Timmermans sa vracia do Holandska Otca Green Dealu má v Komisii nahradiť kritik zadlžovania. Vydýchne si Európa?

Jeden z najvýznamnejších európskych ľavicových politikov poslednej dekády Frans Timmermans, „otec Green Dealu“, koncom augusta oznámil odchod z Európskej komisie a návrat do národnej politiky.

V nadchádzajúcich parlamentných voľbách v Holandsku, ktoré sa budú konať 22. novembra 2023, bude lídrom zjednotenej kandidátky koalície Strany práce a Zelenej ľavice. Aké dedičstvo za sebou zanecháva a aký bude mať jeho odchod z postu eurokomisára vplyv na holandskú a európsku politiku?

Aj napriek tomu, že Timmermans je známy predovšetkým ako tvorca Green Dealu, v politike sa za Stranu práce pohybuje už od konca 20. storočia. Prešiel viacerými pozíciami od poslanca parlamentu až po štátneho tajomníka. Jeho hviezda však začala skutočne žiariť až v roku 2012, keď sa stal ministrom zahraničných vecí. Práve táto funkcia ho v roku 2014 katapultovala do kresla prvého viceprezidenta Junckerovej komisie a eurokomisára pre „lepšiu reguláciu, medziinštitucionálne vzťahy, právny štát a Chartu základných práv“.

Miláčik ľavice pre kritiku Poľska a Maďarska

Táto pozícia z neho spravila miláčika liberálov a socialistov. V rámci svojho portfólia, ktoré zahŕňalo často vágny pojem „právny štát“, podnikol bezprecedentné a široko medializované kroky proti Poľsku v súvislosti s jeho reformou justície. Voči tejto krajine, v ktorej vládla konzervatívna strana Právo a spravodlivosť, zastával najtvrdší postoj a otvorene sa staval aj proti samotnému šéfovi Komisie Junckerovi, ktorý chcel voliť zmierlivejší tón. Jeho cieľom bolo aplikovať článok 7, ktorý by viedol až k strate hlasovacích práv Poľska.

Rovnako tvrdo útočil aj na Maďarsko a popri známom liberálnom europoslancovi Guyovi Verhofstadtovi bol hlavným európskym kritikom Orbána. Pod jeho portfólio zároveň spadalo aj zavedenie povinných migračných kvót, ktoré boli okolo roku 2015 horúcou témou. Timmermans bol ich veľkým zástancom a aktívne ich pretláčal.

Aj z týchto dôvodov si ho v roku 2019 socialistická skupina vybrala ako svojho Spitzenkandidáta na post predsedu Európskej komisie. Vo finálnom výbere po eurovoľbách však nakoniec neuspel, pretože Európska ľudová strana získala viac poslancov a mala tak právo nominovať niekoho zo svojich radov.

Pod neúspech Timmermansa sa však podpísal aj jeho tvrdý postoj voči Maďarsku, Poľsku, ale aj Slovensku a ďalším stredo- a východoeurópskym krajinám, na ktoré počas svojho prvého mandátu pravidelne útočil a neakceptoval ich odlišný pohľad na povinné migračné kvóty. Tie ho potom pri zákulisných vyjednávaniach Európskej rady o rozdelení najvyšších postov jasne odmietli.

Stredopravé strany žiadajú v environmentálnych reguláciách pauzu 

Po eurovoľbách sa však znovu dostal k veľmi silnému portfóliu – tentokrát zodpovedal za boj proti klimatickej zmene v podobe európskeho Green Dealu a opäť sa stal aj prvým a exekutívnym viceprezidentom Komisie. Hlavná časť plánu na dosiahnutie uhlíkovej neutrality do roku 2050 bola pod jeho vedením schválená v roku 2020. Odvtedy však čelil čoraz väčšej kritike z pohľadu efektívnosti, ale aj celkových nákladov.

V posledných mesiacoch si navyše aj Európska ľudová strana, ktorá doteraz opatrenia Green Dealu zväčša podporovala, uvedomila, že podpora mnohých jeho nezmyselných častí ju môže v nadchádzajúcich eurovoľbách v roku 2024 vážne ohroziť. Proti Timmermansovi sa tak už začal formovať čoraz viac zjednotený blok stredových (časť Renew Europe), stredopravých (EPP) a pravicových (ECR a ID) frakcií.

