Pediatrička z Ružomberka Pri väčšine pacientov na pohotovosti sa sama pýtam, či vôbec potrebujú lekára

Kvôli nedostatku detských lekárov nemá dnes na pohotovostiach kto slúžiť. Polovica pediatrov je už v dôchodkovom veku, noví neprichádzajú, pričom v systéme ich chýba minimálne 200. Aj preto chce rezort zdravotníctva skrátiť otvorenie pohotovostí o dve hodiny a znížiť tak záťaž zostávajúcim lekárom. Namiesto o 22.00 by sa mali pohotovosti od nového roka zatvoriť o ôsmej večer. 

Návrh počíta aj s postupným rušením tretiny detských pohotovostí, voči čomu sa v regiónoch vzniesla vlna kritiky a podpisujú sa petície za ich zachovanie. Okrem samospráv majú však s návrhom problém aj záchranári a nemocniční lekári. Celkový počet pohotovostí by sa mal do novembra 2024 znížiť zo súčasných 61 na 40. Už dnes však funguje len 54 z nich, keďže na siedmich miestach chýbajú lekári.

Pediatrička Zora Zdráhalová z Ružomberka v rozhovore vysvetľuje, prečo hystéria a obavy o zdravie detí nie sú na mieste. „Ľudí treba v prvom rade naučiť, že s bežnými problémami musia navštíviť lekára v ordinačných hodinách, nie odkladať to na pohotovosť,“ hovorí pediatrička, ktorá na pohotovosti slúži 14 rokov. Tvrdí, že rodičia sú zbytočne v panike a k lekárovi si už nechodia po liek, ale hlavne po uistenie, že postupujú správne. „A nepáči sa im, keď im odporujete,“ dodáva členka Výboru Slovenskej spoločnosti primárnej pediatrickej starostlivosti.

Ako jedna z pediatričiek ste už pred rokom vypovedali služby na súkromnej pohotovostnej službe v Ružomberku. Kvôli nedostatku lekárov ste museli slúžiť aj niekoľkokrát do týždňa. Pomôže rušenie pohotovostí a skracovanie ich ordinovania vyriešiť prepracovanosť lekárov v nedostatkových regiónoch?

Pediatria má celkovo veľký problém a riešenie ambulantných pohotovostných služieb (APS) je v tomto smere len marginálnou záležitosťou. Uvedomujeme si, že slúžiť na pohotovosti je našou povinnosťou zo zákona. Hoci sme vypovedali služby, aj tak stále slúžime, len už nemáme päť služieb do mesiaca, ale dve.

Napriek tomu neviem, či je úplne normálne, aby ľudia vo veku našich starých rodičov na dôchodku, ktorým sme vďační, že zatiaľ nezavreli ambulanciu a stále ordinujú, chodili robiť ešte po práci na pohotovosť. A to v rozsahu, ktorý je úplne mimo zákonníka práce a nezapočítava sa ani do dôchodku.

Krok zo strany ministerstva vnímam ako snahu pribrzdiť voľný pád rúcajúceho sa systému, zachrániť, čo sa dá, a docieliť, aby starostlivosť o deti v bežných ordinačných hodinách zostala zachovaná v takom rozsahu, ako ju ľudia potrebujú. Nemôže sa na jednej pohotovosti celý mesiac točiť dokola šesť lekárov.

Nefungovalo by to ani vtedy, keby bola pohotovostná služba pre lekárov lepšie platená?

Keby bola nadštandardne zaplatená, čo sa zrejme nikdy nestane, možno by sa našlo viac mladých lekárov, ktorí by si chceli privyrobiť. Ale stále by to nebolo dosť na to, aby to bolo udržateľné. Viete, keď slúžite pohotovosť do desiatej večer, kým prídete domov, nemáte čas ani na tých osem hodín spánku, lebo o siedmej ráno vás už čakajú pacienti v ambulancii.

Skúste zdobrovoľniť pohotovosť pre lekárov aj na Slovensku a uvidíte, koľko ich príde do služby. Nikto! A dôvodom je práve ich preťaženosť, vek a nízke finančné ohodnotenie.Zdieľať

Pri tejto téme je zaujímavé pozrieť sa do Česka, kde je pohotovostná služba pre lekárov dobrovoľná a tiež lepšie zaplatená a nejako to napriek dobrovoľnosti funguje. No skúste zdobrovoľniť pohotovosť pre lekárov aj na Slovensku a uvidíte, koľko ich príde do služby. Nikto! A dôvodom je práve ich preťaženosť, vek a nízke finančné ohodnotenie.

