Týždenný výber šéfredaktora

Do volieb ostáva už len šesť dní a je to zlý pohľad

Martin Hanus

Čaká nás dráma do poslednej minúty, v ponovembrových dejinách sme nezažili také otvorené volebné finále.

Do volieb ostáva už len šesť dní a je to zlý pohľad

Už sme viackrát na tomto mieste napísali, že tieto voľby môžu dopadnúť zle alebo ešte horšie. Ale posledné dni kampane si doprajme aj štipku optimizmu - lebo volebné výsledky môžu ešte prekvapiť všetkými smermi.

1. Igor Matovič pred pár hodinami odistil granát, hodil ho na Sulíka, ale črepiny môžu zasiahnuť aj lídra OĽaNO.

V prvom rade platí, že zverejnená komunikácia medzi vtedajším ministrom hospodárstva Sulíkom a zakladateľom Penty Haščákom nie je žiadna banalita, ako to dnes narýchlo odbavil Richard Sulík, ktorý nedal priestor novinárom na otázky a už sa k téme nechce viac vyjadrovať.

Zo Sulíkovej reakcie sa javí, že komunikácia je autentická a jej obsah môže mať vo finále na SaS pomerne neblahé následky: už dlhšie tradované podozrenie, že SaS a najmä Jana Bittó Cigániková konajú až príliš často v zhode so záujmami Penty, zverejnené esemesky aj PR v médiách Penty týmto hmatateľne potvrdzujú.

Lenže údajná tajná komunikácia nie je len Sulíkova, ale aj Matovičova kauza. Líder OĽaNO už od povalenia vlády opakovane hovoril, že má dôkazy o Sulíkovej korupcii. Pôvodne ich mal zverejniť ešte na jar, potom sa nimi vyhrážal v lete s tým, že Sulíkove percentá sa scvrknú na percentá polotučného mlieka, až s tým prišiel pár dni pred voľbami.

Matovičova legenda, že to má od akéhosi niekdajšieho Sulíkovho priateľa, ktorý sa neskôr cítil Sulíkom podvedený, z nejakých záhadných dôvodov sa dostal k zálohe Sulíkovho mobilu a odovzdal ju Matovičovi, nevyzerá nijako dôveryhodne.

Má ísť o zachytenú komunikáciu Haščáka so Sulíkom do októbra 2020, preto môžeme špekulovať, či sa líder OĽaNO k tejto komunikácii dostal nie cez Sulíkov, ale Haščákov mobil. Jaroslava Haščáka prvého decembra zatkla NAKA, z väzby ho pustili o päť týždňov neskôr, neboli to teda vyšetrovatelia, ktorí zaistili whatsappovú komunikáciu Haščáka aj so Sulíkom?

Matovič neukázal screenshot komunikácie z mobilu, mal ju prepísanú na svojich predvolebných ťahákoch. Podozrenie, že ide o nelegálny únik z policajných zdrojov, sa tým skôr posilňuje.

Expremiér sa napokon rozhodol pre vyvrcholenie kampane, ktoré dokonale vystihuje vládnutie po roku 2020: najväčšími nepriateľmi si boli dvaja koaliční partneri, ktorí sa tri roky skúšali navzájom potopiť pod hladinou. Líder koalície svojím správaním nielen kriesil k novému životu Roberta Fica, ale pár dní pred voľbami svoj svätý boj s mafiou Smeru a Hlasu ukončuje pokusom o politickú likvidáciu - nie Fica a Pellegriniho, ale Richarda Sulíka.

Útechou pre SaS môže byť, že do moratória ostávajú len tri dni a veľké médiá ani politickí súperi Sulíka nebudú mať príliš chuť rozmazávať údajnú komunikáciu, ktorú mal všetkými nenávidený Matovič vydolovať z údajnej zálohy Sulíkovho mobilu. Keby s tým Matovič prišiel o dva týždne skôr, k svojmu cieľu - ako definitívne utopiť Sulíka - by sa priblížil viac. Takto ostane len veľmi horká pachuť, a to aj u časti voličov OĽaNO.

2. V ponovembrových dejinách sme nezažili také otvorené volebné finále. Ak najnovšie prieskumy odzrkadľujú momentálnu snímku nálad, šancu na nominálne víťazstvo vo voľbách majú až tri strany (Smer-SSD, PS, Hlas). V ďalšom pelotóne nasleduje šesť strán, ktoré sa hýbu v pásme zvoliteľnosti a za nimi je ďalšia strana, troj- až štvorpercentní Demokrati, ktorí veria na zázrak a naozaj ich ešte nemožno odpísať.

V novom parlamente sa tak teoreticky môžu ocitnúť len tri či štyri politické strany, ktoré si prerozdelia rekordný počet prepadnutých hlasov. Alebo ich tam môže byť až do desať, výsledkom tak pokojne môže byť aj historicky najpestrejší parlament.

Jednoducho je tu pohromade toľko neistôt, že dnes vôbec netušíme, aká zostava z toho vypadne.

