Po ukrajinskej protiofenzíve Ukrajincov čaká najťažší rok vojny

Ukrajinská protiofenzíva sa pomaly končí, no napriek všetkému úsiliu nedosiahla väčšie úspechy. Ukrajinci pokročili nanajvýš 17 kilometrov. V posledných dňoch a týždňoch sa síce menším ukrajinským jednotkám podarilo na juhu prekročiť Dneper a zaujať pozície na okupovanom juhovýchodnom brehu, tento úspech má však zatiaľ primárne symbolický význam.

Väčší úspech sa Ukrajincom podaril v priebehu septembra na Kryme, kde zasiahli a zničili ponorku triedy Kilo a loď triedy Ropucha (Minsk) aj veliteľstvo Čiernomorskej flotily. Ešte v auguste pritom poškodili ďalšiu loď triedy Ropucha (Olenogorskyj Gorniak) na základni v Novorossijsku a 4. novembra zničili alebo poškodili loď triedy Karakurt (Askold) v krymskom Kerči.

Ruská Čiernomorská flotila sa z tohto dôvodu z Krymu musela stiahnuť a plánuje výstavbu novej základne v okupovanom Abcházsku, kde by bola mimo dosahu ukrajinských rakiet a námorných dronov.

Tieto úspechy jednak oslabujú ruskú vojenskú mašinériu, keďže viažu ruské systémy PVO v zázemí, a sú pre Ukrajinu aj dôležitým morálnym víťazstvom. V dohľadnom čase však nemožno očakávať, že sa Ukrajincom ešte podarí oslobodiť väčšiu časť okupovaných území.

Jeden z ukrajinských vojakov to zhŕňa: „K všetkými tým rečiam o výsledkoch protiofenzívy: zlyhala. Uznali sme to, musíme sa poučiť z toho, čo sa pokazilo, a pohnúť sa ďalej, nemáme inú možnosť.“

Ďalšia potupa ruského námorníctva Ukrajinci zasiahli veliteľstvo Čiernomorskej flotily, USA im chcú dodať ATACMS

Christian Heitmann

Po strate krížnika Moskva v apríli 2022 Čiernomorská flotila zažíva svoj ďalší čierny mesiac. Najskôr stratila výsadkovú loď, ponorku triedy Kilo, následne ďalšiu základňu a teraz aj hlavný štáb.

Čo si myslí Zalužnyj

Shashank Joshi z britského časopisu The Economist prednedávnom zhrnul štyri tézy, ktoré podľa neho zastáva náčelník ukrajinského generálneho štábu Valerij Zalužnyj. Sú nimi:

1. Vojna sa nachádza v slepom bode.

2. Uviazla preto, že technológia sťažuje ofenzívu.

3. K ukrajinskému prielomu pravdepodobne nedôjde.

4. Čas hrá v prospech Ruska.

Svoje názory Zalužnyj načrtol v eseji pre Economist.

Prvou prioritou pre Zalužného je letectvo vrátane dronov. „Súčasťou našej odpovede musia byť aj drony. Ukrajina potrebuje uskutočniť masívne útoky pomocou návnad a útočných bezpilotných lietadiel, aby preťažila ruské systémy protivzdušnej obrany,“ navrhuje hlavný veliteľ ukrajinských ozbrojených síl.

Druhou prioritou je preňho elektronický boj, napríklad rušenie signálu prilietajúcich ruských kĺzavých bômb.

„Treťou úlohou je protibatériová paľba,“ vysvetľuje Zalužnyj. „V tejto vojne, ako vo väčšine minulých vojen, tvoria delostrelectvo a raketová paľba 60 – 80 % všetkých vojenských úloh. Keď sme minulý rok prvýkrát dostali západné zbrane, boli sme celkom úspešní pri lokalizácii a úderoch na ruské delostrelectvo. Ale účinnosť zbraní, ako je Excalibur, americká munícia navádzaná GPS, dramaticky klesla v dôsledku zlepšenia ruského elektronického boja.“

Štvrtou prioritou sú pre Zalužného odmínovacie zariadenia, ktoré by dokázali Ukrajincom pomôcť prekonať ruské opevnenia.

