Nie, neboli sme oklamaní Talianska Mamba nás chráni naozaj lepšie než systém S-300

Diskusiu o bezpečnosti Slovenska rozvíril článok Daga Daniša v denníku Štandard, ktorý tvrdí, že vláda zohrala aktivistickú úlohu a oslabila krajinu darovaním komplexu S-300 a že sme boli oklamaní zo strany Spojených štátov, keďže tu už nie je nasadený ani jeden systém Patriot.

Kriticky naň reagoval Christian Heitmann v denníku Postoj. V ďalšej reakcii denník Štandard zverejnil odpoveď na Heitmannov text od Petra Števkova s názvom Ale áno, oklamali nás.

V článku sa pokúsim ponúknuť širšiu perspektívu problematiky, pričom by som chcel obhájiť tézu, že Slovensko skutočne oklamané nebolo a darovanie systému S-300 neohrozilo obranyschopnosť Slovenskej republiky.

Naopak, bezpečnosť Slovenska je dnes vyššia, než bola s týmto systémom.

Systém S-300 bol zastaraný

Problematika nasadenia systémov protivzdušnej obrany je verejnosti pomerne málo známa, preto je dobré pripomenúť si niekoľko faktov a zareagovať na niekoľko tvrdení, ktoré v Števkovovom článku zazneli.

Autor tvrdí, že (momentálne nasadený) „SAMP/T má dostrel okolo 100 kilometrov. Znamená to, že dokáže chrániť Bratislavu, ale inak je jeho umiestnenie výhodné pre Viedeň a Brno, ale už nie pre Sliač či Košice a vôbec zvyšok krajiny. Realita je taká, že talianska Mamba stred a východ Slovenska nechráni“.

Opomenúc veľmi zvláštne tvrdenie, že jeho umiestnenie je výhodné pre Viedeň a Brno, pravdou je, že pôvodný slovenský systém S-300 mal dosah proti aerodynamickým cieľom ešte výrazne nižší, a to 75 km diaľkovo a 27 km výškovo, keďže používal staré rakety typu 5V55R.

Slovenský systém S-300PMU bol vyrobený v roku 1987, nikdy nebol modernizovaný, od roku 1991 nemal pravidelné päťročné opravy a jediná pozáručná oprava sa na ňom vykonala v roku 2010. Výrobca (Almaz Antey) garantoval plnú životnosť systému do 31. decembra 2015.

V roku 2015 vláda Roberta Fica požiadala počas návštevy Moskvy o modernizáciu systému S-300PMU, ale nebolo jej vyhovené. Slovenská vláda sa ešte snažila nakúpiť diely zo zahraničia, k čomu nakoniec došlo, keď zakúpila náhradné diely z Bieloruska prostredníctvom sprostredkovateľskej firmy RELAS, čo sa nezaobišlo bez kontroverzie.

Komentár

Oklamali nás? Ako je to v skutočnosti s Patriotmi a vrtuľníkmi

Christian Heitmann

Hlavný naratív je pomerne jednoduchý – Patrioty tu boli, teraz sú preč, a preto bolo Slovensko oklamané. To je také jednoduché, až je to prostoduché.

Podľa slovenských predstaviteľov mal systém počas cvičení vykazovať 70-percentnú bojaschopnosť. Jedna batéria systému SAMP-T však pokrýva väčšiu plochu územia, ako pokrývala jedna slovenská batéria S-300PMU, a to s vyššou efektivitou a schopnosťou obrany proti balistickým cieľom (raketám), keďže strely 5V55R nedisponujú reálnou schopnosťou ničiť balistické ciele.

Podľa rôznych vyjadrení by muselo dôjsť k vyradeniu S-300PMU do jedného až dvoch rokov, keďže už by prišiel o operačnú spôsobilosť, nehovoriac o tom, že Slovensko malo k dispozícii len 45 striel 5V55R, čo znamená najviac 22 aerodynamických cieľov (pôvodne sme mali k dispozícii 48 striel, tri rakety boli vypálené na cvičení v Bulharsku v roku 2015).