Povolebným triumfátorom môže byť Robert Fico, ktorý úplne ovládne scénu a nadiktuje hru ďalším koaličným partnerom (Hlas, SNS, za istých okolností aj Republika). Možný aj scenár, že to Ficovi na vládu nevydá a Petrovi Pellegrinimu pripadne rola, po ktorej vnútorne túžil najviac – že sa ako celonárodný zmierovateľ ocitne na čele zmiešanej vlády bez Fica. Rozdávať karty chcú aj progresívci, ktorých pozícia by sa významne zlepšila, keby popri vlastnom volebnom úspechu mali v parlamente aj dvoch prirodzených partnerov, SaS a Demokratov.

V miere neistoty tak tieto voľby najviac pripomínajú tie z roka 2002 – stále najsilnejším bol upadajúci Mečiar, za premiéra sa pasoval 38-ročný Fico, ktorý týmto motívom oblepil bilbordy po celej krajine, ale vďaka prepadnutým hlasom dvoch esenesiek napokon zostavil vládu mocensky schopný Mikuláš Dzurinda.

V tom podstatnom však paralela s rokom 2002 kríva: Fico síce dosiahne podobný výsledok ako Mečiar, ale je politicky oveľa životaschopnejší než zakladateľ štátu a najmä má väčší koaličný potenciál ako vtedajšie HZDS. Pellegrini, ktorý si želal byť tak ako Fico pred 20 rokmi akousi treťou cestou, v posledných týždňoch gravituje k Ficovi. No a Michal Šimečka, ktorý chce ako líder prozápadného tábora napodobniť Dzurindu z roku 2002, nemá jeho schopnosti a odstrašuje straníckou ideológiou.

3. Robert Fico nemá najhoršie vyhliadky, ale je tu pre neho jedna zlá správa. Ešte pred pár týždňami sa zdalo, že neohrozene smeruje k veľmi slušnému výsledku nad 20 percent, napokon, sám Fico už métu nad 20 vyhlasoval za samozrejmý cieľ. Mal dobre rozbehnutú kampaň, udáva témy, vie naplniť sály aj námestia, je kráľom sociálnych sietí a YouTube, každé video rýchlo doručí k desiatkam tisícov voličov.

V posledných dňoch však v Smere očividne znervózneli. Kampaň síce funguje na zmobilizované jadro, v Smere však očakávali, že sa im v tomto čase pred voľbami podarí dostať aj k ďalšej vrstve váhavejších voličov – napríklad tým, ktorým sa síce páči dnešná rétorika Fica, ale so Smerom majú pre jeho minulosť aj istý problém.

To sa práve ukazuje ako prekážka. Ani najnovšie prieskumy renomovaných agentúr nenamerali Smeru jasný náskok pred PS a Hlasom. Sám Fico, ktorý ešte pred dvomi-tromi týždňami sršal sebavedomím, najnovšie hovorí, že úspechom bude, ak Smer minimálne zopakuje svoj posledný volebný zisk (18,3 percenta).

V Smere si tak cez týždeň vyskúšali staronový trik: Fico natočil video, v ktorom spojil Hlas s PS a pravicou a dodal, že „lepšie bude, ak Smer aj na úkor Hlasu získa dominantnejšie postavenie a zostaví stabilnú vládu s inými politickými hráčmi“. Zavelil tak na poslednú fázu útoku, v ktorej chcel vysať Pellegrinimu ten typ voličov Hlasu, ktorí zo všetkého najviac túžia po povolebnej vláde Hlasu so Smerom a sú alergickí na iné alternatívne scenáre.

Lenže líder Smeru sa prerátal. Pellegrini totiž Ficovi hneď vrátil úder a opýtal sa ho, či naozaj hodlá vládnuť okrem SNS aj s tou Republikou, ktorej líder bol na župnom úrade v Banskej Bystrici, keď tam v deň výročia SNP vyvesili čiernu vlajku.

Tento mikrosúboj vyhral Hlas. Fico z útoku radšej rýchlo vycúval a na ďalší deň vo večernej debate TV JOJ už na túto tému nijako nenadviazal. Pellegrini bol v prvej debate celkovo lepší než Fico, išlo z neho viac energie aj uvoľnenosti, kým trojnásobný expremiér pôsobil unavenejšie a upätejšie, akoby bral debatu len ako povinnú jazdu.

Pellegrini bude vo finále kampane žmurkať práve na umiernenejších ľavicových voličov Smeru, ktorí mali ešte pred časom bližšie k Hlasu, ale v posledných mesiacoch mu ich postupne preberal Fico. Ak by sa predsedovi Hlasu podaril podobný výkon aj v ďalších debatách, môžeme zažiť ďalšie nečakané prekvapenia.

4. V Smere majú síce dôvod na nervozitu z vlastného výsledku, no aj tak sa im podarilo pripútať Hlas na svoju obežnú dráhu.