„Mojou piatou a poslednou prioritou je vybudovať naše rezervy. Rusko nedokázalo využiť svoju veľkú výhodu v oblasti ľudskej sily, pretože Vladimir Putin sa obáva, že všeobecná mobilizácia by mohla vyvolať politickú krízu, a pretože Rusko nevie vyškoliť a vybaviť dostatok ľudí. Obmedzená je však aj naša kapacita trénovať zálohy na vlastnom území. Vojakov, ktorí sú nasadení na fronte, sa nemôžeme ľahko zriecť. Okrem toho môže Rusko zaútočiť na výcvikové strediská. A v našej legislatíve sú medzery, ktoré umožňujú občanom vyhýbať sa zodpovednosti,“ zhŕňa Zalužnyj.

Napriek tomu zostáva optimistom: „Nové, inovatívne prístupy môžu zmeniť túto pozičnú vojnu späť na manévrovú.“

Vyriešia výzvu nové technológie?

Joshi si myslí, že Zalužnyj preceňuje význam technológií a podceňuje význam taktík, teda schopnosti prispôsobiť sa na nové technológie a inovatívne ich využiť. Každopádne je isté, že hoci sa Ukrajinci v priebehu vojny dokázali adaptovať, zatiaľ neuspeli v útoku na opevnené ruské pozície.

Ich pozícia je podobná ako nemeckej, britskej či francúzskej armády v prvej svetovej vojne, keď guľomety a delostrelectvo prinútili obe strany zakopať sa. Obe strany postupom času našli riešenia, Nemci v taktike infiltrácie malými elitnými jednotkami (takzvanými Sturmtruppen), Briti zas v presnejšom využití delostrelectva a nasadení tankov.

Je možné, že skôr či neskôr sa niečo podobné udeje aj na rusko-ukrajinskom fronte, a zatiaľ nevieme, ktorej strane sa to podarí skôr.

Ukazuje sa, že Ukrajincom stojí v ceste – prinajmenšom dočasne – niekoľko faktorov. Okrem už spomínaných zákopov a opevnení sú to (prieskumné) drony, ktoré dokážu podporovať ukrajinské jednotky už počas fázy zhromažďovania v tyle a následne nasmerovať ruské bojové vrtuľníky. Do istej miery tu dokážu pomôcť samohybné systémy taktickej protivzdušnej obrany, ako napríklad nemecký Gepard, ale problémom zostáva, že Ukrajina ich má žalostne málo.

Nemecko Ukrajincom sľúbilo 52 Gepardov, pričom doteraz neboli všetky dodané (v marci 2023 ich bolo na Ukrajine 34, ďalších 15 má na Ukrajinu doraziť do konca roka 2023). Ďalších 30 Gepardov má Ukrajina získať sprostredkovaním USA, zrejme z Jordánska.

Týchto dohromady 82 kusov nepochybne bude mať účinok, práve Gepardy mali byť jedným z faktorov, ktorý umožnil úspešnú ukrajinskú protiofenzívu pred bránami Charkova v minulom septembri.

Sú však len zlomkom toho, s čím počítali armády v časoch studenej vojny. Na porovnanie nemecký Bundeswehr počas studenej vojny disponoval až 432 Gepardmi a navyše 258 raketovými systémami PVO Roland (z toho 143 na pásovom a 115 na kolesovom podvozku), Sovietsky zväz zas vyrobil okolo šesťtisíc vozidiel Šilka.

Samohybné raketové systémy PVO západné štáty Ukrajine dodali tiež, doteraz však len v symbolických počtoch. Veľká Británia dodala šesť vozidiel Alvis Stormer.

Tieto čísla, samozrejme, nezahŕňajú systémy sovietskeho pôvodu, ktorými Ukrajina disponovala na začiatku vojny, ani systémy ukoristené v rámci ukrajinských protiofenzív. Istý počet sovietskych systémov Šilka a modernizovaných systémov Biała Ukrajine navyše dodalo Poľsko.

Toto je len jedným z príkladov problémov, ktorým Ukrajina v súčasnosti čelí. Nie je tu dôvod na ilúzie, rovnakým problémom by čelila každá armáda a aj slovenské ozbrojené sily budú musieť nájsť spôsob, ako v hypotetickej vojne budúcnosti bojovať proti nepriateľovi s veľkou zásobou dronov.

Ukrajinská protiofenzíva Prečo je ukrajinský postup pomalší, než sa dúfalo

Christian Heitmann

Ukrajinská protiofenzíva trvá už vyše dvoch mesiacov, no väčšie úspechy zatiaľ nedosiahla. Aké sú príčiny?

Ukrajinu čaká ťažký rok

Neúspech ukrajinskej protiofenzívy znamená, že lopta sa vracia na ruskú stranu ihriska.