Ľudia v regiónoch správy o rušení celých pohotovostí berú veľmi citlivo. Máte pochopenie pri petíciách za ich zachovanie?

Ako rodič to úplne chápem. Ak sme zvyknutí na niečo, čo nám dáva určitý komfort, je normálne, že sa toho ťažko vzdávame. Odpor je úplne prirodzený. Ľudia si neuvedomujú, že aj my lekári by sme boli radi, keby sme mohli mať pohotovosť v každom meste. Bohužiaľ, v tejto situácii to nie je možné, keďže nás je málo a viac ambulantných lekárov zo sektora odchádza, ako doň prichádza.

Ak niekto iniciuje takúto petíciu, mal by k nej napísať aj návrh na riešenie problému. Bez toho ide skôr o populizmus, ktorým si nielen regionálni politici zbierajú politické body. Je veľmi jednoduché manipulovať ľudí populistickými heslami a nahnať im neopodstatnený strach.

Vítame pokus o pomoc zo strany ministerstva, lebo s naším súčasným zdecimovaným pediatrickým stavom to nejde, ak sa nechceme úplne vysiliť a popohnať tak ďalších pediatrov dôchodcov opustiť ambulanciu. Nezabúdajme na to, že polovica slúžiacich ambulantných pediatrov je už v dôchodkovom veku.

Naozaj si myslíte, že by bez tohto opatrenia viacerí lekári v dôchodkovom veku z ambulancií odišli?

Nie som úplne presvedčená ani o tom, že práve toto bude pre lekárov slúžiť ako motivácia, prečo by v systéme ešte mali chcieť zostať. To, že títo lekári postupne končia, je fakt. Len Liptov príde tento rok o troch pediatrov a nie je toho, kto by prišiel na ich miesto. Ďalšie odchody čakajú aj Oravu a Kysuce. Možno to niekde zaváži, ak lekár nebude musieť vykonávať neprimeranú nadčasovú prácu. Minimálne treba pomôcť so záťažou tým, ktorí zostanú.

Na jednej strane sú pacienti, ktorí koniec pohotovosti vnímajú ako hrozbu v krízových situáciách, na druhej ambulantní lekári, ktorí sa na to pozerajú opačne. Dá sa vôbec ľuďom vysvetliť, že sa nemajú čoho báť?

Keby sa dialo čosi vážne, pohotovosť je vždy v dojazdovom čase a v každom väčšom meste je aj nemocnica s urgentom. Veď kým celý Bratislavský kraj má jednu detskú pohotovosť, my sa v Žilinskom kraji hráme na osem. Rozdiel v spáde podľa počtu obyvateľov je násobný. Napríklad cez 100-tisíc detí v Bratislavskom kraji a 12-tisíc detí v ružomberskom okrese na jednu pohotovosť. V bratislavskej slúžia desiatky pediatrov, u nás ich slúži vo väčšine pohotovostí do desať.

Za celý týždeň prídu na našu pohotovosť po ôsmej večer traja-štyria pacienti. Niekedy vôbec nikto.Zdieľať

Hystéria okolo skracovania doby pohotovosti o dve hodiny sa mi aj preto zdá veľmi prehnaná a neprimeraná. Za celý týždeň prídu na našu pohotovosť po ôsmej večer traja-štyria pacienti. Niekedy vôbec nikto.

Skrátenie ambulantnej pohotovosti nie je nič nebezpečné ani pre ľudí, ani pre deti. Slúžila som takmer sedem rokov na detskom oddelení a teraz je to už štrnásty rok v ambulantnej praxi. Viem porovnať rozdiel práce v jednotlivých službách. Za 14 rokov na pohotovosti viem, aké stavy tam chodia. Nie sú to žiadne život ohrozujúce stavy, takmer nikdy to nie je niečo, čo by nevydržalo do rána. Život ohrozujúce stavy, teda také, ktoré by mohli pri okamžitom neriešení spôsobiť smrť dieťaťa, ani na pohotovosť nepatria. Lekár tam nemá prostriedky na to, aby mohol pacienta v takom stave ošetriť. Znova ho len posiela ďalej na urgent.

