká politika musí prijať to, že väčšina nechce masívnu moslimskú imigráciu

No už v nedeľu bol protestujúci dav taký ohromný, že v Mníchove museli 200-tisícový pochod z bezpečnostných dôvodov zrušiť.

Spád udalostí bol rýchly, Nemecko sa otriasa.

Po investigatívnom odhalení, že dvadsiatka stredne významných krajne pravicových dejateľov a politikov zvažovala v novembri na tajnej postupimskej konferencii „remigráciu“ miliónov prisťahovalcov (aj občanov) z Nemecka, prišiel ďalší šok.

Nemci sa dozvedeli, že bývalý minister financií spolkovej krajiny Berlín, donedávna člen CDU Peter Kurth zorganizoval v júli na svojej strešnej terase veľkolepú párty pre smotánku krajného nemeckého nacionalizmu.

Na Kurthovu terasu, kam sa zmestilo až sto ľudí, zavítali významní ľudia: popredný politik parlamentnej AfD Maximilian Krah, medzitým už vedúci eurokandidátky pravicových populistov, Kristin Brinkerová, šéfka berlínskej AfD, poslanec Spolkového snemu Matthias Helferich, ktorého AfD odmietla prijať do frakcie, lebo sa označil za „priateľskú tvár NS“, t. j. národného socializmu, a vplyvný vydavateľ Götz Kubitschek.

Čítajte tiež

Komentár

Po tajnej konferencii o remigrácii Nemci fakt nerobia malé chyby

Martin Leidenfrost

Nemecké hnutie, ktoré podobne ako v USA požaduje, aby sa potenciálnym víťazom volieb zakázalo kandidovať, sa zaktivizovalo.

Nechýbal ani hlavný rečník postupimskej konferencie o remigrácii – tvár údajne extrémistického „Identitárneho hnutia“, mladý charizmatický Rakúšan Martin Sellner.

Šok je o to väčší, lebo Kurth bol ako aktívny gay automaticky vnímaný ako predstaviteľ svetlého Nemecka. (Na vysvetlenie: podľa poeticky zdatného exprezidenta Joachima Gaucka existuje aj „Tmavé Nemecko“, teda Dunkeldeutschland.)

Kurth do niekoľkých hodín stratil svoj post predsedu Spolkového združenia nemeckého priemyslu odpadového hospodárstva, vodného hospodárstva a recyklácie. Z pozície dlhoročného finančného poradcu arcidiecézy Berlín odstúpil sám.

Spôsob, akým nemecké médiá tieto udalosti opisujú, mi neblaho pripomína utečeneckú krízu rokov 2015 – 2016.

Spravodajstva niet, Spiegel poslal na každú jednu demonštráciu nadšeného spravodajcu, na kratučkom článku o zozname hostí na Kurthovej strešnej terase pracovalo sedem (7) redaktorov.

Médiá, cirkvi, celá vláda, spolkový prezident a dokonca aj šéf tajnej služby podporujú vznešenými slovami demonštrácie proti strane, ktorá sedí izolovaná v opozícii.

Kým dakedy bol podiel moslimov v rakúskej populácii jedno percento, dnes je to okolo deväť.Zdieľať

Tá obsesia ísť v šíku mi bude vždy cudzia, ale trošku tých Svetlonemcov chápem.

Odkedy čítam noviny – teda už úctyhodných 38 rokov –, stretávam sa v nemeckom a rakúskom diskurze s paradigmou Rechtsruck.

Dá sa to preložiť ako „trhavý pohyb doprava“.

Rechtsruck je vnímaný ako prírodný zákon, podľa ktorého sa politický systém v nemeckojazyčných krajinách nevyhnutne presúva vždy iba doprava.

Málokto sa pýtal, ako je možné, že v rámci tohto neustáleho pohybu doprava boli zavedené samé výdobytky progresívnej ľavice.

A kým dakedy polícia bila ekoaktivistov obuškom, dnes im empatické deeskalačné jednotky prinesú teplé deky, a kým dakedy bol podiel moslimov v rakúskej populácii jedno percento, dnes je to okolo deväť.

Rechtsruck bol lžou, ktorej generácie Svetlonemcov úprimne verili. Raz za čas sa trošku angažovali proti tým hnusným pravičiarom, ale nejako sa to dalo ešte vydržať, víťazstvo Tmavého Nemecka ešte nebolo absolútne.

No a odrazu vidia, že to celé je pravdou: pravicoví extrémisti z rôznych skupín sa stretli s politikmi parlamentnej strany, ktorá v prieskumoch už takmer rok osciluje spoľahlivo nad 20 percentami, a vymenili si názory o deportácii miliónov ľudí z Nemecka.

V autentickej panike, že die rechten Menschenfeinde („pravicoví nepriatelia ľudí“) už-už chystajú štátny prevrat, utekajú slušní Nemci na námestia.

Ani mne nie je postupimské podujatie ľahostajné, isté znepokojenie zdieľam.

