Pár slov po hroznej tragédii Keď už nepôjde na akademickej pôde o slobodu, ale o ochranu životov

Keby sa včera v Prahe nestrieľalo, keby to bol v Prahe taký obyčajný deň plný predvianočného zhonu a nakupovania, toto mohol byť komentár napríklad o novom fronte, ktorý si slovenský premiér otvoril s vysokoškolskými študentmi.

A to tým, že istého študenta Janigu zhodil nemiestnymi slovami, keď na sociálnej sieti napísal, nech Boh ochraňuje túto krajinu, ak má mať prednosť názor študenta s pubertálnymi vyrážkami na nose pred názorom dekana právnickej fakulty.

Pritom toto nie je nepodstatný spor. Naopak, je to celkom vážna vec.

Premiér mohol jej podstatu kultivovane komentovať a jasne sformulovať svoje presvedčenie, že aj dekan právnickej fakulty má právo slobodne sa vyjadrovať a jeho sloboda prejavu nie je a nemá byť obmedzená jeho funkciou.

Lenže svojím hrubým slovníkom premiér zabil jadro tohto celkom vzrušujúceho sporu, teda otázku slobody prejavu a jej limitov.

Vytratí sa z neho detail, že študenti chcú hľadať spôsob, ako regulovať komunikáciu dekana fakulty, a v pamäti ostanú len Ficove slová, že aj on bol ako študent práva múdry ako Šalamúnove gate a o tých pubertálnych vyrážkach.

Namiesto vecnej debaty, veľmi dôležitej, ostane v pamäti primitívna urážka.

A vysokoškolskí študenti, dotknutí a rozhorčení touto urážkou, sa budú aktivizovať. Isto prídu nové protesty. Alebo budú ešte intenzívnejšie podporovať protesty opozície.

Pražská tragédia zmenila priority aj uhol pohľadu.Zdieľať

Ale to všetko sa včera podvečer po vraždiacom besnení študenta na pražskej filozofickej fakulte zdalo už iba ako drobná patália slovenskej politickej scény.

Pražská tragédia zmenila priority aj uhol pohľadu.

Lebo ukázala hrozbu, ktorá neničí slobodu prejavu, ale životy.

To vraždenie v Prahe bolo šialené svojím rozsahom, chladnokrvnou prípravou aj akousi šialenou fascináciou z vraždenia. Naozaj to už pripomína americkú realitu, o ktorej sme vedeli, počuli, čítali, ale bolo ťažké si to predstaviť.

A možno sme dlho žili v naivnej predstave, že tu to nebude, lebo veď k zbrani sa tu len tak ľahko nikto nedostane. Ale je to ilúzia, to už vieme.

A vieme aj to, že po takomto demonštratívnom vraždení túžia aj intelektovo veľmi zdatní ľudia.

To sme napokon zažili aj u nás. Na Zámockej vraždil študent prestížneho gymnázia, ale svojich blízkych vraždil nedávno študent medicíny v Šali...

Niekedy je to skrat, nezvládnutie svojho hnevu, bolesti či sklamania, inokedy dlhodobá túžba podporovaná temným internetovým svetom opustiť demonštratívne tento nenávidený svet a zanechať po sebe čo najviac bolesti.

A možno aj túžba ostať v pamäti a inšpirovať iných, aby sa tiež pustili do ničenia tohto sveta.

To je strašná túžba a netušíme, koľko mladých ľudí sa ňou opája.

Bude rásť túžba po bezpečí a po istote, aby sa také hrozné veci nediali.Zdieľať

Keď bol študentom premiér Fico, on ako študent práva vraj presne vedel, kde je jeho miesto. Teda chcel tým asi povedať, že by si nikdy nedovolil verejne kritizovať dekana fakulty.

Má pravdu, bol to iný svet. V osemdesiatych rokoch, keď on študoval právo, mal študent istotu, že po verejnej kritike dekana by letel z fakulty, na ktorú bolo tak ťažko sa dostať.

Ale zároveň mal vtedy študent istotu, že jeho spolužiak nevbehne do školy s automatickou zbraňou a nebude svoju existenciálnu krízu či nenávisť k svetu riešiť zabíjaním dúfajúc, že zábery z jeho besnenia uvidí na internete čo najviac ľudí.

Možno aj preto má táto generácia mladých ľudí väčší sklon k rôznym reguláciám a obmedzeniam. Tá bezbrehá sloboda, aj sloboda dekana hovoriť svoje názory, ktoré nie sú totožné s názormi študentov, ich unavuje a možno aj desí.

Možno preto v nich rastie túžba mať veci pod kontrolou alebo aby to niekto mal pod kontrolou. Nejaký úrad, nejaká komisia či represívne zložky.

Tá  hrôza, ktorá sa udiala včera v Prahe, zasiahne aj náš svet. Na českých vysokých školách študujú tisícky Slovákov, pocit strachu sa bude šíriť.

Bude sa volať po nových kontrolách pri vstupe do škôl, po kontrolovaní internetových statusov.

Bude rásť túžba po bezpečí a po istote, aby sa také hrozné veci nediali. Aby to politici či policajti zaručili.

Ale na ďalekosiahle úvahy tohto typu je ešte priskoro.

Teraz je čas na modlitby či súcit s tými, ktorí prišli o svojich blízkych, o synov či dcéry, a čas na spoločné prežívanie smútku s Českom, nám stále takou blízkou krajinou.