Ľudí treba v prvom rade naučiť, že s bežnými problémami musia navštíviť lekára v ordinačných hodinách, nie odkladať to na pohotovosť.

Zora Zdráhalová. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Koľkokrát za roky vašej praxe vám na pohotovosť prišiel život ohrozujúci stav dieťaťa, ktorý ste museli poslať ďalej na urgent?

Život ohrozujúci stav dieťaťa som na pohotovosti ani raz neriešila. Občas riešime stavy, ktoré si vyžadujú následnú hospitalizáciu alebo chirurgický zákrok. Faktom však zostáva, že takéto situácie sa strácajú v záplave bežných neakútnych a niekedy banálnych zdravotných problémov.

Koľko pacientov, ktorí prichádzajú na pohotovosť, tam majú skutočne byť?

Asi tak tretina. Myslím si, že až 70 percent ľudí, ktorých ošetrím na pohotovosti, by mohli pokojne počkať do druhého dňa. Pri väčšine z týchto ľudí sa sama seba pýtam, či vôbec potrebujú lekára.

Pri ktorom pacientovi si v službe na pohotovosti poviete: „Dobre, že prišiel“?

Je to napríklad dieťa, ktorému sa dlhšie nedarí znížiť horúčku, začne plytko namáhavo dýchať, opakovanie vracia, má prudkú bolesť brucha alebo odmieta piť tekutiny. Samozrejme, porucha vedomia, febrilné kŕče pri teplotách, veľké výsypy na tele, ale nie jedna bodka na nožičke. Väčšinou je to pacient, ktorého odosielam na hospitalizáciu.

Ľudia si pohotovosť pletú s pokračovaním bežnej ambulantnej starostlivosti. Prichádzajú s bežnými niekoľko dní trvajúcimi problémami, kašľom alebo drobnými zažívacími ťažkosťami.Zdieľať

Pohotovosť by mal navštíviť len človek, u ktorého dôjde k akútnej vážnejšej zmene zdravotného stavu, ktorá však dieťa neohrozuje na živote. No mnohí sem chodia preto, lebo je im pohodlnejšie zaplatiť dve eurá a nečakať, ako si privstať ráno a prísť do ambulancie. Ľudia si pohotovosť pletú s pokračovaním bežnej ambulantnej starostlivosti. Prichádzajú s bežnými niekoľko dní trvajúcimi problémami, kašľom alebo drobnými zažívacími ťažkosťami.

Ale ambulantná pohotovostná služba je v zákone definovaná ako predĺžené ordinačné hodiny a nie ako priestor len na akútne pohotovostné prípady. Nie je potom celý problém jednoducho v zlej definícii? Možno aj preto chodia na pohotovosť ľudia, ktorí by nemali.

Určite áno. Ale dospieť k tejto zmene zákona je veľký problém a ešte náročnejšie je zmeniť nastavenie ľudí. Nemyslím si, že bežný človek pozná definíciu zákona. Jednoducho len využíva to, čo mu systém ponúka.

Bohužiaľ, u nás sú ľudia skôr podporovaní v tom, aby využili všetky možnosti. Médiami a politikmi sú utvrdzovaní o svojich nárokoch. Keď vidím ten obrovský protitlak aj pri takých malých zmenách, ako je skrátenie ordinačných hodín pohotovostí, ani si neviem predstaviť, že by sme mohli dosiahnuť niečo viac. Ľudia nám neveria, že je nás málo a že naozaj nevládzeme.

Čomu to pripisujete?

Zatiaľ to výrazne necítia. Zovšadiaľ sú presviedčaní, že aj keď je zle, je to ešte vlastne dobre. Pritom primárna pediatria potichu, ale veľmi rýchlo starne a stráca sily. Ľudia si tiež často myslia, že ambulantní lekári len prídu do ambulancie a po ôsmich hodinách odídu. Ale nikdy to nie je tak, že vám o tretej padla.

Všetci sme podnikatelia a nikdy sa to ordinačnými hodinami nekončí, často si prácu beriete domov. Okrem toho vám ľudia píšu a volajú v ktorúkoľvek hodinu, stane sa, že mi zavolá rodič aj v noci. Na jednej strane sa teším, že mi veria a obracajú sa na mňa s prosbou o pomoc, ale veľakrát to už presahuje zdravé hranice a výrazne komplikuje osobný život. A znova opakujem, väčšinou riešia banality.