Števkov cituje exministra obrany Jaroslava Naďa, podľa ktorého „všetky batérie budú postupne rozmiestnené tak, aby pokryli územie Slovenska, a budú tu dovtedy, kým to bude potrebné“. To sedí, problém je, že pokrytie územia sa nerovná pokrytiu každého centimetra Slovenska; v skutočnosti akýkoľvek integrovaný systém protivzdušnej a protiraketovej obrany nepokrýva každý centimeter územia.

Azda najlepším príkladom toho je incident, keď poľská polícia 22. apríla 2023 objavila v lese v katastrálnom území obce Zamość neďaleko mesta Bydgoszcz v Kujavsko-pomoranskom vojvodstve [tento Zamość nie je identický s rovnomenným mestom v Lublinskom vojvodstve, pozn. red.] v strednom Poľsku havarovanú zastaranú strelu Ch-55.

Táto strela s plochou dráhou letu predstavujúca aerodynamický cieľ s výrazne vyšším radarovým podpisom, než majú moderné strely s plochou dráhou letu, ktorú dnes Rusko používa ako návnadu na zahlcovanie protivzdušnej obrany, sa odchýlila od kurzu. Napriek tomu sa vyhla pozornosti poľských systémov protivzdušnej obrany a preletela stovky kilometrov, než havarovala v strednom Poľsku.

Poľsko pritom má vzhľadom na svoje terénne charakteristiky o niečo priaznivejšiu pozíciu na spozorovania a detekciu cieľov, keďže je prevažne rovinaté a má lepšie zabezpečenie pokrytia PVO. Iste, šlo o zlyhanie, ale dáva do lepšieho obrazu predpoklad Števkova a Daniša, že systémy PVO chránia väčšinu územia.

V skutočnosti tvoria skôr sieť optimalizovanú na ochranu cieľov vysokej hodnoty. Ďalším podobným príkladom, ktorý by sme mohli spomenúť, je havária a explózia dronu Striž neďaleko mesta Zadar v Chorvátsku.

Peter Števkov vyčíta, že systém SAMP-T nechráni „stred ani východ Slovenska“. Aká je však realita? Ani S-300PMU nepokrýval celé územie vzhľadom na dosah rádiolokátora a samotných striel 5V55R.

Nižšie je jednoduchá a trochu optimistická simulácia detekcie cieľov radarom systému S-300PMU, ak by bol umiestnený v Nitre pre ciele letiace vo výškach 500, 1 500, 3 000 a 5 000 metrov, vytvorená za pomoci softvéru Cambridge Pixel. Presná poloha batérie S-300PMU nebola známa, ale keďže 11. brigáda Vzdušných síl Nitra sídli v Nitre, použil som to ako referenčný bod na ukážku možností a obmedzení systému.

Môj osobný názor je, že systém mal prioritne chrániť centrá politickej moci a rozhodovania, velenia, riadenia a komunikácií, a teda Bratislavu, s možnosťou taktického presunu kvôli ochrane 81. leteckého krídla Sliač, ale nemám na to žiaden relevantný podklad a ide len o poučený odhad.

Simulácia má mnoho nedostatkov, ale jasne poukazuje na to, aké sú asi limity detekcie cieľov (všeobecne pre systémy PVO v hornatom slovenskom prostredí). Systém SAMP-T je lepším systémom a ponúka vyššiu mieru ochrany než starý exslovenský S-300PMU.

Čisto fakticky preto určite platí, že Slovensko má ochranu vzdušného priestoru zabezpečenú lepšie ako predtým.

Simulácia detekčného radaru starého slovenského systému S-300PMU. Vidieť, že ani nemapoval celé územie, dosah rakiet tvoril bublinu s výškou 27 km a polomerom 75km.

Jaroslav Naď povedal, že systémy Patriot tu budú dovtedy, dokiaľ budú potrebné. V súčasnosti môžeme povedať, že táto potreba už nie je taká vysoká, a preto Slovensko chráni jedna batéria protivzdušného systému stredného dosahu.

Je to dané vývojom a dynamikou konfliktu a faktom, že s uzemnením letectva sa zrejme zmenili priority ochrany cieľov vysokej hodnoty a infraštruktúry. Slovenské nebo dnes chráni letectvo Česka, Poľska a Maďarska.

