Čo Európanom stále nedochádza Naša bezpečnosť v nebezpečnom svete

Jahjá Sinvár, veliteľ Hamasu, ktorý velil útoku 7. októbra z Gazy proti južnému Izraelu a všetkému tomu vraždeniu, znásilňovaniu, mučeniu, zohavovaniu tiel a unášaniu zajatcov z radov izraelských civilistov, predtým strávil dvadsať rokov v izraelských väzniciach.

Nie za to, že by zabil jediného Izraelčana či Žida; bol tam za vraždy, kruté a drastické, dvadsiatich dvoch Arabov-Palestíncov. Obviňoval ich, že sú to kolaboranti s Izraelom, agenti jeho vnútornej bezpečnosti (Šin Bet či Šabak; Mossad je, naopak, zahraničná rozviedka). Izraelčania tvrdia, že iba ôsmi z nich boli ich agenti a konfidenti, tých zvyšných štrnásť nie. Sinvár ich obvinil zo spolupráce, pretože mu boli nepohodlní a ich umučil či nechal umučiť.

Za to bol dvadsať rokov v izraelských väzniciach. Po prepustení sa stal jedným z vojenských veliteľov Hamasu. Je vraj jediným arabským vodcom, ktorý rozumie a hovorí hebrejsky. V tých izraelských väzniciach sa to naučil. Pravidelne sledoval izraelské televízie, hlavne diskusné relácie. Videl, ako bola pred 7. októbrom izraelská spoločnosť vnútorne rozhádaná – pre osobu premiéra Bibiho Netanjahua a jeho justičnú reformu. Dva politické národy, ktoré sa vzájomne nenávideli.

Tiež začal chápať izraelskú mentalitu; presvedčenie Izraelčanov, že keď umožnia Palestíncom v Gaze prosperovať, pracovať v Izraeli (denne to povolenie malo dvadsaťtisíc ľudí), Palestínci sa deradikalizujú a zmieri sa s existenciou Izraela.

Toto všetko Sinvár videl a vedel. Preto sa rozhodol pre ten drastický a brutálny útok. Cieľom Hamasu nie je palestínsky samostatný štát v nejakých hraniciach (Pásmo Gazy plus Západný breh rieky Jordán); cieľom Hamasu je zničenie izraelského štátu a jeho existencie v hraniciach akýchkoľvek. A, samozrejme, urobiť všetkým Izraelčanom a Židom to, čo 7. októbra urobili tým viac než tisícu v južnom Izraeli.

Jednu vec však Sinvár nepochopil. Útok brutality typu 7. októbra Izraelčanov zjednotí. Chlapci, ktorí stáli proti sebe predtým na demonštráciách v Tel Avive a kričali na seba, nadávali si, teraz sedia vedľa seba v tankoch a sú pripravení Hamas zničiť. Vôľa a jednota Izraelčanov zničiť Hamas je ohromujúca. Sinvár je mŕtvy muž; je to len otázka času a on to v tom tuneli, kde sa ako krysa schováva, vie.

A je to tak správne. Nič menšieho než zničenie Hamasu teraz už nemá zmysel, nebolo by žiadnym riešením, naopak by bolo veľkým politickým zlyhaním. Zničiť Hamas a odovzdať moc iným Arabom. Najlepšie medzinárodnej kontrole iných arabských krajín (Egypt, Jordánsko, ktoré to však nechcú) alebo iným miestnym, s ktorými sa dá rokovať a ktorí nie sú psychopati ako Sinvár.

Dúfam, že Izrael medzinárodnému tlaku, aby prestal, neustúpi a tú potrebnú prácu dokončí. Musí urobiť, čo urobiť musí. V opačnom prípade, ak Hamas túto vojnu prežije, budeme tu mať ďalšie 7. októbre, ďalšie vraždenie izraelských civilistov, ďalšie zabíjanie civilistov palestínskych pri izraelských odvetách...

Najhumánnejšie je teraz tú prácu dokončiť. Dlhodobo to zachráni najviac životov, izraelských aj palestínskych.

Dúfam, že Izrael medzinárodnému tlaku, aby prestal, neustúpi a tú potrebnú prácu dokončí. Musí urobiť, čo urobiť musí. 

To mnohí vo svete nevidia či nechcú vidieť. Pokrytci. V sýrskej občianskej vojne po roku 2011 Arabi (a Iránci a Rusi) zbili státisíce Arabov a každému to bolo viac-menej jedno. Izraelčania sa snažia maximálne ušetriť životy civilistov v bojoch v mestskom prostredí; viac než akákoľvek iná armáda na svete – a morálne slepí a intelektuálne postihnutí na Západe to nevidia.

Palestínsky štát v nejakých hraniciach nakoniec vznikne. Ale nie za tejto generácie palestínskych vodcov. Najskôr až za tej generácie budúcej, ktorá pochopí, že snaha zničiť Izrael, vymazať ho z mapy a jeho obyvateľov zabiť nie je cestou k palestínskej slobode, šťastiu a prosperite.

Medzi Francúzskom a Nemeckom bolo nepriateľstvo sedemdesiatpäť rokov. Od roku 1870 do roku 1945. Tri vojny, z toho dve svetové. Až definitívna porážka nacizmu, Hitlera – nie „prímerie“ s ním – umožnili cestu k zmiereniu a priateľstvu. V roku 1963, osemnásť rokov po ničivej vojne, sa Charles de Gaulle a Konrad Adenauer spoločne v katedrále na kolenách modlili.