No kým sa v ambulancii usmievate, vybavujete emaily a správy, ľudia si myslia, že je všetko v poriadku. Keď sa ohradíte, už ste zlý.

Najväčšie výčitky voči vám, ambulantným lekárom, pri tejto téme prišli zo strany lekárskych odborárov, ktorí tvrdia, že skracovanie a zatváranie pohotovostí preťaží fungovanie urgentov v nemocniciach a koniec koncov, ohrozí deti aj ambulancie, keďže sa v nemocniciach vzdelávajú noví ambulantní pediatri. Nemajú pravdu?

Vážnych pacientov v nočných hodinách tak či tak rieši urgent s rýchlou zdravotnou pomocou. A aj pre tých pacientov, ktorí dnes chodia na pohotovosť po ôsmej večer, platí, že tri štvrtiny z nich tam nemajú dôvod byť. Ako si ľudia zvykli, že pohotovosť nie je do rána, a deti žijú, tak sa nič nestane ani teraz. Len treba ľudí naučiť chodiť so skutočným problémom do ôsmej večer.

Nájdu sa, samozrejme, výnimky, ale hádam s banálnym problémom klopať na detské oddelenie nikto nepôjde. Ak sa tak stane, je to chyba rodiča, nie primárneho pediatra.

Vyjadrenia pána doktora Visolajského, že položíme pediatriu na kolená, sú veľmi neférové, keď my sme predsa tí, ktorí ju držia pri živote.Zdieľať

Vyjadrenia pána doktora Visolajského, že položíme pediatriu na kolená, sú veľmi neférové, keď my sme predsa tí, ktorí ju držia pri živote. To nie je o tom, že my tu na niekoho ukazujeme prstom alebo presúvame niekomu prácu s pacientom. Tak ako my v ambulanciách nemôžeme fungovať bez nemocničných lekárov, ani oni nemôžu fungovať bez nás, musíme sa dopĺňať. My ostávame vo svojich ambulanciách naďalej a budeme svoju prácu vykonávať s najväčším nasadením. Ohradzujeme sa len proti neprimeranej záťaži a naša výzva by sa mala brať ako memorandum.

Pri kritike a poukazovaní na nadužívanie zdravotnej starostlivosti sa musíme spojiť, nie štiepiť. Slovensko je na jednej z prvých priečok nadužívania zdravotnej starostlivosti vo svete. To sme naozaj takí bohatí?

Zora Zdráhalová. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Pán Visolajský si tiež pomáha štatistikou OECD, podľa ktorej je na slovenských centrálnych príjmoch zbytočne 75 percent pacientov, a to práve z dôvodu nedostupnosti obvodného lekára. Čo hovoríte na to, že popisuje spôsob práce detských obvodných ambulancií ako jednu z príčin problému? Je totiž faktom, že niektorí lekári po 12. hodine už neordinujú.

Zo svojho okolia neviem o nikom, kto by sa o svojich pacientov dobre nestaral. Aj ja som okrem dovolenky skoro stále v ambulancii. A keď nie, som na telefóne. V ambulancii vykonávame rozsiahlu preventívnu aj kuratívnu činnosť, čas si musíme deliť medzi tieto lekárske činnosti. Okrem toho sme neúmerne zaťažení administratívnymi povinnosťami voči pacientom aj rôznym úradom.

Naozaj by som chcela vidieť štatistiku čisto detských pacientov na urgentných príjmoch, či je to naozaj tak. A koľkí z týchto pacientov prišli len z prozaického dôvodu, že v ordinačných hodinách na svojho lekára „nemali čas“. Či to, ako zisťovali objektívnosť faktu, že lekár nebol dostupný. Je veľmi jednoduché zistiť, kedy a koľko lekár pracoval, koľko pacientov v ten deň ošetril. Máme dokonca aj pravidelné kontroly dodržiavania ordinačných hodín.

S čím pacienti chodia na pohotovosť a nemali by?