Nakoniec sa treba vyjadriť aj k medializovanému tvrdeniu vrchnej veliteľky ozbrojených síl, prezidentky Zuzany Čaputovej, ktoré je spomenuté aj v pôvodnom článku, v zmysle, že „potrebujeme, aby sme mali koordinovaný a predvídateľný systém protivzdušnej obrany, ktorý by sa týkal aj Slovenskej republiky, pretože nateraz funguje skôr na ad hoc bilaterálnej báze“.

S týmto tvrdením sa plne stotožňujem a tento problém vyjednávania nasadenia na bilaterálnej úrovni (spojenci v NATO sa zaviazli chrániť vzdušný priestor, až dokým toho nebudeme sami schopní) bol trochu problematický a vyžadoval si veľa politického aj diplomatického kapitálu.

Tento problém bol však na summite vo Vilniuse vyriešený, ako podotkla aj samotná prezidentka Čaputová.

Nechcem sa púšťať do špekulácií, prečo autori tento fakt opomenuli, ale zaváňa to tendenčnosťou. Záverečné komuniké má 90 bodov a jeden z dohodnutých rámcov je aj tzv. „rotačný model ochrany vzdušného priestoru“, ktorý komplexne rieši požiadavku Slovenskej republiky na koordinovaný a predvídateľný systém protivzdušnej obrany.

Zulu: nepočítalo sa s ním, ale je dobré, že ho získame

Autor má nepochybne pravdu, že s bojovým vrtuľníkom sa v dlhodobom pláne rozvoja rezortu Ministerstva obrany SR s výhľadom do roku 2035 nepočítalo.

Bojový vrtuľník AH-1Z Viper (Z = Zulu) je však spôsobilosť, o ktorej sme neuvažovali práve s ohľadom na prioritizáciu budovania spôsobilostí a nedostatku finančných prostriedkov. Lenže proces rozvoja obranyschopností je komplexná záležitosť, a ak sa naskytla takáto ponuka, tak ju Slovensko využilo, koncept obrany sa prispôsobí nadobudnutej spôsobilosti a organicky integruje do komplexného plánovania.

V skutočnosti by bolo veľmi nerozumné nevyužiť takúto ponuku, ktorá je optimálnou z pohľadu terénnych charakteristík Slovenska a dátových a palebných možností, ktoré poskytuje, čím zásadne zvýši našu obranyschopnosť.

Nové bojové vrtuľníky Viper Slovenská armáda získa späť schopnosti, o ktoré prišla pred vyše desaťročím

Christian Heitmann

Armáda má ako náhradu za 13 stíhačiek MiG-29 dostať 12 nových amerických bojových vrtuľníkov Bell AH-1Z Viper. Čo z toho vyplýva?

Nehovoriac o tom, že vyradením strojov Mi-24 a Su-25 Slovensko prišlo o schopnosť podporovať pozemné sily zo vzduchu, pričom spomínaná alternatíva niekoľkých strojov BattleHawk [úprava viacúčelových vrtuľníkov UH-60 takým spôsobom, aby dokázali v obmedzenej miere poskytnúť palebnú podporu, pozn. red.] je skôr optickou záležitosťou než reálnym budovaním schopností.

Vzhľadom na priority (letectvo, BVP, 8 × 8, PVO) sa so spôsobilosťou blízkej vzdušnej podpory dlho reálne nepočítalo, na čo však veľa ľudí vrátane autora článku poukazovalo ako na problém.

Jadrové zbrane, opäť...

Nakoniec sa chcem krátko vyjadriť k hrozbe použitia jadrových zbraní, s ktorou autor neopatrne a opovážlivo pracuje. Autor hovorí: „Pripomeňme, že odovzdanie stíhačiek Ukrajine bola a stále je medzi spojencami kontroverzná otázka. Existuje totiž obava, že by stroje mohli byť použité na útoky hlboko v Rusku a tým vyprovokovať Moskvu k jadrovej odvete.“

O téme jadrových zbraní sa často rozpráva, avšak vyjadrovanie sa k jadrovej eskalácii bez znalosti problematiky je vysoko nezodpovedné, keďže má schopnosť mobilizovať, a to aj veľmi negatívnym spôsobom.

