Liberáli a národní konzervatívci Čo ma prekvapuje po dvoch rokoch vojny

Kedysi sa hovorilo, že „svet po 11. septembri už nebude ako predtým“. Teraz môžeme povedať, že „svet po 22. februári 2022 už nebude ako predtým“. 

Aj keď možno naopak – bude taký, aký bol, kým sme neprepadli ilúzii o „konci dejín“ a celosvetovom triumfe liberálnej demokracie. Bola to príjemná ilúzia, ale Putin nás z nej vytrhol.

Zbavil nás mnohých ilúzií. Zbavil nás ilúzie, že zbrane už tak veľmi nie sú potrebné (mnohé štáty NATO sa napríklad zbavili tankov či raketového vojska). 

Zbavil nás ilúzie, že nacionalizmus patrí do starého železa (spýtajte sa Ukrajincov, za čo bojujú – bojujú za národ). 

Zbavil nás ilúzií, že vojna už nemôže nastať, pretože „we are the happy Erasmus generation“ (týmto múdrom nás svojho času oblažila komisárka EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Federica Mogherini), poprípade že „politika ako v 19. storočí“ predsa nie je možná (Hillary Clinton). Zjavne možná je... Putin nám to 24. februára 2022 dokázal.

Mnohým ľuďom sa otvorili oči, ale zároveň sú tu dve skupiny, ktoré ma fascinujú.

1. Liberáli, ktorí fandia Ukrajine, ale uniká im, že vojnu vyhráva priemyselná základňa a že Green Deal a ESG (program takzvanej spoločenskej zodpovednosti a ekologickej udržateľnosti firiem) sú s tým v priamom protiklade.

Nielenže Green Deal podrýva našu priemyselnú základňu, ale za zlomok ceny Green Dealu by už mali Ukrajinci vojnu vyhranú. A tie banky, na ktoré nadávame, že kvôli ESG odmietajú financovať zbrojnú výrobu, si tie pravidlá urobili prečo? Aby zodpovedali duchu doby a pripravovanej legislatíve EÚ.

Takže ak chcete pomôcť Ukrajine, menej nadávajte na dezolátov (tí sú otravní, ale celkom bezvýznamní) a viac riešte zbrojnú výrobu. A ďakujte Bohu za ziskuchtivých zbrojárov, vďaka ktorým tu nejaký zbrojný priemysel vôbec zostal.

Dva roky vojny Kedy konečne príde mier?

Christian Heitmann

V priebehu posledných dvoch rokov vojna viackrát prekvapila nečakanými zvratmi.

2. Takzvaní národní konzervatívci u nás alebo v Maďarsku (nie napríklad v Poľsku, tam chápu, kde je sever), ktorí pokladajú národný štát za prirodzené (a najlepšie) prostredie pre rozvoj národa, ale obrana ukrajinského národného štátu pred multietnickým impériom (áno, to je Rusko, Putin sa tým verejne chváli) je im akosi proti srsti.

Ukrajinci sú pritom vlastenci (mnohých by sme označili za nacionalistov), ​​sú vo svojej väčšine prirodzene konzervatívni, sú ochotní brániť svoj štát a národ.

Ale z nejakého zvláštneho dôvodu necháva našu takzvanú vlasteneckú scénu, ktorá inak brojí proti každému odovzdaniu našej suverenity do Bruselu, úplne chladnou snaha o úplnú negáciu samotnej existencie štyridsaťmiliónového národa, ktorý sa statočne bráni voči prevahe. 

Keď počujem Maďarov, ktorí inak oslavujú každé svoje národné povstanie, ako s vážnou tvárou navrhujú Ukrajincom kompromis a odovzdanie časti územia, neverím vlastným ušiam.

S kým iným by sa už národný konzervatívec mal identifikovať než s národom, ktorý statočne bráni svoju existenciu?

Autor je vojnový reportér a vedúci zahraničnej redakcie na CNN Prima News.

Pôvodný text: Dva roky války – co mě překvapuje. Uverejnené v spolupráci s Konzervatívnymi novinami.