Hneď na začiatku sa vyhnime nedorozumeniu. Táto téma nie je o slovenskej politike. Presnejšie, nie je špeciálne o slovenskej politike, ale o fenoméne, ktorý je globálny a má neblahý vplyv na verejný život po celom svete.

Bill Eddy je americký právnik, mediátor, riaditeľ Inštitútu pre riešenie konfliktov v San Diegu, ktorý pôsobí aj na kresťanskej Pepperdine University v Kalifornii.

Už dlhší čas sa venuje téme vplyvu, ktorý majú na politiku „vysokokonfliktné osobnosti“ (HCP – Hight Conflict Personalities). Je autorom knihy Prečo volíme psychopatov a ako to zastaviť, ktorá vyvolala v politologickej aj psychologickej komunite pomerne veľký ohlas a diskusiu. Minulý rok ju vydalo aj české vydavateľstvo Portál.

Kto je HCP?

Poďme najskôr k základnej definícii.

Hneď v úvode svojej knihy Eddy formuluje silnú tézu, že narcistickí a sociopatickí HCP sú bez ohľadu na svoju politickú príslušnosť najväčšou hrozbou pre demokraciu.

Za takto nebezpečných považuje tých politikov, u ktorých sa dá pozorovať nasledujúci vzorec správania: „Namiesto toho, aby spory v pokoji zvládli, zvyšujú ich intenzitu a predlžujú ich. Polarizujú komunity, ničia životy tisícov (niekedy až miliónov ľudí), plytvajú spoločnými zdrojmi a vedú vojny proti domnelým nepriateľom – verbálne, žalobami, niekedy aj násilím.“

Charakteristické vzorce správania tohto typu osobnosti sú pohltenosť hľadaním viny u druhých, čierno-biele myslenie a riešenie situácií, nezvládanie svojich emócií, posadnutosť grandióznymi nápadmi, túžba druhých ovládať a absencia empatie a výčitiek svedomia.

Eddy aktuálne ilustruje tento typ politiky na osobe Donalda Trumpa, ale tvrdí, že v jeho prípade ide iba o vrchol ľadovca. Tento typ politiky je podľa neho za posledných tridsať rokov na vzostupe všade na svete a trend sa bude ešte stupňovať. Až pokiaľ sa dostatočný počet voličov nenaučí rozpoznávať varovné signály, ktoré sa s HCP politikmi spájajú.

Podľa dát, s ktorými Eddy pracuje, je v dospelej populácii približne 15 percent ľudí s poruchami osobnosti. Asi na 10 percent z nich sa vzťahujú charakteristiky spojené s HCP. Tvrdí, že niekoľko posledných desaťročí prispelo k zvýšeniu kultúry narcizmu, a to najmä svojím zameraním na jednotlivca, používaním elektronických prístrojov a prehnaným sústredením sa na sebaúctu.

Prečo je ich tak veľa?

Kľúčovou je, samozrejme, otázka, prečo sú HCP takí úspešní v dnešnej politike. Eddy na ňu ponúka nasledujúce odpovede.

Jednou z nich je čaro ich osobnosti, ktoré im umožňuje získať si rýchlo dôveru. Tento typ osobnosti totiž dokáže byť mimoriadne okúzľujúci, presvedčivý a charizmatický. Darí sa im tiež u publika vzbudiť pocit, že na rozdiel od iných politikov sú oni tí, ktorí to naozaj myslia úprimne. „Len čo však dôjde ku konfliktu, ich fasáda spadne a oni sa ukážu v pravých farbách,“ píše Eddy.

Platí tiež, že politika HCP osobnosti priťahuje. „Užívajú si, keď môžu z pozície sily niekoho verejne očierňovať, trestať alebo zničiť niekoho, koho považujú za nepriateľa. Milujú konflikt – celý ten proces nepriateľstva. Najviac zo všetkého chcú víťaziť a dominovať, aby každý vedel, že sú pánmi sveta.“

Priťahuje ich tiež dnešný svet „emočných médií“, ktoré od politikov už nevyžadujú, aby mali líderské schopnosti či politickú skúsenosť. Práve toto je významný faktor, prečo sú HCP politici takí úspešní v dnešnej politike.