Problém eskalácie a odovzdania niektorých spôsobilostí, ako sú aj stíhacie lietadlá, je skôr všeobecný a je daný mnohými faktormi.

Jeden z nich – najpodstatnejší – je v skutočnosti problém nedostatku kapacít ako takých. Spojené štáty musia vyvažovať angažovanie v oboch potenciálnych divadlách vojenských operácií – vo východnej Európe (a povedzme v Iráne) a v Indo-Pacifiku.

No na rozdiel od európskeho divadla budú letectvo a námorná sila pre boj s Čínou omnoho zásadnejšie, a preto existuje okrem istej zotrvačnosti administratívy aj neochota dodávať také spôsobilosti, ktoré by mohli ohroziť budúcu pozíciu USA v možnom konflikte s Čínou.

Bojové vozidlá pechoty a tanky sú v Indo-Pacifiku len málo využiteľné, preto boli dodané skôr. Aj teraz to nie sú Spojené štáty, ktoré budú poskytovať stroje F-16 (pravdepodobne verziu block 50/52), ale európski spojenci Ukrajiny. Dynamika konfliktu je tiež nestála, v čase sa vyvíja.

Darovanie stíhačiek MiG-29 prebehlo po konzultácii a za súhlasu Spojených štátov a väčšiny krajín NATO. V skutočnosti má Ukrajina len veľmi malú schopnosť komplexne ohroziť Rusko údermi na jeho území.

Darovanie migov, ako aj potenciálne prevedenie strojov F-16 na Ukrajinu nahrádza časť kapacít, o ktoré Ukrajina prišla, a v žiadnom prípade nepovedie k schopnosti vybojovať vzdušnú nadvládu či uskutočňovať rozsiahle údery v Rusku, čo poukazuje na absolútnu neznalosť autora v problematike leteckej vojny.

Pre úplnosť v tomto kontexte treba ešte doplniť, že Ukrajina už uskutočnila útok, ktorý by sa dal považovať za právny rámec na použitie jadrových zbraní. Podľa bodu 19c ruskej doktríny totiž útok na ruské jadrové sily, ktorý ochromí ich schopnosť, je dôvodom na použitie jadrových zbraní.

Pravdepodobne existuje istá miera chápania a definície toho, čo je reálnym narušením schopností, keďže Rusko vníma strategické letectvo ako najzraniteľnejšie z triády jadrových síl. Výlučne z legálneho hľadiska útok dronom Striž na leteckú základňu Engels, pri ktorom bol poškodený strategický bombardér Tu-95, by mohol predstavovať dôvod na použitie jadrových zbraní. Z mnohých príčin sa tak nestalo, táto problematika je však veľmi rozsiahla a zaslúžila by si vlastný článok.

Pre čitateľa môže byť v tomto smere zaujímavé, že ruská expertná komunita sa nedávno ocitla v rozsiahlej diskusii, do ktorej sa zapojilo množstvo ruských expertov a akademikov (dokonca diplomatov) o možnom použití jadrových zbraní, čo nám pripomína, že jadrový rozmer a realita vzájomného zaručeného zničenia sú tu stále s nami.

Ale dokonca aj podľa relevantných prieskumov si väčšina ruskej populácie neželá použitie jadrovej zbrane, a to ani v prípade, ak by mali zabrániť porážke vo vojne, a tento trend sa z mnohých prieskumov ukazuje ako stabilný. Napokon, aj väčšina ruských expertov sa vyslovila proti použitiu jadrových zbraní.

Usiloval som sa osvetliť problematiku protivzdušnej obrany, akvizície bojových vrtuľníkov a potenciálnej jadrovej eskalácie v dôsledku dodávok stíhacích lietadiel. Články Daga Daniša a Petra Števkova považujem v mnohých ohľadoch za zavádzajúce a aj fakticky chybné (čo nemusí byť nutne zámerom autorov).

Bezpečnosť Slovenska je dnes vyššia, než bola so systémom S-300. Skutočne nás nikto neoklamal.