Iba v júni tohto roku takmer stroskotal jeden z kľúčových zákonov v rámci Green Dealu, takzvaný Nature Restoration Law, ktorý stanovoval záväzné ciele obnovy niektorých prírodných území. Proti nemu sa vymedzili nielen konzervatívni poslanci, ale aj farmárske odbory a viacerí európski premiéri. Zákon nakoniec prešiel, ale iba veľmi tesnou väčšinou, čo bolo predtým pri zákonoch tohto druhu nemysliteľné.

Čítajte tiež

Výsledky novej analýzy Elektroautá môžu byť emisne škodlivejšie ako klasické spaľováky

Erik Potocký

Ak chceme urobiť poctivé porovnanie elektrických a spaľovacích áut, mali by sme počítať emisie z celého životného cyklu vozidla.

Timmermans teda odchádza z Komisie v čase, keď nadšenie pre ďalšie environmentálne regulácie opadlo a viacerí lídri žiadajú v zavádzaní ďalších regulácií doslova „pauzu“. 

V nastavovaní cieľov bol vždy spojencom Zelených a ľavice, tlačil na ambicióznejšie, no veľmi nákladné a kontroverzné plány. Zanecháva po sebe niekoľko veľkých rozpracovaných projektov, ako je problematika zachytávania uhlíka v EÚ, ktoré však s jeho odchodom pred blížiacimi sa eurovoľbami budú len ťažko ukončené.

S odchodom Timmermansa EÚ stráca aj silný diplomatický hlas na tohtoročnej klimatickej konferencii COP28 v Spojených arabských emirátoch. Timmermans si dlhodobo budoval medzinárodné kontakty a je veľmi nepravdepodobné, že nový klimatický eurokomisár ho bude schopný už tento rok plnohodnotne nahradiť. COP28 totiž nie je iba o samotnej konferencii, diplomatické rokovania prebiehajú celoročne. 

Nahradí ho Hoekstra?

Jeho portfólio dočasne prebral slovenský eurokomisár Maroš Šefčovič, ktorý sa zároveň stal aj exekutívnym viceprezidentom. Ako náhradu na pozíciu „klimatického“ eurokomisára navrhla súčasná holandská vláda Wopke Hoekstru, ktorý bol ako minister financií v uplynulých rokoch jedným z lídrov tlaku na dodržiavanie rozpočtovej disciplíny zadlžených juhoeurópskych krajín a odporoval zvyšovaniu výdavkov do európskeho rozpočtu zo strany Holandska. Môže ísť teda o diametrálnu zmenu – finančne extrémne nákladné klimatické portfólio má od kovaného socialistu prebrať fiškálny konzervatívec.

Samozrejme, návrh vyvolal medzi socialistami veľký odpor a Hoekstru zrejme čaká v Európskom parlamente veľmi tvrdé vypočutie. Európska ľudová strana by jeho potvrdením získala silnejšie postavenie v Komisii, čomu sa chcú socialisti zo všetkých síl vyhnúť. Jeho schválenie by však v poslednom roku funkčného obdobia súčasnej Komisie prinieslo veľké upokojenie situácie.

Timmermansov návrat posilnil holandskú ľavicu

V Holandsku spôsobuje návrat Timmermansa a odchod dlhoročných politických harcovníkov, ako sú súčasný premiér Mark Rutte či ministerka financií Sigrid Kaagová, ktorí už nebudú kandidovať, veľké politické zmeny. Tamojšia politická scéna je dlhodobo fragmentovaná, pretože v Holandsku neexistuje volebné kvórum a do parlamentu sa môžu dostať aj strany s výsledkom okolo 1 %.

Po dlhých rokoch však dochádza k vytvoreniu viacerých väčších blokov, ktoré proti sebe súperia. Timmermansova koalícia Strany práce a Zelenej ľavice sa momentálne nachádza na treťom mieste, avšak až so 16 %, o ktorých by sa obom stranám pred pár mesiacmi iba snívalo. Rovnako iba pred sotva mesiacom vznikla nová stredopravá strana „Nový sociálny kontrakt“, ktorá momentálne s 19 % v prieskumoch vedie.

Silnejú však aj protestné strany, ako je farmárska strana BoerBurgerBeweging či antiimigračná strana Geerta Wildersa. Pre Holandsko tak po voľbách môže nastať dlhé obdobie politického patu a vytvárania mnohočlennej vlády.