Nutnou podmienkou však bola totálna porážka nacizmu. Trpia teraz civilisti v Gaze? Samozrejme, áno. Rovnako ako trpeli nemeckí civilisti pod spojeneckým bombardovaním v rokoch 1944 – 45 a pod vraždením a znásilňovaním zo strany vodkou naliatych vojakov Červenej armády.

Nemci si zvolili Hitlera vo voľbách v roku 1932; obyvatelia Gazy zase Hamas v roku 2005. Voľby majú svoje dôsledky. Nebyť zvolenia Hitlera a jeho rozpútania vojny v roku 1939 (po dohode s jeho spojencom Stalinom), nemeckí civilisti by v rokoch 1944 – 45 netrpeli. Keby v roku 2005 nebol zvolený Hamas a nezaútočil by takým brutálnym spôsobom 7. októbra, civilisti v Gaze by dnes netrpeli. Voľby majú následky. To najlepšie, čo sa pre ich budúcnosť dá urobiť, je rýchlo a definitívne zničiť Hamas.

Teraz na inú tému.

Denník Postoj uverejnil rozhovor s Tomášom Pojarom, bezpečnostným poradcom českého premiéra; rozhovor, ktorý je unikátny otvorenosťou poradcu. Tomáša Pojara poznám roky rokúce a môžem potvrdiť, že v rozhovore povedal to, čo si skutočne myslí. Žiadne vytáčky či eufemizmy, či fabulácie. Takéto rozhovory dáva máloktorý bezpečnostný poradca premiéra, Tomáš Pojar áno.

Dúfam, že každý slovenský zahraničnopolitický a bezpečnostný analytik ten prejav podrobne analyzuje; hlavne tú tézu, že pre Česko je neprijateľné, aby východná hranica Slovenska bola s Ruskom. Medzi Slovenskom a Ruskom musí byť na čo možno najväčšom území ukrajinský štát nezávislý od Moskvy.

To je záujem nielen český, ale aj poľský. (Vlastne by sme mohli povedať, že Tomáš Pojar, český patriot, je zároveň väčším slovenským patriotom, než sú tí slovenskí občania, ktorým by neprekážalo ruské obsadenie celej Ukrajiny, a teda východná hranica Slovenska s Ruskom, či dokonca tí, ktorí si to vyložene prajú.)

Táto téza je zásadná a nech si každý chytrý domyslí, čo sú jej implikácie.

Čítajte tiež

Poradca českého premiéra pre národnú bezpečnosť Čím ďalej bude ruská armáda od slovenských hraníc, tým lepšie. Tak meriam úspech

Jozef Majchrák Christian Heitmann

Rozhovor s Tomášom Pojarom o konfliktoch na Ukrajine a v Gaze aj o očakávaniach od novej slovenskej vlády. 

Je lepšie, keď sa bojuje pri Bachmute, než keby sa bojovalo pri Užhorode. To by už bolo neskoro. Tí, kto volajú po prímerí medzi Ukrajinou a Ruskom teraz (akokoľvek je nerealistické, pretože ho nechce ani jedna z oboch strán), nám nedávajú odpoveď na otázku, čo robiť, až sa potom ruská armáda opäť vyzbrojí a obnoví svoju silu a o sedem rokov zaútočí zase a rozpúta novú, ďalšiu ničivejšiu vojnu.

Nechápem, že oni nechápu, že presne toto sa stane. Asi im musíme odpustiť, pretože nevedia, čo robia. Takže ešte raz: je lepšie, aby bojová línia bola pri Bachmute, než aby Ukrajinci bránili Užhorod ako posledné zatiaľ Rusmi nedobyté územie.

Putin musí vedieť, že keď jediný ruský vojak prekročí hranice baltických krajín pod akoukoľvek zámienkou, je to jeho koniec.

A určite ste si všimli, ako sa Putin vyhráža Lotyšsku. Že vraj s etnickými Rusmi jedná ako s prascami. A Rusko im bude musieť zaistiť dôstojný život tam, kde žijú. (To Sovieti po okupácii baltských krajín v roku 1940 zachádzali s Estóncami, Lotyšmi a Litovčanmi ako s dobytkom a vo vagónoch pre dobytok ich odvážali na Sibír.)

Zo strany Putina: otvorené vyhrážanie sa členskej krajine NATO. Putin musí vedieť, že keď jediný ruský vojak prekročí hranice baltických krajín pod akoukoľvek zámienkou, je to jeho koniec.

Prímerie na Ukrajine dnes znamená väčšiu vojnu za sedem rokov. A možno už nie obmedzenú len na územie Ukrajiny.

Žijeme v nebezpečnom svete a mnohým Európanom to stále nedochádza. Človek má trochu nádej, že to dochádza aspoň Izraelčanom. Preto sú západnou ľavicou a „medzinárodným spoločenstvom“ (byrokratmi a darmožráčmi z OSN a iných nadnárodných organizácií) takí nenávidení.

Nič nového pod slnkom. Tak boli nenávidení už od dôb Mojžiša a faraóna.