Matka Indie (fotoreportáž)

Hinduista, budhista, moslim, kresťan, ateista. V indickej Kalkate ich predsa len niečo spája. Žena malá vzrastom, ale veľká skutkami. Matka Tereza.

Misionárky lásky sa modlia pri hrobe svojej zakladateľky denne aj niekoľkokrát. Pri vstupe aj odchode z malej kaplnky pokľaknú a pobozkajú Matkin hrob.

Matka Indie

Keď som sa prešla dvadsaťmiliónovým mestom, nestretla som jediného človeka, ktorý by ju nepoznal. Miestni ľudia o nej rozprávajú s úctou a láskou. S kýmkoľvek sa v metropole zahovoríte, začnú o nej rozprávať s neprehliadnuteľnou hrdosťou. Pritom jej krv nebola indská. Vlastným menom Agnes Gonxhe Bojaxhiu si počas desiatok rokov pôsobiacich v krajine získala celú Indiu a srdcia všetkých, čo sa s ňou stretli. Jedna hinduistická žena, ktorá sedela na ulici aj so svojím dieťaťom, mi ukazovala medailónik Panny Márie, ktorý dostala od „ich“ Matky. Tak ju totiž volajú všetci chudobní, chorí či slabí. Mladá Indka ma s úsmevom na tvári posielala do domu Matky Terezy, kde je jej hrob. „Je to tam úžasné, musíš tam ísť,“ opakovala lámavou angličtinou. Šla som.

Malá izbčka Matky Terezy, kde prežila celý svoj rehoľný život v bielomodrom sári, je otvorená pre všetkých turistov okrem jedného dňa celý týždeň.

Malých a opustených detí, ktoré potrebujú akúkoľvek formu pomoci, chodí po uliciach Kalkaty tisíce. Socha na chodbe Materinca vyobrazuje Matku Terezu v jej tradičnej polohe starostlivej matky.

Z lupeňou kvetov môže každý, kto navštívi hrob Matky Terezy, vyobraziť na bielom kameni slovom aj obrazom, čo len chce. Svoje želania hádžu veriaci i neveriaci aj do malej krabičky vedľa kvetov na hrobe.

Pokora a pomoc

Ak by ma iná žena nenasmerovala k dverám, prešla by som okolo a ani by som si nevšimla dom, kde žila táto svätá žena. Taký obyčajný totiž je. Pri dverách ma privítali sestry oblečené v tradičnom bielom sárí s modrým pásikom. Na mieste, kde leží telo Matky Terezy, sa práve začínala svätá omša. Miestnosť – kaplnku zaplavila biela. Misionárky lásky sa zhromaždili pri hrobe svojej učiteľky, klaňali sa a s pokorou bozkávali hrob. Obyčajný hrob z bieleho kameňa, na ktorom je socha Panny Márie. „Svojej Matke“ – tak oslovovala Matka Tereza Pannu Máriu – vkladala počas svojho pôsobenia všetky starosti, ktoré sprevádzali vedenie tak rýchlo rozrastajúcej sa rehole. Oproti hrobu visí na stene kríž s nápisom „Som smädný“ – sú to posledné slová Ježiša Krista, ktoré vyriekol predtým, ako vydýchol. Matka Tereza si tieto slová vzala za svoje a zasvätila im celý svoj život. V uliciach Kalkaty sa starala o všetkých, ktorí boli „smädní“. Keď som si poprvýkrát pokľakla k jej hrobu, snažila som sa sústrediť na modlitbu. Nešlo to. Vzrušenie z toho, že som na mieste, kde denne ožíva Kristus v podobe lásky a pokory, mi to nedovoľovalo. Vo vzduchu bolo niečo tajomné. Zo všetkých kútov sálal obrovský pokoj. Sestry sedeli a v rukách si posúvali zrniečka ruženca, ďalšie stáli na chodbe a rozprávali sa, iné sa chystali von do ulíc za chorými. V kaplnke sa striedali ľudia, ktorí prichádzali či už ako zvedaví turisti, alebo modliaci sa veriaci. Všetko to zrazu zapadalo do seba a v človeku narastal pocit, že byť súčasťou toho celého aspoň na chvíľku je obrovský dar.

Keď nie sú sestry v uliciach pri chorých a opustených, trávia čas modlitbou ruženca, alebo upratovaním svojho domu zvaného Materinec.

Posledným slovám umierajúceho Krista na kríži „Som smädný“ zasvätila Matka Tereza celý svoj život.

Sestry sa každý štvrtok v týždni schádzajú pri hrobe svojej Matky, kde im kňaz odslúži svätú omšu.

Nádej pre biednych

V múzeu, ktoré je vedľa kaplnky, je vyobrazený celý život Matky Terezy. Sestry tam uložili aj Matkinu plátennú tašku, bez ktorej sa nikdy nevybrala do ulíc. Práve preto, že milióny ľudí v Kalkate sú smädní, hladní, chorí a trpiaci a potrebovali jej pomoc. Jedna zo sestier mi rozprávala o tom, čo im Matka vždy opakovala. „Nikdy nemáme ísť medzi tých ľudí s prázdnymi rukami. Dala vždy všetko, aj keď nič nemala, a robila to s radosťou,“ spomínala na svoju predstavenú jedna z rehoľných sestier. A skutočne nemala nič. Izbu mala na prvom poschodí, v nej drevenú posteľ, stolík so stoličkou a poličku na knihy. Na stene tŕňovú korunu a obraz Jána Pavla II., s ktorým sa niekoľkokrát osobne stretla. Dvoje sárí a jedny sandále, nič viac. Napriek tomu ju pozná nielen celá Kalkata, ale celý svet. Videla som jej sestry pri práci. Ženy v bielom sú v špinavých uliciach chudobného mesta naozaj nádejou pre najbiednejších z biednych. Tých, ktorých ľudia obchádzajú, ony berú do svojho domu a pomáhajú im uzdraviť sa, alebo dôstojne zomrieť.

Martina Ruttkayová
Foto: autorka

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Zdieľať pošli na vybrali.sme.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo