Diskusia Postoja Skutočne by sme sa mali vzdať sexuálnej výchovy?

Aká je realita na školách, aj tých cirkevných? Je ešte udržateľná predstava, že sexuálna výchova patrí do rúk výhradne rodičom? Názory v konzervatívnom prostredí sa rôznia.

Niektorí tvrdia, že tému sexuálnej výchovy v školách ani neotvárajme, lebo to neudržíme v mnohých citlivých témach. Iní si myslia, že by sme sa vzťahovej a sexuálnej výchovy nemali báť, len si pripravme kvalitné materiály a vyškoľme ľudí, aby sme tínedžerom dokázali dať argumenty v prospech slobodného rozhodnutia ísť proti prúdu dnešnej doby.

O tom, v akom kontexte hovoriť s mladými o sexualite, aj o knižnej novinke denníka Postoj Láska žije offline sa Zuzana Hanusová rozprávala so Štefanom Murárikom, učiteľom na Piaristickej spojenej škole sv. Jozefa Kalazanského v Nitre, Máriou Melicherovou, redaktorkou denníka Postoj, Líviou Halmkan – riaditeľkou neziskovej organizácie Tlakový hrniec a autorkou knihy Láska žije offline, Luciou Žiakovou, koučkou a lektorkou z Polepšovne vzťahov, ktorá je tiež autorkou knihy Láska žije offline.

Na otázku, či sexuálna výchova nepatrí výsostne do rúk rodičom a či vníma reálnu potrebu presunúť diskusie o sexualite na pôdu školy, Štefan Murárik odpovedá, že vidí pred sebou dve skupiny rodičov. „Sú deti z rodín, kde sa o tejto téme nerozpráva a ktoré sa snažia túto odsúvať čo najďalej, a potom sú deti, ktoré majú tému sexualitu otvorenú už veľmi skoro. (...) Argument neotvárajme tieto témy, lebo to neustojíme, dnes neobstojí, pretože tie témy sú už dávno otvorené. Deti sa v týchto vodách už ocitli. Samozrejme, treba dbať na primeranosť veku. Pri mladších deťoch sú to skutočne rodičia, ktorí by tieto témy mali otvárať primárne. Ale v tínedžerskom veku už vzťahy riešia, je to pre ne téma číslo jeden a dá sa do toho veľmi prirodzene vstúpiť.“

Murárik si zároveň myslí, že je to kontextuálna téma a takto k nej treba pristupovať – nielen izolovane ako k sexuálnej výchove, lebo „sexualita patrí do oblasti vzťahov a je dobré na ňu vždy nazerať z tejto perspektívy. Dnes sa podáva vytrhnutá z kontextu, ktorý jej prirodzene patrí“.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Problémom je, že posledné mesiace tému sexuálnej výchovy spoločensky moderovalo občianske združenie Itymyta, ktoré iniciatívne vydalo učebnice Vzťahová a sexuálna výchova, pričom sexualitu zasadilo mimo spomenutého kontextu.

Redaktorka Postoja Mária Melicherová, ktorá sa tejto téme venuje, upozorňuje, že autorky učebníc sa síce venujú téme vzťahov, ale v učebniciach tému sexuality a vzťahov takmer neprepájajú. „Sexualita nie je vôbec prepojená do kontextu hlbokého stabilného vzťahu, ale je akoby izolovaná ako časť človeka, ktorá ak má splnené atribúty ako súhlas a bezpečie pred sexuálne prenosnými chorobami a slobody, tak to stačí.“

Lektorky združenia Intymyta boli aj pri tvorbe nových osnov a na Slovensku sa veľmi zasadzujú za to, aby sa rozšírila vzťahová a sexuálna výchova. Organizovali aj petíciu, ktorú podpísalo viac ako 11-tisíc ľudí, ale „ich snahy sú stále postavené na prioritách ako súhlas, bezpečnosť a sloboda, mne tam však veľmi chýbal kontext, že sexualita je vážna hlboká vec, ktorá sa nedá dať na roveň hocijakej fyzickej aktivity“, vyjadrila sa v diskusii Mária Melicherová.  

