Útok teroristov Hamasu na Izrael Ako sa to mohlo stať?

Počas niekoľkých hodín zahynulo toľko ľudí ako počas šesťdňovej vojny, keď Izrael porazil Egypt, Sýriu a Jordánsko a obsadil celý Sinaj, západný breh a Golany. A Gazu.

Asi sa ešte len dozvieme detaily vražedných orgií, ktoré Hamas rozpútal medzi neozbrojenými účastníkmi hudobného festivalu. Nikdy nezahynulo toľko ľudí počas jedného útoku. Najväčší teroristický útok (útok na autobus na pobrežnej ceste v roku 1978) proti tomu bledne. Vtedy to bolo „len“ 38 obetí.

To bola však iná generácia. Dnes sú to náboženskí fundamentalisti, vtedy to boli pokrokoví marxisti a medzi nimi aj ženy.

Ako aj 18-ročná Dalal Mughrabi, ktorá zastrelila prvého človeka, ktorého videla, keď so svojím komandom vyliezla severne od Tel Avivu na pláž (zastrelenou bola americká fotografka Gaila Rubinová fotografujúca východ slnka na pobreží). Potom už jedenásťčlenná banda uniesla taxík, ktorého posádku zabila. Cestou po diaľnici do Tel Avivu teroristi stretli autobus, zranili vodičov a niekoľko cestujúcich a donútili ho zastaviť. Autobus uniesli a počas jazdy strieľali a hádzali granáty na protiidúce autá. A potom zajali ešte jeden autobus, až ich nakoniec zastavili policajné zátarasy.

Nie úplne podarený zásah bezpečnostných zložiek vtedy vzbudil veľkú kritiku a vyšetrovanie. Otriasol aj vnútornou tajnou službou Šin Bet. Päť rokov predtým otriaslo celou vojenskou aj politickou scénou aj „zaspanie“ egyptského útoku 6. októbra 1973. Áno, takmer na deň presne pred päťdesiatimi rokmi. Toto bude rovnaké.

Ako je možné, že bezpečnostné orgány nič netušili? Alebo tušili, ale premiér ich nepočúval? Ako je možné, že pri hraniciach nebolo dosť síl? Ako je možné, že v obciach pri Gaze čakali ľudia dlhých šesť hodín na prvých vojakov? Naozaj velenie poslalo tri prápory od Gazy na západný breh, aby chránili osadníkov, ktorí sa rozhodli modliť práve pri palestínskej obci Hurawa, čo očakávateľne vyvolalo palestínsky odpor?

A čo teraz? Áno, teraz je čas pomsty. Nič iné nezostáva.

Ale potom? Obsadiť Gazu? Oblasť s dvoma miliónmi ľudí, ktorí vás nenávidia? To už tu bolo... Aj taký jastrab ako Ariel Sharon pochopil, že tadiaľto cesta nevedie.

Zničiť v Gaze, čo sa dá? Aj to už tu bolo – v roku 2004, 2006, 2008, 2012, 2014…

Odrezať Gazu úplne od sveta? Nechať dva milióny ľudí bez elektriny (teda aj bez vodovodu či kanalizácie)? Vrátane nemocníc a škôl? To tu ešte nebolo, ale je to riešenie?

Riešenie nemá nik. Izraelčania dúfali, že každou z minulých operácií podlomili na nejaký čas schopnosti Hamasu. Nepodarilo sa.

Navyše na Blízkom východe ide o symboly oveľa viac ako u nás.

Film o Golde Meir Nie je to oslava izraelskej političky, je to film o zodpovednosti lídra

Eva Čobejová

Čakanie na to, ako dopadnú voľby, si možno skrátiť aj návštevou kina. A pozrieť si tam drámu Golda – Železná lady Izraela.

Nech už dopadne vojna akokoľvek, zábery zničených a ukoristených izraelských tankov a zajatých civilistov vláčených ulicami Gazy znamenajú pre Hamas víťazstvo, aj keby z Gazy zostala len hromada trosiek.

Pre Izrael to bude, naopak, znamenať rovnakú traumu ako jomkipurská vojna.

Teraz sa národ zomkne, ale až sa to skončí, budú padať hlavy. Podľa zásluhy. Benjamin Netanjahu sa prezentuje ako najväčší bezpečnostný jastrab a teraz toto…

Pokiaľ sa ukáže, že vláda presmerovala bezpečnostné kapacity na západný breh, aby podporila budovanie ďalších osád (čo je samo osebe dosť diskutabilný nápad) a zanedbala obranu samotného Izraela, môže to byť jeho politický koniec.

Rovnako ako Golda Meirová zaplatila za rok 1973.

Pôvodný text: Jak se to mohlo stát? Uverejnené v spolupráci s českými Konzervatívnymi novinami.