Iste, postnacistické Nemecko sa dostalo vo svojej postnárodnej liečbe ďalej než hociktorý iný štát. Ale v záhyboch, kde rasový nemecký nacionalizmus prežil, je pravdepodobne rovnako obludný ako kedykoľvek predtým.

Nemeckí demokrati určite musia byť v strehu: nemecký nacionalista totiž nikdy nebude operetný ako ten taliansky alebo poľský – aby som nemusel siahnuť po príklade jedného už beztak ťažko skúšaného kapitána slovenskej armády.

Nemecký nacista bude vždy nemecký nacista.Zdieľať

No napriek tomu by to chcelo trochu viac nonšalancie a demokratického sebavedomia.

Veď nemáme ani náznak odhalenia, že vnútri strany vzorne demokratická AfD pripravuje zvrhnutie systému.

Boj s populistickou až krajnou pravicou je teraz všade. 

Nemci si vybrali absolútnu izoláciu AfD, žiadna parlamentná politická strana s ňou nechce spolupracovať.

Tá cesta sa volá „cordon sanitaire“.

Ono je to samo osebe v poriadku, keď politici mainstreamu nerezignujú na voličov populistov.

Pobúrení odporcovia AfD však málo reflektujú, že práve „cordon sanitaire“ najneskôr v čase pandémie prispel k radikalizácii niekdajšej partaje eurokritických profesorov AfD, rovnako tak k radikalizácii konzervatívneho klubu v okrajovom orbite CDU s názvom Únia hodnôt, z ktorej teraz už bude AfD-friendly politická strana.

Inak povedané, Svetlonemci chcú so zákazom AfD predpísať väčšiu dávku lieku, ktorý nepomohol.

Podľa mňa sa musí politický establishment Nemecka – zvlášť kresťanskodemokratická CDU – pýtať, prečo ľudia pravicových populistov až extrémistov volia.

Tých dôvodov je viac, napríklad pohŕdanie robotníckou a tvrdo pracujúcou triedou mestskými elitami, napríklad aj prostredníctvom zaťažujúcej klimapolitiky, ktorá naštvala najprv žlté vesty vo Francúzsku, potom farmárov v Holandsku a najnovšie už aj nemeckých sedliakov.

Kľúčová je však už desaťročia jediná téma: migrácia.Zdieľať

Existuje mnoho národných a regionálnych dôvodov.

Kľúčová je však už desaťročia jediná téma: migrácia.

Lebo ani integrácia tých, ktorí už prišli, ani odháňanie tých, ktorí ešte prísť chcú, nie sú nijako vyriešené.

Poviem to ostrejšie: lebo väčšina pôvodnej populácie v západnej Európe stále nesúhlasí s moslimským zabratím zeme západnej.

Vyrovnanie sa s pravicovým populizmom je v rôznych krajinách odlišné.

Slovenská cesta spočíva v integrácii populizmu do politického mainstreamu, čo otravuje chod štátu.

Rakúska cesta je v pravidelných koalíciách s pravičiarmi, čo sa vždy skončí rozpadom týchto vlád aj rozpadom tých pravicových strán.

A potom sa všetci čudujú, že populisti sa o zopár rokov vrátia ešte silnejší.

CDU, z ktorej zrejme vzíde budúci kancelár, by mala prísť s odvážnym migračným konceptom.Zdieľať

Talianska cesta je transformácia postfašistického populizmu na nový stredopravý mainstream.

Premiérka Giorgia Meloniová to robí šikovne, ibaže sa ukazuje, že výzva migrácie sa týmto kultivovaným spôsobom nedá zvládnuť.

Najzaujímavejšia je v tejto chvíli britská cesta. Tam chce stará naškrobená Conservative Party robiť to, čo žiadajú pravicoví populisti naprieč Európou.

Projekt deportácie nechcených migrantov do Rwandy sa v niečom podobá na Sellnerov drsný plán remigrácie. Iba s tým rozdielom, že nejde o milióny, ale skôr o tisícky ľudí.

V hre bolo dokonca vystúpenie Británie z Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Dočasné alebo čiastočné odstúpenie od takýchto medzinárodných záväzkov nie je také výnimočné, ako si mnohí myslia.

Napríklad v Rakúsku dodnes neplatí Európsky dohovor o ľudských právach úplne. Rakúska republika si v dávnejšej minulosti totiž uplatnila výnimku pre jednu rodinu – Habsburgovcov. Členovia tohto rodu nepožívali všetky ľudské a antidiskriminačné práva.

Ak Rakúsko môže mať výnimku z takéhoto malicherného dôvodu, iné štáty by ju mohli mať tiež, a to dokonca zo závažnejších dôvodov.

Veď ide o niečo, na čom Britom, Talianom, Grékom aj Švédom, Francúzom či Nemcom záleží. O zachovanie svojej národnej identity.

Práve nemecká CDU, z ktorej pravdepodobne vzíde budúci kancelár, by mala rýchlo prísť s odvážnym migračným konceptom.

Iba tak by vedeli dať dole AfD.

Inak bude zle.