Napriek tomu, že spomínané knihy z dielne Intymyty nedostali schvaľovaciu doložku ministerstva školstva, aj tak kolujú vo verejnom priestore a ktorýkoľvek riaditeľ školy či učiteľ ich dnes môže začať používať ako inšpiráciu pri vyučovaní na svojej škole.

Videozáznam z debaty denníka Postoj:

Mária Melicherová zdôrazňuje, že ešte stále platí, že téma sexuality sa preberá podľa aktuálnych osnov ako prierezový predmet pod názvom výchova k manželstvu a rodičovstvu, čo môžu dnes školy uchopiť úplne autonómne a rôzne. „Niekto si do školy zavolá združenie Intymyta, ktoré už manželstvo či dlhodobý vzťah nepovažuje za ideálnu formu spolužitia, alebo si môžu zavolať ľudí z konzervatívneho prostredia, ktorí to uchopia v kontexte dlhodobého záväzku. Riaditelia si dnes môžu pozvať lektorov z akéhokoľvek združenia alebo to aj odignorovať.“

Z toho vychádza, že téma vzťahovej a sexuálnej výchovy je pole neorané a je na jednotlivých školách, ako k tomu pristúpia. Školy siahajú po tom, čo je aktuálne k dispozícii, a veľa toho nie je. 

Učiteľ Štefan Murárik v tejto súvislosti potvrdzuje, že materiálov z konzervatívneho prostredia je skutočne málo. „Učitelia sa snažia viesť výučbu v duchu toho, čo im je prirodzené, a materiály si dohľadávajú podľa toho, ako sú erudovaní v tej téme (...) Nejaká ponuka je, ale myslím si, že nie je všeobecne známa.“

Lívia Halmkan, riaditeľka neziskovej organizácie Tlakový hrniec a autorka knihy Láska žije offline, zo skúsenosti hovorí, že mladí sú dnes veľmi hladní po témach okolo sexuality, a ak sa s nimi niekto rozpráva formou diskusie, sú veľmi otvorení. Tvrdí, že deti na cirkevných školách vedia presne rovnaké veci ako tie na bežných školách, „možno sú akurát ostražitejšie vo vyjadrovaní a v debatách medzi sebou alebo hrajú formu a trvá, kým povedia, čo si skutočne myslia“.

Aký má Lívia Halmkan názor na zavedenie sexuálnej výchovy ako samostatného predmetu v školách? „Nemám to ešte uzavreté. Na jednej strane cítim potrebu, že deti treba formovať a viesť a že je to naše privilégium. Pre mňa je rozhodujúce, čo bude cieľom sexuálnej výchovy a či sa na nejakom cieli vôbec zhodneme. Na druhej strane mám obavu, čo sa udeje, keď to odovzdáme štátu, či sa to potom bude meniť každé štyri roky a dopĺňať o nejaké dodatky. Mám z toho obavy.“

Lucia Žiaková, koučka a lektorka z Polepšovne vzťahov, nerozumie, čoho sa rodičia boja, keď neotvárajú so svojimi deťmi otázky sexuality. „Z prieskumu, ktorý sa robil aj na Slovensku i v Česku a deti v ňom mohli bezpečne napísať, čo si myslia, vyšlo, že ich skutočne dnes vychováva pornografia. Nerozumiem teda, z čoho máme ako učitelia alebo rodičia obavy, čo a ako im povedať, keď to porovnáme s tým, čo k deťom ide cez pornografiu (…) Deti hľadajú informácie, a keď ich nedostanú doma alebo ani v škole, tak si ich vedia nájsť úplne ľahúčko.“

S Luciou Žiakovou a Líviou Halmkan sme v diskusii hovorili aj o ich prieskume medzi žiakmi, z ktorého im vyšlo, že porno pozerajú deti už od jedenástich rokov, väčšina sa k nemu dostala tak, že im ho niekto druhý ukázal, a takmer štvrtina opýtaných detí pozerá porno niekoľkokrát týždenne. 

Celá kniha Láska žije offline však nie je primárne o zdôrazňovaní reštrikcií, ale o upriamení pozornosti na „skutočné spojenie“. Prečo začali knihu o pornografii z tohto konca a prečo je potrebné poznať, ako fungujú praktiky pornopriemyslu, príbehy závislých od porna a celý marketing okolo tejto brandže? Ak chcete vedieť viac, pozrite si diskusiu denníka Postoj.