Napríklad vyberanie kliešťa. To nie je prípad pre pohotovosť. Ľudia sa vedia vyjadrovať k očkovaniu, riešiť vojnu na Ukrajine, ale kliešť a sopeľ ich dostane do úzkych. Bolo medializovaných toľko spôsobov, ako správne vybrať kliešťa, a ľudia stále prídu aj s týmto. Veď najpodstatnejšie je vybrať ho čo najskôr, to nie je žiadna veda!

Hitom sú aj „preventívne prehliadky“ dieťaťa pred či po dovolenke. Ľudia navštevujú pohotovosť s obyčajnou nádchou či preto, že majú hodinu teplotu a rodičia sú v panike.Zdieľať

Hitom sú aj „preventívne prehliadky“ dieťaťa pred či po dovolenke. Ľudia navštevujú pohotovosť s obyčajnou nádchou či preto, že majú hodinu teplotu a rodičia sú v panike. Ľuďom chýba úplne bežná edukácia, aký problém by mali vedieť vyriešiť doma a s čím by už mali prísť k lekárovi.

Ak dieťa na gauči s teplotou kašle, ale pritom pokojne pozerá televízor, nemusím s ním utekať na pohotovosť. Dieťa treba sledovať, a ak sa po troch dňoch ani napriek bežne dostupnej liečbe stav nijako nezlepšuje, až potom treba navštíviť lekára, ale v ordinačných hodinách, nie na pohotovosti. Ľudia by nemali na pohotovosti chodiť s niekoľko týždňov trvajúcimi ťažkosťami, ktoré lekár na pohotovosti aj tak nevyrieši.

Ako sme sa podľa vás do tohto stavu dostali?

Je to problém výchovy už od útleho veku, ako sa starať o svoje zdravie, a to nie je len zodpovednosť škôl. Rodičia by sa mali vzdelávať v starostlivosti o dieťa už pred jeho narodením. V zahraničí bežne dostanú po narodení dieťaťa knižku, na čo sa majú počas jeho rastu pripraviť, no keď tu niečo vydáme my alebo niekde niečo napíšeme, stávame sa terčom výsmechu, lebo načo tu potom tých doktorov máme. Ide o úplne nepochopenie.

S niektorými problémami si musia vedieť poradiť aj sami. Pediater tu nie je na to, aby rodičovi povedal úplne všetko, má riešiť problém, ktorý rodič nie je schopný vyriešiť. 

Pediatrička z Malaciek Niekedy sa po celom dni opýtam sestričky, či tu bol vôbec niekto chorý

Lukáš Kekelák

„Mnohí rodičia dnes pokladajú za vrchol starostlivosti odniesť dieťa k lekárovi,“ vraví lekárka Eva Sláviková.

Je to len o výchove? Celú pandémiu sa totiž prízvukovalo, že tí, ktorí nie sú odborníci, majú nechať riešenie na odborníka, v tomto prípade lekára.

Rodičia sú aj zbytočne v panike. Majú priveľa informácii, z ktorých si nevedia vybrať. Človeka, ktorý nemá dostatok relevantných informácii, často pohltí svet sociálnych sietí, z ktorých si vyberá pre seba to najzrozumiteľnejšie a neraz si z rizík vyťahuje tie najhoršie. A neobmedzený prístup k akýmkoľvek zdrojom informácií neprináša vždy viac zdravého rozumu. Mnohí pediatri, vrátane mňa, majú svoje webové stránky, kde nájdu rôzne informácie o riešení zdravotných problémov, ale nestačí im to.

Ako to myslíte?

Rodičia do ambulancie dnes chodia „nadupaní“, povedia mi, kedy mám spraviť dieťatku CRP vyšetrenie, kedy mám predpísať antibiotiká, aké odbery by chceli, a potom mi povedia nejakú úplnú hlúposť a presviedčajú ma, čo mám spraviť. Nesmejem sa im za to, však oni to neštudovali, ale odo mňa, čo som medicínu študovala a niekoľko rokov ju robím, nechcú žiadnu radu.

Takže pacienti dnes chodia už s hotovými diagnózami naštudovanými z internetu?

Áno, mnohí pacienti za mnou chodia s hotovými diagnózami a odo mňa len chcú, aby som im ju potvrdila. Ale pritom si nevedia poradiť s banalitami, vyriešiť obyčajný sopeľ alebo znížiť teplotu. Toto je veľký problém. A žijeme si tu v dvoch paralelných svetoch, lebo potom sú tu pacienti, ktorí nechávajú na doktorov úplne všetko.