Vládu Hlasu so Smerom si už dlhodobo želá najväčšia skupina voličov Hlasu, no až v posledných týždňoch sa vrcholní predstavitelia Pellegriniho strany primkli k Smeru nielen rétoricky. Viacerí z nich označili v uplynulých týždňoch PS za extrémistickú stranu, s ktorou si nevedia predstaviť spoluvládnutie. A letné akcie NAKA ešte viac zviditeľnili, aký záujem spája ľudí, ktorí do jari 2020 účinkovali spolu v starom Smere.

Jedna vec sú teda vnútorné preferencie Pellegriniho, druhá vec je prirodzená voličská gravitácia a najmä nastavenie kľúčových ľudí v Hlase. Jedným z najvplyvnejších je generálny manažér Hlasu Matúš Šutaj-Eštok, ktorý chce rovnako ako líder Smeru zbaviť Lipšica funkcie špeciálneho prokurátora a porátať sa s vyšetrovateľmi NAKA. Podobne to vidia aj iní dôležití členovia vedenia, Erik Tomáš, Denisa Saková či Peter Žiga.

Šanca, že by sa Peter Pellegrini presadil so svojou pôvodnou víziou zmiešanej vlády (Hlas, PS, KDH plus ďalší partner) bez toho, aby sa mu rozpadla strana, je možná len teoreticky.

Museli by sa splniť dve podmienky: po prvé, Pellegrini potrebuje získať vo voľbách silný mandát, minimálne musí tromfnúť progresívcov, aby si mohol nárokovať post premiéra. Po druhé, ak by sa do parlamentu nedostala SNS a Smer by tak okrem Hlasu nemal potenciálneho partnera na vládnutie, Pellegrini by sa pred časťou svojich straníkov a voličov mohol obhájiť nasledovne: prepáčte, nedá sa nič robiť, ale ak chceme vládnuť a presadiť naše priority, treba ísť do širokej koalície bez Smeru.

Vláda Hlasu bez Smeru nie je teda vylúčeným scenárom, len sa musia naplniť obe podmienky naraz, aby bolo niečo také vôbec v hre.

5. Týmto sa dostávame k možnostiam antificovského liberálno-konzervatívneho tábora, ktorý čelí súčasne trom obrovským problémom: je rozbitý a rozhádaný, viaceré jeho čiastky sa nemusia dostať do parlamentu a jeho lídrom je Progresívne Slovensko.

Poďme teda od konca: Progresívci, ktorí si trúfajú na podobné volebné zisky, aké trikrát po sebe (2002, 2006, 2010) dosiahla SDKÚ, sú tým najhorším mysliteľným zjednocovateľom.

Jednak v PS nevidieť talent dzurindovského rangu, ktorý by dokázal pod jednou strechou upratať rôzne záujmy aj ideové smery a dať širokej vláde spoločný ťah.

Ten problém je však väčší. PS nie je žiadnou novou SDKÚ, ale ideologicky najradikálnejšou stranou v širokom okolí. V strednej Európe by sme ťažko hľadali stranu, ktorá vo svojom programe hlása, že tehotné nie sú ženy, ale osoby a ktorá napríklad presadzuje tranzície pohlavia na základe sebaurčenia, čím vyrába z psychických porúch najnovšiu generáciu ľudských práv.

Je to paradox, ale práve tie slovenské médiá, ktoré sa v kampani tvária, že zachraňujú demokraciu, venovali Robertovi Ficovi najkrajší darček.

Najskôr vytvorili mediálno-kultúrne prostredie, v ktorom sa najbláznivejšie progresívne nápady prezentujú ako ľudskoprávne výdobytky Západu. Keď si tieto excesy, ktoré sú neprijateľné pre potenciálnych koaličných partnerov aj väčšinu spoločnosti, vložilo PS v prekvapivo hojnom počte do programu, títo istí novinári v rozpore s elementárnou realitou písali, že je to umiernený centristický program.

Ako spoločnosť sme sa tak ocitli v zrkadlovej sále s celkom pokrivenými zrkadlami: médiá pomáhajú vo finiši vyrobiť z PS obra, ktorý má získať čo najviac hlasov a poraziť Fica, lebo vraj len tak môže vzniknúť vláda bez Smeru. Už len tento argument nie je pravda, ale propaganda, keďže z posledných siedmich volieb od roku 1998 až trikrát nezostavoval vládu ten, kto vyhral voľby.

Progresívni novinári si však najmä vo svojej nafúknutej bubline neuvedomujú, že čím silnejší budú takto namodelovaní progresívci (aj na úkor SaS, Demokratov a pod.), tým menšiu chuť na spoluvládnutie budú mať potenciálni partneri z tábora AntiFico. Zo strán, ktoré sú dnes na hrane či mierne nad hranou, to neplatí len o SaS.

Napríklad pre KDH by sa rovnal politickej samovražde nielen vstup do vlády Smeru. Ale blížila by sa k nej aj vláda s príliš dominantným PS vo vláde premiéra Šimečku.

Aj preto je tu popri scenároch s premiérmi Ficom, Pellegrinim a Šimečkom ďalší variant: Slovensko smeruje do povolebného patu, po ktorom nebude môcť vládnuť nikto a voľby si čoskoro zopakujeme.