Akcia Rozuzlenie S tajnými je to ešte horšie, ako sme si mysleli

S tajnými je to odjakživa komplikované. Nikto poriadne nevie, čo robia, aj ich kontrola je dosť obmedzená. Je tu síce príslušný parlamentný výbor, ani jeho členovia však nemajú oveľa viac informácií ako bežní smrteľníci.

V praxi sa potom stáva, že radoví príslušníci aj funkcionári SIS zneužívajú svoje postavenie na mocenské/spravodajské/mediálne hry. Intrigujú, obchodujú s informáciami či dokonca vydierajú fyzické a právnické osoby.

Nezriedka sú zároveň súčasťou politického boja. Aktívne sa zapájajú do diskreditačných kampaní proti konkurentom tých, ktorí práve vládnu. Alebo sa snažia zahladiť ich prúsery, ako sa to stalo napríklad v kauze Gorila.

Dokázať im prekročenie zákona je však skoro nemožné. Doteraz sa to nepodarilo ani v spomínanej Gorile alebo predtým v prípade odpočúvania denníka SME. O korupcii a ekonomických deliktoch nehovoriac.

Bohorovnosť

Aj preto je takmer zázrak, že polícia zdokumentovala potenciálnu trestnú činnosť šéfa SIS Michala Aláča a jeho predchodcu Vladimíra Pčolinského. A že ju pretavila aj do uznesenia o založení zločineckej skupiny.

Niežeby bolo tých cca 50 strán textu až takých prekvapivých. Znalcom spravodajského prostredia bolo jasné, že ľudia ako Pčolinský sa pokúsia využiť svoje konexie, aby zvrátili priebeh vyšetrovania rôznych káuz.

Vlastných aj smeráckych, lebo spolu minimálne nepriamo súvisia. Všetci sú už tri roky na jednej lodi, takže je logické, že unisono spochybňujú svedectvá kajúcnikov aj prácu vyšetrovateľov, prokurátorov, sudcov.

Zopár vecí napriek tomu prekvapilo: napríklad bohorovnosť, s akou riadili činnosť tajných. Ako manipulovali s faktmi a úkolovali funkcionárov SIS aj po svojom nedobrovoľnom odchode zo služby (Pčolinský).

Hlava skupiny

Zaskočila aj miera spravodajského krytia ľudí ako vyšetrovateľ Kučerka alebo operatívec Kaľavský, ktorí sa pred spravodlivosťou „zašili“ v zahraničí. Alebo súhlas s tajným nahrávaním prokurátorov Repu a Šúreka.

Uznesenie o trestnom stíhaní Pčolinského a riaditeľa NBÚ Romana Konečného – pre podozrenie zo zneužívania právomocí verejného činiteľa – je zase dôležitým sklíčkom v mozaike ich vzťahu s Petrom Koščom.

Práve tento podnikateľ – s úzkymi väzbami na políciu aj spravodajskú službu – bol totiž podľa vyšetrovateľov hlavou spomínanej zločineckej skupiny. A zároveň podľa ich zistení profitoval z neférových tendrov na NBÚ.

V uznesení sa spomínajú aj príklady jemu blízkej firmy, ktorá údajne zarobila na predražených zákazkách. Zamestnancov NBÚ, ktorí na to upozornili, následne Konečný s pomocou Pčolinského – podľa vyšetrovateľov – vyštvali zo služby.

Neistý koniec

Napriek tomu, že vyšetrovatelia disponujú dvadsiatimi výpoveďami o činnosti Koščovej skupiny – vrátane utajeného svedka aj ľudí zvnútra dotknutých štátnych inštitúcií –, nemusí sa prípad skončiť happy endom.

Ak sa nepodarí preukázať korupčné pozadie/motiváciu členov skupiny, kauza sa môže zaseknúť na tvrdení proti tvrdeniu. Nebolo by to prvý ani poslednýkrát, tajní vedia byť pri zdôvodňovaní svojej činnosti vynaliezaví.

Jedno je však isté už teraz: Igor Matovič urobil veľkú politickú chybu, keď zveril spravodajskú službu Borisovi Kollárovi. Ľudia ako Pčolinský vzbudzovali pochybnosti už dávno pred vznikom jeho vlády.

Ešte väčším zlyhaním bolo ponechať SIS hnutiu Sme rodina aj po Pčolinského zadržaní a obvinení z korupcie. Výsledkom bola vojna v bezpečnostných zložkách, s ktorej následkami sa vyrovnávame dodnes.