Môže za to aj obdobie covidu, počas ktorého ľudia veľmi spohodlneli a nenaučili sa žiadnej samostatnosti. Zvykli si telefonovať, ale my už máme plnú ambulanciu pacientov a nemôžeme sa venovať len telefónu.

Zora Zdráhalová. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Okrem vlastných diagnóz vám teda ľudia volajú aj s banalitami?

Presne tak. Mám v ambulancii dve sestry a jedna celý deň len dvíha telefóny, no aj tak sa k nám nedá stále dovolať. Ako by sa aj dalo, keď sa ľudia, ktorí sem chodia roky, pýtajú aj na ordinačné hodiny. A dookola opakujete stále to isté. Bohužiaľ, ľudia dnes potrebujú utvrdenie od lekára o správnosti postupu aj pri bežných veciach. Pacienti si k nám už nechodia len po liek, ale aj po uistenie.

Ambulanciu som zdedila po svojej mame pediatričke, ktorá je už na dôchodku. Občas ma zastúpi a hovorí mi, že mi nezávidí súčasnú dobu. Ona bola ešte tým lekárom, za ktorým ľudia chodili s príznakmi a chceli pomoc. Dnes sa chodí rovno s diagnózou.

Povedia mi, že ich dieťa má angínu a chcú antibiotiká, a to som dieťa ešte ani nevidela. Samozrejme, nemôžem to paušalizovať, stále máme aj pacientov s pokorou, ale to, že sa do ambulancie chodia ľudia utvrdzovať o tom, že robia niečo správne, je veľmi rozšírené. A, iste, nepáči sa im, keď im odporujete. Alebo im nechcete dať tie antibiotiká. Potom sú aj takí, ktorí preto idú na pohotovosť, aby ich dostali.

No otázkou potom je, či skrátenie pohotovostnej služby vyrieši neistotu rodičov, či naše chodenie k lekárovi s problémami, ktoré by sme mali vedieť vyriešiť sami. Aj z vašich slov sa to javí ako väčší problém než nedostatok pediatrov.

Obávam sa, že toto rýchlo nevyriešime. Tento národ od nadužívania zdravotníctva tak rýchlo neodnaučíte. Úplne základnú zdravovedu treba znova zaviesť už od škôlky. Jednu generáciu výchovy sme už zameškali, ďalšiu pokrivil bezhraničný internet, a ak tu zdravotná starostlivosť nepadne na kolená, čo nikto nechce, tak pohodlie bude ďalej vyhrávať nad ráciom.

Ľudia si myslia, že všetko je zadarmo, že si zaplatia zdravotné odvody a majú bezodný nárok na všetko. Chýba nám štandard a nadštandard dostupnej zdravotnej starostlivosti.Zdieľať

Myslím si, že nadužívanie zdravotnej starostlivosti je v našom prípade najmä o peniazoch. Ľudia si myslia, že všetko je zadarmo, že si zaplatia zdravotné odvody a majú bezodný nárok na všetko, no okrem práv zabúdajú aj na svoje povinnosti. Chýba nám štandard a nadštandard dostupnej zdravotnej starostlivosti.

Podľa šéfky vašej pediatrickej spoločnosti doktorky Prokopovej by aj výrazné zvýšenie poplatkov na pohotovostiach pomohlo obmedziť návštevy, ktoré znesú odklad. Súhlasíte?

Jednoznačne. Minimálne by sme mali ísť pri pohotovostiach z dvojeurového poplatku na desať eur, ako je to na urgente. Už to by prinieslo výraznú zmenu. Ľudia by si aspoň rozmysleli návštevu pohotovosti cestou z nákupu, čo sa nám tiež stáva. Samozrejme, treba myslieť na tých, čo si to nemôžu dovoliť, ale to je už otázka nastavenia systému. Starostlivosť sa nesmie stať nedostupnou, to nikto z nás nechce.

Je však správne vychovávať ľudí cez peniaze formou zvyšovania poplatkov?