Ruský útok pri Avdijivke, i keď sa skončil neúspechom (Rusi stratili v priebehu niekoľkých dní viac techniky než Ukrajinci za celé mesiace protiofenzívy), ukazuje, že Rusko ešte naďalej má silu aj vôľu podniknúť ďalšie útoky. V najbližších mesiacoch preto môžeme očakávať nové ruské útoky v Donbase aj vzdušnú kampaň zameranú na ukrajinskú elektrickú sieť a energetický priemysel, podobnú ako tú zo zimy 2022 – 2023.

Jedným z mála pozitív pre Ukrajinu v tejto situácii bude, že budúci rok môže využiť k zdĺhavému a skutočne dôkladnému výcviku nových jednotiek, ktorý jej chýbal pred touto ofenzívou. Analytik Michael Kofman hovorí: „Pozitívnejší pohľad je vnímať to ako rok budovania na rok 2025, takže Ukrajina sa môže sústrediť na rekonštrukciu síl, môžeme vyriešiť všetky problémy vo výcviku a Ukrajina môže racionalizovať rôzne systémy platforiem.“

Nové ofenzívy ruskej armády, ktoré môže očakávať, budú navyše príležitosťou využiť pozíciu obrancu a Rusov opotrebovať, čo v dlhodobom horizonte môže (ale nemusí) vytvoriť priestor pre ukrajinský protiútok a návrat manévrovej vojny podobne ako v septembri 2022 pri Charkove.

Aspoň dočasne budú Ukrajinci zrejme čeliť nedostatku munície, keďže Západ už dodal veľkú časť zásob a plánované navýšenie výroby ukáže najväčšie výsledky až v roku 2025.

Dôležité preto bude, aby Ukrajina v nasledujúcej fáze vojny rozumne vyberala bitky, ktoré chce bojovať. Z dôvodu svojej menšej populácie, ale aj kvôli úplne inému významu, ktorý pre krajinu má život jej občanov, si nedokáže dovoliť stratiť ten počet vojakov, aký dokáže mlynčekom na mäso prehnať ruský režim.

Dlhodobé vyhliadky Ukrajiny budú preto závisieť aj od otázky, či Kyjev dokáže z velenia ukrajinskej armády odstrániť veliteľov, ktorí pochybili a neukazujú znaky toho, že sa zo svojich chýb poučili. Jedným z najneobľúbenejších z nich je tu veliteľ vojska Oleksandr Syrskyj, ktorému kritici pripisujú „sovietsku mentalitu“ a vyčítajú nezmyselné útoky či držanie pozícií za každú cenu, čo viedlo k zbytočným stratám ukrajinských vojakov.

Ukrajinský analytik vystupujúci pod pseudonymom Tatarigami na adresu Syrského našiel jasné slová: „Líderstvo generála Syrského skrachovalo, jeho prítomnosť či príkazy vychádzajúce z jeho mena sú demoralizujúce a celkovo podkopáva dôveru vo velenie. Jeho neúnavná honba za taktickými ziskmi neustále vyčerpáva naše cenné ľudské zdroje, čo vedie k taktickým pokrokom, ako je dobytie stromoradí alebo malých dedín, bez toho, aby sme mysleli na operačné ciele. Tento prístup vytvára nekonečný cyklus bezvýsledných útokov, ktoré vyčerpávajú personál. Jeho neschopnosť stiahnuť jednotky z Bachmutu včas začiatkom tohto roka spolu s jeho posadnutosťou znovu ho dobyť využitím taktiky vagnerovcov ďalej vyčerpáva naše zdroje a má ďalekosiahlejšie následky, než si ľudia dokážu uvedomiť.“

Zamraziť konflikt?

Ak by sa obe strany dostali do patovej situácie, v ktorej ani jedna nedokáže dosiahnuť svoje vojenské ciele, tak by (aspoň teoreticky) nastávala chvíľa diplomacie a rokovaní. Otázne však je, či sa vôbec obe strany v takejto situácii nachádzajú, a ak áno, či si to pripúšťajú.

Nič o tom nesvedčí, Ukrajinci naďalej veria, že – Zalužnyj netvrdí, ale že treba hľadať nové (podľa neho technické) riešenie, Rusi zas neupustili od svojich maximalistických cieľov a odmietajú prímerie skôr, kým svoje ciele nesplnia.