Médiá dnes doslova bažia po vysokokonfliktných (HCP) politikoch, lebo provokácia, podraz či iná hanebnosť im zaistí oveľa väčšiu pozornosť ako líderský talent. „HCP, ktorým chýba empatia a výčitky svedomia, sú veľmi dobrí vo vytváraní falošných portrétov seba bez ohľadu na realitu. Sú okúzľujúcimi rozprávačmi, ktorí vedia na emocionálnej rovine zaujať voličov, ktorí sú už pripravení na ich báchorky o krízach, hrdinoch a gauneroch,“ tvrdí Eddy.

Autor v knihe tiež vysvetľuje, ako HCP politici pôsobia na voličov. Opisuje, že tí sa pod ich vplyvom štiepia na štyri skupiny.

Prvou sú lojálni stúpenci HCP, ktorí by pre svojho lídra urobili čokoľvek. Títo voliči tvoria tvrdé jadro, ktoré považuje svoj idol za nenahraditeľnú osobnosť pre krajinu a spravidla s jeho útokmi na iných politikov súhlasí a má sklon ich za každú cenu ospravedlňovať.

Ďalšou skupinou sú znepokojení odporcovia HCP, ktorí považujú správanie takýchto politikov za alarmujúce a volajú po silnej opozícii, pretože v opačnom prípade krajina ponesie vážne následky.

Treťou skupinou sú politicky umiernení voliči, ktorí sa na HCP pozerajú primárne optikou politiky. To znamená, že hlasujú za nich alebo proti nim na základe politickej alebo ideologickej príslušnosti a ignorujú ich charakterové vlastnosti. Táto skupina má sklon považovať agresivitu a útoky HCP za dočasné alebo vedľajšie javy.

Poslednou skupinou sú rozčarovaní voliči, ktorí kašlú na politiku a pre ktorých je HCP politik ako každý iný.

Eddy píše, že následkom emocionálnych útokov zo strany HCP začnú byť vysoko emocionálne aj všetky tieto skupiny a odštartujú vzájomné súperenie. Táto situácia vyústi do ešte väčšieho posilnenia väzieb medzi stúpencami HCP politikov a ich lídrom a do neutralizácie troch opozičných skupín.

Pričom platí, že HCP politici väčšinou nemajú podporu viac ako 40 percent voličov, čiže zostávajúce tri skupiny by ich dokázali prehlasovať. Lenže tieto často zostávajú rozdelené a emocionálne paralyzované.

Ako ich zastaviť?

Vysokokonfliktní politici vedia, že ich modus operandi je o vzťahu s voličmi, nie o politike. Preto všetku svoju energiu vynakladajú na to, aby si upevnili vzťahy so svojimi prívržencami a rozdelili opozíciu. Nie do štandardných politických riešení a hľadania kompromisov, bez ktorých sa funkčná politika nezaobíde.

Politici, ktorí chcú tomuto typu politiky čeliť, si podľa Eddyho musia osvojiť niekoľko schopností. Mali by za každých okolností dávať najavo empatiu a rešpekt voči všetkým voličským skupinám, teda aj voči svojim oponentom. Svoje témy by v kampani mali prezentovať ako problémy, ktoré treba vyriešiť, a nemali by ich redukovať na zápas „my proti nim“.

Oponenti HCP politiky by tiež mali mať schopnosť rozlišovať, kedy má zmysel za nejakú vec bojovať a kedy je lepšie prijať kompromis. Ani títo lídri by však nemali zabúdať na to, že z nich musí vyžarovať energia a sila, pretože voliči od svojich kandidátov očakávajú víťazstvo.

Podľa Eddyho môžu vo voľbách tri skupiny ľudí zabrániť, aby sa HCP politici dostali do hry. Sformuloval pre nich tieto odporúčania:

Ľudia, ktorí v rámci strán nominujú kandidátov, by za žiadnych okolností nemali vybrať HCP kandidáta, aj keby mali pocit, že na to existujú dobré dôvody. Vždy sa im to v konečnom dôsledku vypomstí.

Dobrovoľníci aj platení konzultanti by pre takéhoto kandidáta nemali pracovať, pretože skôr alebo neskôr sa to obráti proti nim a budú v šoku z toho, čo stvorili.

Tretia Eddyho rada patrí voličom: „Za žiadnych okolností nehlasujte za HCP politikov, aj keby sa vám zdalo, že na to máte tie najlepšie dôvody. Urobia všetko pre to, aby zničili demokraciu a vládu práva – urobia všetko pre to, aby zničili kohokoľvek a čokoľvek, čo im bude stáť v ceste.“