Súhlasím, že nie je správne, aby výchova ľudí išla cez peniaze. Peniaze väčšinou kazia charakter človeka a myslieť si, že aj za 10 eur si môžem prísť na pohotovosť s čímkoľvek, nie je správne. Ale v tomto smere asi musíme urobiť niečo radikálne, aby ľudia s hlúposťami k lekárom nechodili. Minimálne dovtedy, kým sa nám nepodarí vychovať generáciu s novými spôsobmi.

Možno by bolo fajn mať linku pre ľudí, kde sa poradia, čo majú s týmto zdravotným problémom robiť. Nie je totiž normálne, aby lekár na pohotovosti robil triáž pacientov so soplíkom. Keď už tak, všade v zahraničí existujú triážne sestry a recepcie, kde sa pacienti triedia. U nás lekár na pohotovosti vidí každého takéhoto pacienta a triáž vykonáva sám. Toto nie je v poriadku a ide o nepochopiteľné vyčerpávanie vzdelaných ľudských zdrojov.

V dôchodkovom veku je na Slovensku každý druhý ambulantný pediater, s čím budeme mať čochvíľa veľký problém. Dá sa to nejako rýchlo zvrátiť?

Rýchlo to nepôjde, na to sme mali myslieť roky dozadu. Ale mnohým mladým lekárom sa ani nečudujem, že sa do ambulancie nehrnú. Nemocniční lekári si po minuloročnej akcii LOZ-u prilepšili a v nemocnici okrem starostlivosti o pacienta nemajú inú starosť. Nemusia riešiť účtovníctvo firmy, personál, objednávku materiálu, liekov, povinné hlásenia na NCZI či na regionálne úrady verejného zdravotníctva, hlásenia novorodencov.

Pediater v ambulancii si pri akejkoľvek svojej neprítomnosti musí zabezpečiť zástup, preto často pracujeme chorí, na hranici vlastných možností. Nehovoriac o postoji ľudí voči pediatrom, ktorý je dnes dosť negatívny, miestami až agresívny. Dieťa je pre každého rodiča všetkým, a lekár už nie je pre rodičov autorita.

Pediatrov si nevytlačíme na 3D tlačiarni, a pokiaľ nepomôžeme aspoň tým, ktorí v systéme sú, slovenské dieťa nebude mať pediatra vôbec, nieto ešte v každej obci a 15 hodín denne.Zdieľať

Chcem tiež podotknúť, že sme aktivitu LOZ-u minulý rok podporovali. Nepočuli od primárnych pediatrov plač, kam budeme posielať pacientov, keď lekári na oddeleniach dali hromadné výpovede. Dokonca ani vtedy, keď došlo k vyhroteniu situácie a niektoré oddelenia už pacientov neprijímali. Na nikoho sme neukazovali prstom, snažili sme sa aj vážnejšie stavy vyriešiť ambulantne. Preto mi je teraz ľúto, keď sa proti nám kolegovia stavajú.

Vaša mama bola aktívnou pediatričkou až do 79 rokov. Tiež si myslíte, že to dovtedy potiahnete?

Dúfam, že nebudem musieť. Moja 13-ročná dcéra má príkazom, že musí ísť na medicínu a potom ma vystriedať. (Smiech.) Takže ja ju tu ešte počkám. Ak nie, verím, že sa niekto nájde, kto to po mne preberie. Milujem medicínu, pediatriu, ale nechcela by som tejto ambulancii nechať celý svoj život. Nechcem ako jeden z lekárov z okresu zomrieť priamo v službe ani ísť rovno na psychiatriu, čo sa tu už tiež stalo.

Moja mama odišla z ambulancie počas pandémie covidu, nechcela som o ňu prísť, ale opäť mi chýba zástup, tak sa tu možno príde ešte niekedy miesto mňa posadiť. To si viem predstaviť, ostať robiť pre radosť, nie sa v práci zodrať, ale dúfam, že pôjdem do dôchodku vtedy, keď budem mať možnosť. Čas s rodinou mi nikto nevráti.

Budúcnosť pediatrie však nevidím ružovo. Pediatrov si nevytlačíme na 3D tlačiarni, a pokiaľ nepomôžeme aspoň tým, ktorí v systéme sú, slovenské dieťa nebude mať pediatra vôbec, nieto ešte v každej obci a 15 hodín denne. Naozaj si niekto myslí, že toto je možné dlhodobo zvládať s jednou sestrou bez administratívneho pracovníka?