Práve naopak, neúspech ukrajinskej ofenzívy Moskvu teraz ešte utvrdzuje, že dlhodobo má šancu Ukrajinu prevalcovať napríklad vtedy, ak sa v USA k moci vráti Trump a vojenskú pomoc Ukrajine zastaví. Pre Kremeľ preto nedáva zmysel pristúpiť na rokovania, v ktorých nemá šancu dosiahnuť svoje požiadavky – uznanie anexie ukrajinského juhovýchodu, možno ešte rozšíreného o Mykolajiv a Odesu – a úplné podriadenie Ukrajiny, ak verí, že tieto ciele o rok-dva dosiahne vojenskou cestou.

Rusko-americký analytik Dmitrij Alperovič argumentuje, že „tri veci môžu byť pravdivé súčasne“. Podľa neho „ukrajinská protiofenzíva nedokázala dosiahnuť svoje počiatočné ciele, vojna sa nezasekla (Rusko sa teraz pripravuje na novú ofenzívu) a rokovania nedokážu teraz konflikt vyriešiť rovnako, ako to nedokázali ani v roku 2014“.

Ukrajinský novinár Denis Trubeckoj si myslí, že vojna sa skôr či neskôr skončí akýmsi technickým prímerím, „od tohto bodu sme však vzdialení ešte prinajmenšom dva roky“.

Prečo to tak je? „Vždy poukazujem na plány ruského rozpočtu a budem sa tu opakovať: Rusko plánuje tri roky vojny,“ vysvetľuje Trubeckoj.

Rusko v súčasnosti na „obranu a bezpečnosť“ alokuje 40 % federálneho rozpočtu, čo je v relatívnych číslach síce menej než ukrajinských 50 %, ale aj tak ide o obrovskú sumu, v dôsledku ktorej budú Rusi schopní do istej miery nahrádzať svoje kolosálne straty techniky aj munície.

Trubeckoj objasňuje: „Nejde mi o to, žeby sa medzi sebou nikdy nerozprávali. To sa už teraz deje, pozri výmena väzňov a podobne. K systematickému riešeniu v papierovej podobe však s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nedôjde, hoci o tom niektorí predajcovia ilúzií dodnes radi špekulujú. Ukrajina nič neuzná, Rusko sa dobrovoľne ničoho nevzdá. Akékoľvek bezpečnostné záruky pre Ukrajinu sú prázdnym pojmom [...]. Jedinou životaschopnou bezpečnostnou zárukou by bol vstup do NATO.“

Ďalej pokračuje: „Prímerie je iná vec. V určitom okamihu bude prímerie, pravdepodobne podpísané nejakou armádou, ale možno ani nie na papieri, to je nepochybné.“

Rozhodnutie musí byť na Ukrajincoch

V konečnom dôsledku je však nepodstatné, či si myslíme, že Ukrajinci ešte nájdu spôsob na prekonanie ruských opevnení, alebo či sa front trvalo zasekne na dnešných pozíciách. Podstatné nie je ani to, aké šance ukrajinskej armáde ešte dávame v roku 2024 či 2025.

Koniec vojny bude (a mal by) závisieť od rozhodnutia Ukrajincov. Najrýchlejší možný koniec by, samozrejme, bol, keby sa Rusi ako agresor stiahli a išli domov, ale to momentálne nepôsobí veľmi realisticky.

Je na preto na rozhodnutí Ukrajincov, či a aké ústupky sú ochotní Rusom urobiť a ako dlho sú ochotní ďalej bojovať. A Západ (vrátane Slovenska) by ich mal podporovať tak dlho, ako sú ochotní bojovať, dokonca aj potom.

Napokon, ak by aj došlo k odstúpenia okupovaných území (alebo ich časti) a podpísania nejakej zmluvy s Ruskom, je takmer isté, že Rusko novú zmluvu skôr či neskôr poruší. Rovnako ako porušilo Budapeštianske memorandum (1994), Rusko-ukrajinskú zmluvu o priateľstve (1997) či Minské prímeria.

Aby k tomu nedošlo, môže Ukrajina (a Západ) vsadiť jedine na politiku odstrašenia odopretím (deterrence by denial), teda vybudovanie takej silnej ukrajinskej armády, že Rusko pri opätovnom útoku nebude schopné Ukrajinu poraziť, a perspektívne členstvom v NATO.

Z tohto dôvodu – a nezávisle od toho, či k ukrajinskému vstupu do NATO naozaj dôjde – bude západná podpora naďalej potrebná. Aj po vojne bude Kyjev potrebovať nové stíhačky, tanky či húfnice. Pokračovanie podpory Ukrajiny bude v kľúčovom záujme aj Slovenska, pretože Ukrajina je aj bude jedinou hrádzou medzi Slovenskom a Moskovským chanátom.